Situácia transrodových ľudí je najhoršia, aká kedy bola
Riaditeľ iniciatívy Inakosť Martin Macko hovorí, že prekážkou zlepšovania situácie je strana OĽaNO
Vrozhovore o zmene situácie LGBTI+ ľudí po vražde Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha hovorí riaditeľ iniciatívy Inakosť Martin Macko o tom, aké majú požiadavky, s kým o nich rokujú, aký význam pre nich má podpora od prezidentky a ako vnímajú postoj premiéra Eduarda Hegera.
Akým spôsobom sa spoločnosť a politici posunuli od teroristického činu?
Určite vnímame posun najmä u ľudí, ktorí boli viac-menej na našej strane, ale neprišlo im, že je to niečo dôležité. Veľa ľudí sa nám po teroristickom čine ozvalo a pýtali sa, ako môžu pomôcť. Videli sme aj pohyb spoločnosti, boli viaceré zhromaždenia, nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku. Teraz prebieha kultúrny projekt Slovenská Tepláreň. Michal Kaščák to nazval najväčším projektom tohto typu v histórii Slovenska. Zapojilo sa vyše 600 subjektov, ide o sériu kultúrnych aktivít a diskusií po Slovensku. Na strane spoločnosti vidíme aj vlnu podpory a solidarity. Zo strany politiky je to zložitejšie. Hneď prvé dni boli vyjadrenia podpory, ale nenasledovalo pretavenie týchto rečí o solidarite do konkrétnych činov.
V iniciatíve Inakosť pracujete už roky. Ako na vás reagujú politici, keď za nimi prídete a chcete riešiť témy, o ktoré sa dlhodobo snažíte? Ako je to u jednotlivých strán?
Politické rokovania sme začali cez odborné poradné orgány vlády. Hovoríme skôr s ľuďmi, ktorí sú v exekutíve, s odborníkmi. Pôsobím v Inakosti desať rokov a za ten čas tam nenachádzame odpor alebo zásadné nedorozumenie. V odborných veciach je väčšinou zhoda. Na čom to vždy stroskotá, je politická vôľa. Keď vedenie ministerstva alebo poslanci a poslankyne blokujú tieto veci alebo ich nechcú zmeniť, tak sa nikde neposúvame. Rokovania so samotnými poslancami boli vždy problematické. Začali sa za vlády Smeru, diskusie boli najmä s mladými sociálnymi demokratmi alebo naopak s ľuďmi, ktorí prišli z SDĽ, či so skutočnými ľavicovými politikmi, ktorí na Slovensku boli a momentálne v Smere už nie sú.
Kto to bol?
Možno vám to príde trochu zábavné, ale bol to napríklad aj poslanec Blaha (Ľuboš Blaha, poslanec Smer-SD – pozn. red.), ktorý mal vtedy ešte iné postoje ako dnes. Trošku s úžasom som sledoval jeho vývoj. Bol jedným z tých, čo presadzovali legislatívu pre páry rovnakého pohlavia. Vtedy sa tomu nehovorilo registrované partnerstvá, ale úpravy životných situácií. Ďalej to bol poslanec Brixi (Otto Brixi býval poslancom za Smer-SD – pozn. red.). Nakoniec to bol čas, keď bola poslankyňou aj Edita Angyalová, ktorá sa potom prihlásila k LGBT ako prvá lesba politička v parlamente. Bolo to obdobie, keď bola v Smere ešte idealistická časť a chceli tieto veci riešiť. Potom sme najviac komunikovali s politikmi Mosta-Híd, najmä so slovenskou časťou, ktorá bola tiež liberálna, a so SaS. Komunikácia s OĽaNO nikdy vo veľkom neprebiehala.
Vy ste ich nepožiadali o stretnutie alebo sa odmietli stretnúť?
Bola jedna epizóda, vtedy bol ešte členom poslaneckého klubu Štefan Kuffa. Mal vyjadrenie o LGBTI: „Lepšie by ti bolo, keby ti zavesili mlynský kameň na krk a hodili ťa do vody.“Vtedy nás ako LGBTI organizácie pozval Igor Matovič na zasadnutie klubu. Každý si predstavoval inak, k čomu má dôjsť. My sme si predstavovali, že to bude nejaké ospravedlnenie. Pochopili sme, že to bola šou pre médiá, ktorá mala upútať pozornosť a ukázať, že v OĽaNO sú rôzne názory a cenia si slobodu slova. Pochopili sme, že nemá zmysel niečo s touto stranou riešiť. Na kandidátke mali aj ľudí z občianskych iniciatív, s ktorými sme mali nejakú spoluprácu, a tí väčšinou z kandidátky alebo z klubu po nejakom čase odišli. Vyhodnotili sme, že nemá zmysel s nimi tieto veci riešiť. Najmä po referende sme sa zamerali na zmenu postojov verejnosti, na samotnú LGBTI komunitu.
Myslíte referendum za rodinu?
Bolo dôležité, aby sme žili otvorenejšie. Z prieskumov aj zo skúseností z iných krajín vidieť, že postoje verejnosti reálne mení to, keď ľudia osobne poznajú niekoho z komunity – geja, lesbu, transrodového človeka. Pre nás bolo dôležité apelovať na komunitu, na verejne známe osobnosti z komunity, aby boli otvorenejší vo svojej identite. To znamená, že im musíme istým spôsobom poskytovať bezpečné prostredie, tak sme sa zamerali na vybudovanie poradenských centier. Po referende v roku 2015 sme trochu odišli z politiky. V súčasnosti sa opäť obnovili politické rokovania, kde prezentujeme svoje požiadavky a rokujeme s poslancami, čo môžu dosiahnuť a čo je v ich možnostiach.
S ktorými poslancami teraz rokujete? Sú medzi nimi aj poslanci za OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí?
Sú to poslanci, ktorí prejavili iniciatívu. Je to deväť alebo desať poslancov OĽaNO, ktorí majú vlastnú demokratickú platformu, to je silná skupina. Tvrdia, že chcú presadiť niečo, čo by sa čo najviac podobalo registrovaným partnerstvám. Ďalej je to celý klub SaS, ktorý mal v tomto jasné postoje. Samozrejme, poslanec Valášek z Progresívneho Slovenska, Miro Kollár zo Spolu, ale sú tam aj jednotlivci, veľmi ojedinele zo Sme rodina. Napríklad ešte nie je komunikácia s Hlasom.
S ministrom spravodlivosti Viliamom Karasom ste sa stretli koncom októbra. Ako to prebiehalo? Dozvedeli ste sa detaily o návrhu, ktorý má priniesť?
Minister to sám prezentoval, že chce najmä počúvať názory a požiadavky ľudí, ktorí sa v danej téme angažujú. My sme prezentovali požiadavky a problémy komunity, ako by sa dali riešiť, a z jeho strany ešte nezaznel rámec, o ktorom sa chce baviť. Pri pároch rovnakého pohlavia bude diskusia kľúčová a zameraná najmä na to, akým spôsobom sa bude uzatvárať nový inštitút, ktorý sa navrhuje. Keď sú to registrované partnerstvá, pár príde, uzavrie zväzok a je to v štátnej evidencii na matrike. Ďalej to nemusia nikde dokladovať a dokazovať. Keď navrhovali uzatvoriť to notárskymi zápisnicami (ako navrhovala SaS – pozn. red.), ako by som v praxi dokazoval, že som v nejakom zväzku? Budem nosiť notárske potvrdenie? Čo bude odo mňa vyžadovať daný štátny orgán? Kľúčová je registrácia, potom sa môžeme rozprávať o okruhu práv a povinností, ktoré sa na to naviažu. Myslím, že toto bude niečo, na čom aj táto iniciatíva stroskotá. Vyhlásenia Igora Matoviča alebo Borisa Kollára sú zásadne proti registrovaným partnerstvám.
Žiadate, aby poslanci schválili registrované partnerstvá alebo budete spokojní aj s iným inštitútom?
O názve sa môžeme baviť, v každej krajine sa nazýva inak. Registrované partnerstvo je všeobecný názov. V istom zmysle je registrované partnerstvo aj manželstvo, lebo to je tiež nejaký registrovaný zväzok. Ide nám o to, aby inštitút znamenal v praxi zmenu a aby pomohol všetkým, aj tým, čo vychovávajú deti.
Najčastejšie sa spomína, že by koalícia dokázala podporiť informovanie o zdravotnej dokumentácii a dedenie. Takýto rozsah by vám stačil?
Nie, to by v zásade nebol posun. Na výbore pre práva LGBTI+ ľudí sme mali analýzu, ktorá porovnávala postavenie nezosobášených párov – všetkých, aj heterosexuálnych, so zosobášenými. Ukázalo sa až 36 oblastí, ktoré treba upraviť. Toto sú len dve. Pri zdravotnej dokumentácii je oveľa dôležitejšia možnosť navštevovať partnera v nemocnici, to sú praktickejšie veci ako prístup do zdravotnej dokumentácie. To sa v zásade rieši až po smrti, keď je podozrenie na zanedbanie starostlivosti. Vtedy to má veľký význam, ale počas života to veľa neznamená. Pri dedení ide o to, aby to nebola forma testamentu, teda niečo, čo musí človek aktívne uzavrieť, aktívne ísť k notárovi. Drvivá väčšina populácie to nerobí, zas by sa tak vyžadovalo od nás ako menšiny, aby sme urobili krok navyše.
S akými požiadavkami budete chodiť na rokovania?
Som osobne celkom zvedavý, ako to chcú v koalícii vyriešiť, lebo sa o tom bavíme 20 rokov. Ani KDH nemalo problém, aj Daniel Lipšic, ktorý bol inak proti všetkému, čo súviselo s to
Do apríla platilo, že sa od ľudí vyžadovali operačné zákroky, môžeme to nazvať kastrácie. Nie sú to sterilizácie, je to úplné odstránenie pohlavných orgánov.
uto témou, tak vždy hovoril, že poďme upraviť životné situácie, spomínalo sa najmä dedenie. Ale za 20 rokov nik neprišiel s niečím konkrétnym, čo by túto vec posunulo. Problém je, ako to chceme bez registrácie urobiť, aby to malo praktický význam. Nie je to také jednoduché, keď odmietame urobiť najjednoduchšiu a najpraktickejšiu vec a ak chceme vymýšľať niečo nové, čo v iných krajinách nie je.
Máte po tých rokoch ešte nádej, že sa niečo zmení?
Sú aj pozitívne zmeny. V trestnom práve máme osobitný motív nenávisti pre sexuálnu orientáciu alebo podnecovanie pre nenávisť kvôli sexuálnej orientácii, čo nie je zatiaľ ani v Česku. V mnohých oblastiach sme sa posunuli. Máme antidiskriminačný zákon, v zásade vzorový, ide oveľa ďalej ako v okolitých krajinách. Ale jedna vec je, čo je v zákonoch, a druhá, ako to vyzerá v praxi. Najväčší posun po tomto teroristickom čine z hľadiska štátu je v polícii. Od roku 2013 je tu osobitný motív nenávisti voči sexuálnej orientácii, ale v policajných štatistikách sa ročne objavil maximálne jeden prípad. Ľudia z komunity nedôverovali polícii, nechceli nahlasovať takéto trestné činy. Z našich prieskumov vieme, že ich je okolo 30 ročne. Mysleli si, že keď to nahlásia, nič sa nezmení, spôsobí im to veľa problémov a budú sa musieť ešte konfrontovať s páchateľom. Sú to bežné problémy, ktoré majú všeobecne ľudia, ktorí nahlasujú trestné činy, ale tu je ešte navyše, že sa často ľudia nechceli prihlásiť k LGBTI+, zverejniť svoju identitu.
Čo zmena postoja polície priniesla?
Veľmi veľa. Je otázka, či vražda motivovala ďalšie takéto činy, ktoré sme za posledný mesiac videli, alebo sa zmenilo to, že ich ľudia začali nahlasovať, prestali sa báť hovoriť do médií alebo sa priamo obracať na políciu. Vidíme veľkú zmenu postoja aj komunikácie vedenia polície. Je iné, ak niečo začína vo vedení a ako sa to dostane až k policajtom prvého kontaktu, ktorí sú na ulici, takže tam to bude trvať ešte dlhšie. Čím ďalej sme od Bratislavy, tým je to horšie. Zmena prístupu polície je však veľmi dôležitá. Tam vidíme skutočne veľké zmeny vpred a prináša to aj výsledky a viac LGBTI+ ľudí sa odváži nahlasovať trestné činy. Druhý trend, ktorý vidíme a ktorý je typický pre krajiny, kde zlyháva politický systém, je, že rozhodovacia právomoc sa prenáša na súdy. To vidíme aj na Slovensku.
Najvyšší správny súd sa zastal ženy, ktorá sa na matrike vo Zvolene neúspešne domáhala zmeny mena z dôvodu zmeny pohlavia. Dá sa to vnímať ako signál, že súdy vnímajú rovnosť práv lepšie ako polici?
Súdy prichádzajú, až keď všetko ostatné zlyhá. Keď politici dlhodobo odmietajú riešiť problémy. Vysvetlím to na jednoduchom príklade: transrodoví ľudia, ktorí si zmenia doklady a majú novú identitu, si podľa zákona môžu zmeniť vysokoškolský diplom. Ale v školskom zákone niečo také nie je, takže stredoškolské vysvedčenia si zmeniť nemôžu. Je to nelogické, nie je to žiadny ideologický problém, ale my päť rokov nevieme dosiahnuť, aby parlament dal do zákona vetu: Škola môže vydať náhradné vysvedčenie po zmene pohlavia.
Teda stredoškolské vysvedčenie má človek v jednom rode a vysokoškolské v inom?
A má tam aj iné meno. Viackrát to bolo v parlamente, vždy to zablokovali. Naposledy poslanci OĽaNO na čele s predsedom školského výboru Richardom Vašečkom. Dostalo sa to pred súdy a teraz rozhodujú proti školám, ktoré musia vydať nové vysvedčenie, lebo je to v rozpore s ústavou, s medzinárodnými dohovormi. Je úplne absurdné, aby človek, ktorý si chce zmeniť vysvedčenie, musel žalovať svoju školu, aby mu vydala nové. Trvá to dva roky a sú tam súdne trovy, ktoré platí škola. Školy to nechcú, ale zákon im to neumožňuje. A poslanci nie sú schopní upraviť ani takúto vec. Súdy vedia rozhodnúť len pre daný prípad a konkrétneho žiadateľa, ale Ústavný súd môže vyhlásiť legislatívu za protiústavnú, asi si na to budeme musieť počkať. A toto nás čaká v situácii transrodových ľudí všeobecne, lebo v súčasnosti je úplne najhoršia, aká kedy bola.
Prečo?
Do apríla platilo, že sa od ľudí vyžadovali operačné zákroky, môžeme to nazvať kastrácie. Nie sú to sterilizácie, je to úplné odstránenie pohlavných orgánov. Tento stav je úplne v rozpore nielen s medzinárodnými záväzkami a európskym dohovorom o ľudských právach, ale aj s našou Ústavou, lebo nikde v zákone nie je stanovené, že takto sa má postupovať. Je to svojvoľné, čo konštatoval aj Najvyšší správny súd. V apríli vyšlo nové usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré tento stav odstránilo, boli tam rôzne alternatívy, ako môžu podstúpiť transrodoví ľudia tranzíciu. Napríklad hormonálna terapia, ktorá tiež fyzicky mení človeka. Opakujú sa rôzne stereotypy, že zrazu niekto, kto je muž a vyzerá ako muž, bude mať ženské doklady. To nehrozilo ani po tejto zmene. Ale usmernenie bolo stiahnuté po pár týždňoch z iniciatívy poslancov OĽaNO a Sme rodina. Odvtedy sme v situácii, keď neplatí nič, nič nie je možné, matriky odmietajú transrodovým ľuďom meniť doklady, vyhovárajú sa, že čakajú na ministerstvo zdravotníctva, kým vydá nové usmernenie. Lekári nechcú prijímať takýchto ľudí, lebo sa boja žalôb, sú v právnom vákuu, nemajú istotu v ničom, čo postupujú v tejto téme. Je jedna lekárka na celom Slovensku, ktorá ešte prijíma ľudí, ktorí chcú riešiť tranzíciu. Proces je v zásade zastavený.
Ministerstvo zdravotníctva sľubovalo, že to bude do pár týždňov, maximálne mesiacov. Ešte prednedávnom tvrdilo, že prebiehajú posledné odborné diskusie.
Minister Lengvarský, keď stiahol usmernenie, prezentoval kompromis, že sa vypracujú štandardy liečby. Je to podrobný dokument pre lekárov, kde je pre každú odbornú špecifikáciu vypracované, ako má postupovať. Postupujeme podľa predchádzajúcej medzinárodnej klasifikácie chorôb, stále nemáme novú implementovanú, takže je to stále vedené ako choroba. Je to vedené ako transsexualizmus. Mali sa vypracovať štandardy, už v júni bol text finálny, prešli všetky odborné recenzie, rovnako sa k tomu vyjadrili lekárske spoločnosti a podporili to. Od júna to až dodnes blokujú opäť poslanci OĽaNO, ktorí sú v rozpore so štatútmi odborných komisií do nich nominovaní a odďaľujú prijatie štandardov. Naposledy bolo stretnutie odbornej komisie na konci októbra. Je to veľký národný projekt financovaný z eurofondov. Bola pri tom poslankyňa OĽaNO aj so svojou asistentkou.
Ktorá?
Pani poslankyňa Lucia Drábiková. Zablokovali prijatie štandardov a opäť to bolo odložené. Medzitým je situácia príšerná. Opäť sa to dostalo až na rozhodovanie súdov, čo je asi najhoršia možná vec. Keď to vyriešia rýchlo naše súdy, tak by to bolo v poriadku, ale keď budeme čakať na európske, je to aj medzinárodná hanba. Je to znak, že štát si nevie vyriešiť svoje veci, nevie upraviť legislatívu tak, aby vyšiel v ústrety vlastným občanom.
Momentálne vnímate, že najväčší politický odpor je z OĽaNO?
Najväčší politický problém je, že vláda nemá väčšinu, a aj keby sa na niečom dohodla, nie je záruka, že to prijme. Dlhodobo tieto veci blokuje väčšina klubu OĽaNO a Sme rodina.
Najväčší politický problém je, že vláda nemá väčšinu, a aj keby sa na niečom dohodla, nie je záruka, že to prijme. Dlhodobo tieto veci blokuje väčšina klubu OĽaNO a Sme rodina.