Základ je začať sa spolu rozprávať

Nemusím rozumieť tomu, že sa niekto rozhodne pre otvorený vzťah alebo polyamoriu, ale môžem to jednoducho rešpektovať, hovorí herečka Hana Vagnerová

Česká herečka Hana Vagnerová stvárnila hlavnú ženskú úlohu vo filme Hranice lásky, ktorý natočil poľský režisér Tomasz Wiński. Nakrúcanie napokon posunulo aj jej vlastné hranice. „Najprv sme k téme otvorených vzťahov pristupovali vyslovene negatívne – že je to hrôza, Sodoma, Gomora,“hovorí Vagnerová, ktorá sa podieľala aj na scenári. Keď sa tvorcovia začali rozprávať s ľuďmi, ktorí žijú v otvorených a polyamorných vzťahoch, ich odmietavý postoj sa začal postupne obrusovať.

Už pred premiérou filmu Hranice lásky, keď boli vonku len plagát a trailer, som sa na Slovensku stretla s viacerými pobúrenými reakciami. Priznám sa, že aj ja som čakala vyslovene erotický film a potom ma prekvapilo, že v skutočnosti sledujeme skôr komornú drámu o kríze partnerského vzťahu.

Ani ja nemám pocit, že by sme boli v rámci svetovej kinematografie nejakí radikálni a že by sme prekročili bohvieaké hranice. No keď sa pozriem aj na reakcie v Česku, mám dojem, že sme sa aspoň v rámci našej filmovej tvorby predsa len vydali niekam, kde sme už dlho neboli. Posledné roky sa u nás takéto otvorené filmy nerobia.

Aj keď sme boli včera na premietaní v Brne, na konci za nami prišla skupinka žien, ktoré hovorili, že sa im to veľmi páčilo, ale že sa na to celý čas pozerali s otvorenými ústami a nedokázali uveriť, na čo sa to vlastne pozerajú.

Takže pre ne tam bolo predsa len veľa erotiky?

Myslím si, že filmovo vzdelanejší divák, ktorý pozná napríklad Život Adéle a ďalšie filmy, určite nebude z nášho filmu šokovaný. Bežný český a slovenský divák však asi áno. No to, čo my sami vnímame ako isté prekročenie hraníc, je práve tá intimita, o ktorú sme sa snažili, ktorá v posledných rokoch nie je v českých filmoch bežná a ktorá nás s Tomaszom veľmi zaujímala. Evidentne to vyvoláva v ľuďoch emócie – či už pozitívne alebo negatívne. My sa z toho tešíme, lebo si obaja myslíme, že práve to by mal film robiť. Z tohto pohľadu sme vlastne veľmi spokojní.

Podľa mňa to však zároveň ukazuje na to, kde sa z hľadiska kinematografie práve nachádzame a či nie je potrebné viac a ešte oveľa radikálnejšie otvárať niektoré témy a približovať sa svetovému trendu.

Veľa scén je natočených mobilom a úplne zblízka. A pri detailnom zábere môže aj lakeť pôsobiť vyslovene eroticky. Bol to zámer?

Áno. Veľmi sme sa snažili navodiť pocit autenticity a napojenia divákov na naše dve hlavné postavy. Aj preto to snímanie na mobil – aby mal divák pocit, že je v tej posteli s nami, prežíva to spolu s nami, napojí sa na ten príbeh a ideálne si začne klásť tie isté otázky ako my. Samozrejme, na jednej strane to môže byť aj nepríjemné, ale nechceli sme mu poskytnúť ten komfort, že to bude pozorovať len z diaľky – ako príbeh nejakých dvoch ľudí, ktorý sa ho netýka. Chceli sme ho do toho zatiahnuť, aby si tú simuláciu prežil spolu s nami.

Vo filme riešite sexuálne tabu témy, o ktorých sa často nerozprávajú ani dlhoroční partneri…

Veď práve! Mnohí sa o tom vôbec nerozprávajú. Neviem, ako je to na Slovensku, ale my v Česku nie sme vôbec zvyknutí rozprávať sa o týchto veciach. Mladšia generácia je v tom možno paradoxne o dosť otvorenejšia než my, ktorí sme prešli klasickou výchovou a videli sme ten bežný model – „takto to je, vzťah je ťažký, o veciach sa nemá rozprávať, muž podvádza ženu a ona si doma trpí“. My sme si však vraveli, že tento pohľad je už z viacerých dôvodov neúnosný, nechceme v tom žiť my a nechce v tom žiť ani mladšia generácia.

Boli sme potom príjemne prekvapení, keď sme v Plzni dostali cenu od mladých študentov. Stáli o diskusiu s nami a hovorili o týchto témach veľmi zaujímavo a uvedomele. A ja som si pritom uvedomila, že sú v tom oveľa ďalej ako my.

Kedy ste sa inak vy sama prvýkrát dozvedeli o polyamorii? Asi to nebolo počas hodín sexuálnej výchovy na strednej.

Nie, nie, kdeže! Prvýkrát som to začala vnímať asi až vtedy, keď sme otvorili tému tohto filmu. Bolo to asi pred siedmimi rokmi. Tomasz si vtedy všimol, že sa fenomén otvorených vzťahov a polyamorie začal objavovať v Poľsku – niežeby to bolo priam populárne, ale objavilo sa to medzi jeho známymi a priateľmi. Bolo to dosť prekvapivé, keďže Poľsko je veľmi konzervatívna katolícka krajina. Napriek tomu tam táto téma začala nejako presakovať. Aj preto sme sa rozhodli, že by sme sa na to mohli zamerať v našom filme.

Priznám sa, že najprv sme k téme otvorených vzťahov pristupovali vyslovene negatívne – že je to hrôza, Sodoma, Gomora. Vlastne veľmi podobne, ako niektorí ľudia občas reagujú aj na náš film. No postupne sme začali túto tému skúmať a začala nás fascinovať.

Obaja sme si vtedy prechádzali aj osobnou krízou a uvedomovali sme si, že keď sa rozhliadneme okolo seba, tak vo svojom okolí ani nemáme klasický monogamný pár, pri ktorom by sme si povedali: „Toto je ono, toto by sme si priali mať aj my!“

Došlo nám, že je to zrejme celé oveľa komplikovanejšie, ako sme si mysleli.

Uvedomovali ste si už pri písaní scenára a potom aj pri nakrúcaní, ako veľmi nás v týchto otázkach zväzujú spoločenské normy a naša výchova?

Jasné, a veľmi silno. Myslím si, že sme si to začali uvedomovať až v samotnom procese tvorby, keď sme začali narážať na svoje limity. Kým na začiatku sme mali skôr čierno-biely pohľad a vraveli sme si, že monogamná cesta je jediná správna, potom sme sa začali stretávať s ľuďmi, ktorí žijú v polyamorii, a naraz sme zistili, že niektorí z nich pôsobia šťastne a spokojne. Došlo nám, že nám to síce môže pripadať nekomfortné a ohrozujúce, ale čo to v skutočnosti znamená pre náš život, pre to, ako veci vnímame a cítime?

Začali sme si napríklad uvedomovať, že komunikácia s partnerom je naozaj veľký adrenalín. Vôbec k tomu nie sme vedení, takže keď máme zrazu partnerovi povedať, ako to vidíme my, máme s tým veľký problém. Na jednej strane si totiž uvedomujeme riziko, že tým možno o niečo prídeme, ale zároveň vieme, že nám už vo vzťahu nie je dobre. Nie sme naučení to riešiť. Práve to mi prišlo nesmierne zaujímavé – postupne odhaľovať tieto otázky.

Partneri si často nezvyknú hovoriť o svojich sexuálnych fantáziách. Neviem, či je to dobré alebo zlé. Ja som si však

Začínala ako modelka, pracovala v reklame a fotomodelingu. Študovala herectvo na DAMU. Účinkovala v divadlách Extrém a Disko, bola členkou Divadla Rokoko. Stvárnila úlohy v mnohých seriáloch a filmoch, ako napríklad Bathory, Lída Baarová, Milada, Matky a v mnohých ďalších. V kinách ju môžete práve vidieť vo filme Hranice lásky, na ktorom sa podieľala aj ako spoluautorka námetu a scenáristka.

pri sledovaní filmu uvedomila, že veľa divákov sa možno nebude červenať ani tak pri erotických scénach, ale skôr vtedy, keď Hana a Petr opisujú svoje sexuálne predstavy. Tie mi prišli viac odhaľujúce. Ako ste to vnímali vy?

Veľmi podobne. Pre nás bolo veľmi náročné tie dialógy najprv napísať a potom aj natočiť. A nakoniec si za tým aj stáť. Máte pravdu, nakrúcať tieto scény pred všetkými ľuďmi na pľaci bolo oveľa viac odhaľujúce a nepríjemnejšie, museli sme ísť oveľa viac s kožou na trh ako pri nejakých erotických scénach, ktoré síce nie sú príjemné, ale herci sú už na to viac zvyknutí, ako odhaľovať svoje vnútro.

Nepomáha vám vtedy to, keď si poviete, že Hana z filmu predsa nie ste vy?

Veľmi nie, pretože Tomasz najviac túžil po autenticite vo výraze a má naozaj radar na to, aby rozoznal, keď sa herec len šikovne schová za nejakú postavu a vraví si: „Veď to nie som ja, len poviem svoj text a mám nejaký svoj šuplík, vždy mi to takto funguje.“U Tomasza by to neprešlo. Chcel, aby to bolo nepríjemné aj pre nás dvoch, ktorí sme tú scénu hrali – aj my sme pri tom prekračovali svoje hranice, takisto nám bolo pri tom divne, museli sme do toho ísť naplno, lebo inak by to vyznelo hlúpo. Ako režisér nám naozaj nedal nič zadarmo.

Pri nakrúcaní na mobil som niekedy mala telefón len dvadsať centimetrov od tváre. Tomasz nechcel, aby som bola nalíčená a ja som si dobre uvedomovala, že to nebude len malý záber v mobile, ale na veľkom plátne – tam už neskryjete vôbec nič.

To bolo to vaše prekročenie hraníc?

Určite. Zároveň som vystúpila z klasických rolí, ktoré mi doteraz ponúkali, a postavila sa do inej pozície než „len“herečky. Ako spoluscenáristka ste už zodpovedná za celý ten projekt. A rovnako vnímate, že takáto kombinácia rolí – herečky a scenáristky – ešte u nás takisto nie je normou. Napríklad v Amerike alebo vo Francúzsku si už herečky bežne píšu scenáre, produkujú a režírujú filmy. No nie všetky reakcie, s ktorými som sa strela u nás, boli podporujúce.

Čo konkrétne myslíte?

Veľmi často som počula sarkastické pasívno-agresívne komentáre, že si musím sama napísať pre seba rolu, lebo ma nikto neobsadzuje, a či ešte vôbec chcem hrať, keď už som „tá scenáristka“. A že keď je ten film o tom, ako sa dvaja len rozprávajú v posteli, tak to som sa na tom scenári asi veľmi nenadrela… Jeden producent mi dokonca povedal, že robí nejaký nový seriál, ale nepotrebuje na pľaci herečku, ktorá si píše scenáre.

Uvedomovala som si, že aj toto je téma, ktorú ešte musíme ako spoločnosť odkomunikovať a spracovať. Dúfam, že tým inšpirujeme viac herečiek, ktoré cítia potrebu realizovať sa aj v tejto oblasti, aby to viac zobrali do svojich rúk a zmenili svoju pozíciu. Povedzme Jirka Mádl už dávno režíroval a napísal si film. Ale je muž, tak to predsa len mal v niečom iné.

Vo vašom filme má o otvorenie vzťahu – netypicky – väčší záujem žena a aj ju to nakoniec viac strhne. Nie je potom pre diváka ľahšie stotožniť sa s Petrom, ktorý v takom vzťahu vlastne trpí a ide do toho len preto, aby nestratil partnerku, ktorú miluje?

Áno, veľa ľudí sa s ním naozaj stotožňuje a v druhej polovici filmu navyše dostáva väčší priestor, aby sa naňho diváci napojili. No ja ho zároveň vnímam ako človeka, ktorý sa mohol vyjadriť už oveľa skôr. Ale nepovedal partnerke, že mu otvorenie vzťahu prekáža.

Takže vlastne bol celý čas neúprimný?

Presne tak, vyčíta partnerke niečo, čo bola tak trochu aj jeho chyba. Navyše prehovorí až vo chvíli, keď už má nejaký háčik inde – v podstate už má zbalený kufor. Mne osobne to príde veľmi slabošské. Hana na základe dohody, ktorú na začiatku uzavreli, vlastne neurobila nič zlé. Samozrejme, mohla veci viac vnímať a viac komunikovať. No celý čas sa len riadila dohodou, že treba povedať, keď ti začne niečo prekážať. V tomto bola podľa mňa viac fér.

Mali sme však búrlivé diskusie o tom, kto z nich viac mohol za rozpad vzťahu. Ja si myslím, že zlyhali obaja. Napríklad na festivale v Luxemburgu nám niektorí hovorili, že ten Petr bol vlastne chudák, a keď som im vravela, že mal o tom prehovoriť, argumentovali, že Hana predsa mala cítiť, čo on prežíva. „Lenže počkajte,“vravela som im, „skúste si teraz predstaviť, že tie roly sú naopak: muž si užíva a žena doma trpí. Naozaj by ste potom v sebe našli rovnaký súcit k tej žene?“A vtedy priznali, že vlastne nie. Brali by to štýlom: „Tak, moja, keď si sa už do toho nechala navliecť, mala si s tým dopredu počítať. A keď sa ti to nepáčilo, mala si odísť.“

Myslím si, že je to naozaj do veľkej miery aj o tom, ako vnímame ženskú sexualitu a mužskú sexualitu. V tomto filme je žena tá, ktorá si to viac užíva, a automaticky potom zbiera negatívne body už len z toho dôvodu, že si dovolila byť s tým viac v pohode.

Jednu z najsilnejších viet nakoniec vysloví Marek, v podstate alfa samec žijúci v polyamornom vzťahu. Hlavnej hrdinke povie, že možno nemali s partnerom otvoriť svoj vzťah, ale skôr sa mali viac otvoriť voči sebe navzájom. To malo byť tým hlavným posolstvom?

Myslím si, že neexistuje univerzálna odpoveď na to, či je otvorený vzťah dobrý alebo zlý. Každý si to musí vykomunikovať úprimne k sebe a čo najúprimnejšie k svojmu partnerovi. A treba sa o tom rozprávať čo najskôr, určite hneď, ako človek pochopí, že to nie je nič preňho.

Takže sme tu vlastne mali krízu vzťahu, o ktorej hlavní aktéri na začiatku ani nevedeli?

Presne tak. Tá kríza pritom nebola spôsobená tým, že by niekto spravil niečo zlé, ale skôr dlhým spolužitím a akousi rutinou. Je to úplne bežná vec, deje sa to každému a každý potom stojí pred rozhodnutím, čo s tým. Často sa v takých prípadoch siaha po nevere. Hana s Petrom to skúsili vyriešiť inak, ale nakoniec to nebola tá najlepšia cesta.

Čo by bola lepšia cesta?

Podľa mňa začať sa spolu rozprávať.

Ako táto skúsenosť zmenila váš názor na vzťahy?

Dnes už viem, že nemusím rozumieť tomu, že sa niekto rozhodne pre otvorený vzťah alebo polyamoriu, ale môžem to jednoducho rešpektovať. Pochopila som, že aj ja sama hľadám odpovede na tieto otázky a rozhodne neviem, aký má byť perfektný vzťah – sama sa učím o týchto veciach komunikovať. Určite nie som v pozícii, aby som mohla povedať, že je niečo z toho lepšie alebo horšie.

Vás sa novinári zvyknú pýtať, čo povedal na film váš priateľ, ktorý je Francúz. Mňa by skôr zaujímalo, čo naň povedali vaši rodičia.

Tak to ste bystrá! (smiech) Kým môj priateľ bol s tým úplne v pohode, rodičia boli naozaj ľahko traumatizovaní. Boli aj na premiére filmu a vedeli, na čo idú. Ja som im vravela, že to pre nich nebude ľahké a nemusia prísť. Ale oni chceli byť podporujúci.

Čo na to nakoniec povedali?

Že to bolo zaujímavé. (smiech) Potrebovali niekoľko dní na to, aby to spracovali. Mama mi potom povedala, že ten film je podľa nej skvelý, ale zároveň sa jej ťažko odpútava od toho, že som jej dcéra a je pre ňu náročné vidieť ma v takej pozícii. A ja to úplne chápem. Myslím si, že väčší rozhovor o tomto filme nás ešte len čaká. Dávam im čas, aby to spracovali. Myslím si, že z ich reakcií som mala oveľa väčšiu trému ako z toho, že si film príde pozrieť môj priateľ, pre ktorého tieto veci nie sú také šokujúce.

Prečo je podľa vás dôležité otvárať aj takéto témy, ktoré ešte mnohým u nás robia problém?

Pretože neodkomunikované emócie prinášajú obrovský strach, hlavne sa to týka nových a neznámych vecí. Zrejme aj preto ľudia na takéto témy často reagujú hejtom na sociálnych sieťach. Boja sa, čo znamená otvorený vzťah. Boja sa, čo znamená homosexualita. Myslím si, že mnohí sú z toho skôr vydesení, než by to bolo o prvoplánovej nenávisti. Keď si o tom čítajú v médiách alebo počúvajú vyjadrenia niektorých politikov, majú pocit, že je to pre nich niečo strašne ohrozujúce. Boja sa o svoje deti. Boja sa o veci, ktoré poznali.

A keď sa o tom ani nerozprávame, dávame priestor týmto populistickým rečiam a nenávistným komentárom.

Keď sa na to pozrieme, tak tento film je vlastne o tom, že nevieme komunikovať v partnerskom vzťahu. Všetci máme nejaké potreby, ktoré treba naplniť, ale zároveň sa bojíme, že o toho druhého prídeme. Vlastne je to prirodzená ľudská vlastnosť – je v poriadku sa báť, ale je dobré o tom hovoriť, lebo keď to len zatlačíte dovnútra, potom sa ten strach môže zmeniť na frustráciu a agresivitu.

Na Slovensku je ešte pre mnohých neprijateľné vidieť na obrazovke dve ženy alebo dvoch mužov, ako sa bozkávajú. Má podľa vás umenie silu to zmeniť?

Určite, podľa mňa je to nesmierne dôležité. Médiá majú v tomto naozaj veľkú moc. Potrebovali by sme podľa mňa teraz vyše desať rokov na to, aby sme zmenili vnímanie homosexuálnych postáv vo filmoch a v televízii. Aspoň v americkej tvorbe konečne vidíme, že v seriáli alebo filme môže byť pokojne postava geja právnika alebo sudcu, ale hlavne to už vôbec nemusí byť téma toho filmu. Jednoducho tam tá postava je. Lenže u nás ešte zďaleka nie sme v tom štádiu. Také postavy sa buď vo filmoch vôbec neobjavujú, alebo je tam jedna postava geja a veľmi často je to postava negatívna, čo len prispieva k podprahovej nenávisti a strachu. Myslím si, že by si naši tvorcovia mali konečne uvedomiť, aké signály tým vysielajú a ako to môže ovplyvniť publikum.

V čom nakrúcanie filmu Hranice lásky nakoniec zmenilo vás osobne?

Myslím si, že pre mňa to znamenalo určitú transformáciu – mohla som sa postaviť za nejakú vec, ktorej verím, a nájsť iný hlas. Je jednoduché zabývať sa v tom, že vám tvorcovia ponúkajú určitý typ úloh. Hoci vám to neprináša úplnú umeleckú satisfakciu, zároveň to nejako funguje. Lenže potom k tým filmom dostávate aj celkom iné otázky – napríklad, prečo sa vám páči ružová farba. To znamená, že sa ani nemôžete prejaviť celkom tak, akí v skutočnosti ste, a postaviť sa za to, čím ste ako osobnosť. Veľa ľudí to potom, samozrejme, nevie a má o vás skreslený pohľad.

Pre mňa bol tento film možnosťou povedať: „Toto som ja, toto si myslím, toto ma zaujíma.“Práve v tom to bolo pre mňa najväčším prínosom. Iste, niekedy je to aj ťažké ustáť. Pretože ľudia, ktorí vás poznajú na základe vašej predchádzajúcej práce, už od vás niečo očakávajú a je potom pre nich ťažšie zmeniť svoj názor.

Jeden môj kamarát, ktorý si pozrel rozhovory so mnou na festivale v Karlových Varoch, mi potom vravel: „Mal som dojem, akoby ti o oktávu klesol hlas. Hovorila si úplne inak.“Bolo to hlavne tým, že som zrazu mohla povedať to, čo si myslím. Je to pre mňa úplne iná pozícia. A je skvelá.

FOTO N – VLADIMÍR ŠIMÍČEK