Noviny ho už pochovali
Tomáš Vasok pred štyrmi rokmi v práci utrpel vážny úraz. Prišiel o ruku a v novinách už písali, že zomrel. On sa však vrátil do života, dnes podniká a je poslancom v Košiciach
Medzi 41 poslancami košického mestského zastupiteľstva po októbrových komunálnych voľbách svieti aj meno Tomáš Vasok. Bolo to prekvapenie preňho aj pre mnohých oveľa známejších a skúsenejších kandidátov, ktorým voliči nedali dostatok hlasov.
Na Tomášovi Vasokovi sú pozoruhodné dve veci, hoci tie nevysvetľujú jeho úspech vo voľbách. Po prvé: po ťažkom pracovnom úraze pred štyrmi rokmi prišiel o ľavú ruku, a keby bol v tom čase pri vedomí, tak by si o sebe prečítal, že už nie je medzi živými. A po druhé: napriek svojmu veku (32) je invalidným dôchodcom, ktorý však rozbehol vlastné podnikanie a dáva prácu aj ďalším ľuďom.
VYMAZANÉ SPOMIENKY
Od roku 2008 Vasok pracoval v U. S. Steele ako manipulant pri obsluhe vysokonapäťových rozvodní. Ide o zaisťovacie práce, ktoré umožňujú bezpečnú opravu, údržbu či odbornú technickú prehliadku týchto rozvodní.
Tieto práce mal robiť aj 18. septembra 2018, keď s kolegom nastúpili na nočnú. „Mne sa akoby vymazali spomienky. Aj na samotný úraz, aj na to, čo mu predchádzalo. Z vyšetrovania však vyplynulo, že som sa príliš priblížil k živej časti zariadenia v rozvodni vysokého napätia a zasiahol ma elektrický prúd,“hovorí Tomáš Vasok o dni, ktorý mu zmenil život, pokojne ako o úplne bežnej téme.
Nie sú to preňho ťaživé spomienky, ku ktorým by sa nerád vracal. Miestami sa v nich prehrabáva aj s humorom. Bez omáčok, ktoré by mohli vyzerať ako poľahčujúce okolnosti, priznáva, že urobil chybu – porušil podmienky BOZP (bezpečnosti a ochrany pri práci).
Za svoj život vďačí kolegovi Miroslavovi Gašparovi. Ani on celkom nedodržal bezpečnostné podmienky. „Nebol priamo pri tom, keď ma zasiahol elektrický prúd. Prišiel o chvíľu neskôr, možno o minútu, vtedy už som doslova horel zaživa. Rýchlo ma chytil za pravú ruku a vyrval z takzvanej kobky. Prúd ešte mnou triasol,“opisuje Vasok, čo sa dodatočne dozvedel od kolegu, ktorý ho dal do stabilizovanej polohy a volal záchranku.
Hrozilo, že prúd zasiahne aj jeho. Správne by mal utekať asi 30 metrov na opačnú stranu rozvodne po špeciálny záchranný hák a ťahať ním kolegu do bezpečia. No kým by sa vrátil, možno by už nebolo koho zachraňovať. „Bez váhania mi pomohol. A pritom riskoval aj svoj život,“vďačne konštatuje Vasok.
Keď prišli hasiči a lekári, ešte bol pri vedomí. Uspali ho a previezli do neďalekej nemocnice v Šaci.
PĽÚCA MU PREVERIL COVID
Lekári mu dávali jednopercentnú šancu na prežitie. Keď už bol pri vedomí, jedna kardiologička sa ho opýtala, čo ešte robí medzi živými – vzhľadom na to, že sa dostal do smrteľného kontaktu s napätím 6300 voltov (v bežných zásuvkách máme 230 voltov). Našťastie, prúd tam už bol len minimálny.
„Keď som sa prebral, primár aj prednosta mi povedali, že nepočítali s tým, že to prežijem. Vraj som bol po prevoze do nemocnice ešte taký horúci, že so mnou nemohli manipulovať,“pokračuje v pokojnom rozprávaní Vasok. Sedíme v kancelárii jeho firmy na Jarmočnej ulici v Košiciach. Pohľad mu občas padne na faktúry rozložené na stole.
Pesimistické predpovede lekárov sa týkali hlavne jeho popálenín 3. a 4. stupňa, ktoré mal na zhruba tretine tela, pričom štvrtý stupeň je najhorší. Najviac bol popáleninami zasiahnutý chrbát a brucho a Vasok z nich dostával otravu krvi.
„A takisto vnútornosti – pľúca a pečeň. Aj niektoré ďalšie. Elektrický prúd, respektíve napätie, vás totiž po zasiahnutí najprv páli zvnútra. Ale, chvalabohu, išlo o orgány, ktoré sa samy regenerujú,“dopĺňa.
To, ako sa zregenerovali pľúca, mu vo februári tohto roku preveril covid. Žiadne vážne komplikácie. „Covidu som sa bál. Ale prekonal som ho a röntgen potom ukázal, že pľúca sú v poriadku.“
Tri týždne po úraze bol Tomáš na pľúcnej ventilácii. Celý čas jeho rodina tŕpla v neistote, či ho preberú z umelého spánku. Lekárom sa však nepodarilo zachrániť jeho ľavú ruku, hoci opakovane skúšali, aby mu ostala aspoň jej časť.
„Najprv mi amputovali ruku v predlaktí. Potom nad lakťom. Ale ani to nestačilo. Do tela sa z tej rany stále šírila otrava krvi. Celá ruka musela ísť preč.“
Kým nebol pri vedomí, robili mu plastické operácie chrbta a brucha. Keď ho prebrali, mal nahrubo obviazaný celý trup. Tomáš bol presvedčený, že pod vrstvami obväzu má aj ľavú ruku. Zreteľne v nej cítil bolesti. No netušil, že iba fantómové.
Presvedčenie sa vzápätí zmenilo na istotu, lebo lekári ho hneď po prebratí nechceli deptať amputáciou, a tak sa s rodinou dohodli, že mu to zatiaľ nepovedia. Po asi týždni však Tomáš náhodou počul, ako sa o ňom rozprávajú dve sestry...
Úraz ma od základov zmenil. Oveľa viac ma napĺňa, keď vidím okolo seba šťastných ľudí. A najmä vtedy, keď k tomu aj sám môžem prispieť.
„Tak som sa neskôr jednej mladej sestričky priamo opýtal, či je pravda, že pod tou bandážou nemám ľavú ruku. Rozplakala sa a odišla. Prišli staršie sestričky, začali ma upokojovať, ale už mi to museli priznať.“
Na druhý deň za ním prišla psychologička. A potom ešte dvakrát, kým ho začiatkom novembra 2018 nepustili z nemocnice domov. Po rozhovoroch s ňou mu v hlave rezonovali zásadné myšlienky – že jeho život sa teraz nesmie zrútiť, že ide ďalej, dostane sa z toho a postaví sa na vlastné nohy, má pre koho žiť a bojovať.
V kontraste s týmito myšlienkami ho doma najprv čakala prozaickejšia realita. Musel preskákať všetky formality, ktoré súvisia s odchodom do plného invalidného dôchodku.
DOMOVNÍK UŽ ZHÁŇAL VENIEC
Zatiaľ čo lekári a, samozrejme, aj on sám zápasili o jeho život, v novinách ho už stihli pochovať. Denník Korzár týždeň po jeho hospitalizácii zverejnil na webe text s titulkom: Zamestnanec U. S. Steelu zomrel po zásahu vysokým napätím.
Článok bol online niekoľko hodín. Písalo sa v ňom, že „Muž, ktorý utrpel ťažký pracovný úraz, v nemocnici boj o život prehral... K ďalšej liečbe sa už lekári nedostali, keďže rozsiahlym popáleninám podľa informácií Korzára napokon v stredu podľahol.“
„Moji blízki ľudia si mysleli, že som naozaj zomrel. Nemohli si to rýchlo potvrdiť v nemocnici, lebo to nebolo tak, že len zavolali a hneď im niekto dvihol a dal informáciu o mojom zdravotnom stave,“hovorí Vasok, ktorý bol práve v tom čase na jednej z mnohých operácií.
Smutnú správu o jeho úmrtí si prečítal aj domovník v bloku na sídlisku Dargovských hrdinov, kde Vasok býval. Bol taký iniciatívny, (azda preto, že pred ním bol domovníkom práve on) že zavolal do správcovskej spoločnosti, či má medzi susedmi zorganizovať zbierku na veniec alebo môže použiť peniaze zo spoločného účtu. Keď sa potom dozvedel, že jeho sused ešte žije, nechápal, čo sa deje.
Dozvedel sa to od Vasokovej manželky. Všetkým známym rozposlala esemesky, aby neverili článku o manželovej smrti.
Medzitým, asi po troch hodinách, sa totiž niekomu z rodiny podarilo spojiť s nemocnicou v Šaci. Boli v úžase a zároveň zdesení, že žije, a pritom v novinách píšu, že už je po smrti.
„Strýko kontaktoval redakciu Korzára. Ale nedozvedel sa, odkiaľ mali informáciu, že som zomrel. Možno z nemocnice, keďže tam som už pár dní ležal. Nepravdivý text, pochopiteľne, ihneď stiahli. Strýko žiadal nejakú kompenzáciu, potom teda manželke poslali ospravedlňujúci list,“spomína Vasok.
Aj túto pre rodinu mimoriadne nepríjemnú situáciu berie športovo. Dúfa, že mu to predĺži život. Lebo ako sa podľa neho hovorí, keď niekoho pochovávajú zaživa, tak bude večne živý.
Denník N sa spojil aj s autorom článku, bývalým redaktorom Korzára. Podľa jeho vysvetlenia mal informáciu o Tomášovom úmrtí sprostredkovanú z okruhu jeho kolegov v U. S. Steele. Keďže nemocnica verejne o tomto prípade nekomunikovala, nemal si to kde overiť. Dnes považuje za veľkú chybu, že článok zverejnili bez ďalšieho overovania.
ZAČAL SERIÓZNE PODNIKAŤ
Ťažký úraz a trvalé následky mnoho ľudí vyženú na okraj spoločnosti. Nenachádzajú zmysluplnú cestu späť a ostávajú v izolácii. Aj Vasok mal na to všetky predpoklady. Okrem invalidity a mnohých obmedzení v praktickom živote (pre chýbajúcu ruku) sa čoskoro musel vyrovnávať aj s rozpadom rodiny.
„Aj predtým sme mali trochu naštrbené vzťahy. No po úraze sa to zhoršovalo. Navyše som sa aktívne začal venovať podnikaniu, čo zaberá priveľa času – a aj na úkor rodiny. Napokon bol z toho vlani rozvod. Ako to platilo v mnohých podobných prípadoch, tak to platí aj u nás. Že chyba je na oboch stranách,“vraví rodák z Veľkých Kapušian. S exmanželkou majú šesťročnú dcéru.
Vasok tvrdí, že keď rodina a kolegovia vyplakávali pri jeho nemocničnom lôžku, dal si sľub, že po vyzdravení bude žiť naplno a bude pomáhať druhým.
Už pred úrazom mal firmu, ktorá sa zaoberá elektroinštalačnými prácami. Bolo to však len také hobby popri zamestnaní. Po úraze už hovorí o serióznom podnikaní. Dnes zamestnáva piatich ľudí, a ak sami nestíhajú, najíma si ďalšie partie živnostníkov.
Hoci Vasoka netrápili temné úvahy o vlastnej perspektíve a nemal záujem sa doma uzatvárať pred ľuďmi, po návrate z nemocnice predsa len zažíval psychicky náročné obdobie, ktoré trvalo vyše polroka. „Ak prídete medzi zdravých ľudí, každý sa na vás díva a hovorí si – čo sa mu stalo, on nemá ruku... Najmä deti sú nemilosrdne priamočiare. Najťažšie bolo naučiť sa nezaoberať sa tým. Nepripúšťať si to.“
Psychologičku navštívil ešte dvakrát. Potom mu sama povedala, že už nemusí chodiť, lebo už má dosť silnú psychiku.
Dnes už sčasti ignoruje rady lekárov. Tí mu odporučili dávať si pozor najmä na chrbát, pretože na ňom stratil všetko svalstvo aj tuk a akýkoľvek pád by vážne ohrozil jeho chrbticu. Zakázali mu napríklad bicyklovanie, snowboard či behanie. Športy, ktorým sa venoval pred úrazom.
„Áno, pretože som si povedal, že musím žiť aktívne. Nechcem byť ten, ktorému každý pomáha, podáva veci, potrebujem sa cítiť ako zdravý človek. A toho sa držím. Keď sa dcéra posadí na bicykel, chcem sa povoziť spolu s ňou a nielen sa na ňu pozerať,“vysvetľuje. Po rozvode trávi s dcérou každý druhý víkend.
Zdôrazňuje však, že pri športovaní si dáva oveľa väčší pozor než kedysi. Používa ochranné prvky, nejazdí riskantne, iba vyložene rekreačne. Bicykel mu prispôsobili tak, že obe brzdy, predná aj zadná, sú na pravej strane, aby ich mohol ovládať pravou rukou.
„Musím povedať, že ten úraz ma od základov zmenil. Určite som veselší typ človeka, než som bol predtým. A oveľa viac ma napĺňa, keď vidím okolo seba šťastných ľudí. A najmä vtedy, keď k tomu aj sám môžem prispieť.“
NEĽUTUJE JEDINÝ DEŇ
Približne pred rokom si Tomáš Vasok uvedomil, že najefektívnejšie by ľuďom vedel pomáhať cez komunálnu politiku. Rozhodol sa kandidovať ako nezávislý za mestského poslanca aj za starostu svojho sídliska (mestskej časti) Dargovských hrdinov.
Oslovil niektoré politické strany od stredu napravo. Chcel vedieť, s akou stratégiou idú do volieb a či v nej rátajú aj s podporou nezávislých kandidátov. Na základe týchto diskusií sa mu napokon ozvali zo širokej koalície, ktorá sa medzičasom sformovala okolo primátora Jaroslava Polačeka. Dohodli sa, a tak sa zaradil do jeho tímu.
Bolo v ňom 41 kandidátov, ale iba ôsmi získali mandát mestského poslanca. Mimochodom, spomedzi nich je Tomáš Vasko jediný bez vysokoškolského titulu. Neuspeli ani také známe mená ako starosta Ťahanoviec Ján Nigut (KDH), poslanec Národnej rady Peter Liba (OĽaNO) alebo Vladimír Vágási a Jozef Filipko (Aliancia), ktorí sa dlhé roky pohybujú v komunálnej politike.
Vasok predtým nemal kontakt s politikou, nikdy nikam nekandidoval. Nebol členom žiadnej strany ani aktívnym sympatizantom. A širšej verejnosti nebol ničím známy. Ani týmto príbehom s ťažkým úrazom, ktorý ledva prežil. Prvýkrát aj s uvedením jeho mena o ňom píše až teraz Denník N. Ako si teda vysvetľuje svoj úspech?
„Jeden dôvod môže byť ten, že ľudia možno chcú nové tváre medzi poslancami mesta. A druhý dôvod – za seba môžem povedať, že som dal do toho všetko. Neľutujem jediný deň v kampani. Na sídlisku sme chodili od dverí k dverám. Nehádzali sme ľuďom letáky do schránok, ale dávali sme im ich priamo do rúk. Posledné tri týždne som bol každý deň v uliciach a od rána do večera som hovoril s ľuďmi. Podľa mňa toto prinieslo svoje ovocie.“
Ako poslanec sa chce zamerať na odstraňovanie všetkých bariér, ktoré komplikujú život ľuďom so zdravotným postihnutím. Aj sám to pociťuje: na bicykli nie je schopný s jednou rukou vyskakovať na obrubníky, stále musí zísť z bicykla. Podľa Vasoka by to bola pomoc nielen pre ľudí na vozíkoch, ale aj pre mamičky s kočíkmi.
Vo voľbe starostu skončil druhý za nezávislým Dominikom Babušíkom, doterajším zástupcom starostu. Aj tento výsledok považuje za rovnako veľmi prekvapujúci ako zisk poslaneckého mandátu.
„Prakticky z neznámeho človeka sa stal poslanec. Aj pri voľbe starostu som mal silných súperov. Za mnou skončili doterajší mestský poslanec a kandidátka strany Hlas. A vieme, že na našom sídlisku dlhé roky vyhrávali ľavicoví kandidáti zo Smeru.“
Najprv mi amputovali ruku v predlaktí. Potom nad lakťom. Ale ani to nestačilo. Do tela sa z tej rany stále šírila otrava krvi. Celá ruka musela ísť preč.