Žiadna krajina sa nezmenila viac ako Katar
V Katare, kde sa v nedeľu začali najnákladnejšie futbalové majstrovstvá sveta v histórii, nedávno nebola žiadna škola
Frank Holmes bol geológ z Nového Zélandu, ktorý sa zaoberal ťažbou nerastných surovín. Počas 1. svetovej vojny slúžil v britskej armáde na Blízkom východe. Práve tu vraj prvýkrát počul chýry o tom, že na Arabskom polostrove by mohla byť ropa.
To, že nemusí ísť iba o fámy, naznačovalo aj objavenie ložísk tejto suroviny v neďalekom Iráne v roku 1908.
„Verím, že od Kuvajtu dole po pobreží (východnej Arábie) vznikne veľké ropné pole,“napísal manželke.
Po 1. svetovej vojne osobne chodil po krajinách Blízkeho východu a presviedčal miestnych lídrov, aby dali Britom povolenie na hľadanie a ťažbu ropy. Holmes, ktorému neskôr hovorili aj Abú Naft (ropný otec), sa začiatkom 20. rokov minulého storočia stretol aj so šejkom Abduláhom bin Jassimom al Tháním z dynastie, ktorá v Katare vládla už polstoročie.
Emirát bol od roku 1916 pod ochranou Britov, ktorí za to riadili jeho zahraničnú a obrannú politiku.
Holmes navštívil panovníka v stane v púšti. Keď dovnútra vbehli šejkove poľovnícke psy, Holmes dokázal identifikovať plemeno jedného z nich. „Ak tento muž dokáže identifikovať jedného psa medzi toľkými, isto vie nájsť, kde je skrytá naša ropa,“povedal údajne emir.
Povolenie na hľadanie ropy v Katare dostali Briti o pár rokov neskôr. Prvý úspešný vrt sa im podaril koncom roka 1939. Vzhľadom na 2. svetovú vojnu sa však ťažba ropy rozbehla až o desaťročie neskôr.
ÚPLNÝ PREROD
Bola to udalosť, ktorá kompletne zmenila túto arabskú krajinu. Ešte v 30. rokoch patril Katar k chudobným štátom. V tejto krajine na polostrove asi 160 krát 80 kilometrov, kde je len púšť, slané pláne, žiadne zdroje pitnej vody a najvyšší vrch meria niečo vyše sto metrov, žili v tom čase zhruba desaťtisíce obyvateľov, väčšinou nomádov.
Tých pár dedín žilo z rybolovu či lovu perál. Keď však Japonsko prišlo s kultiváciou perál a krach na americkej burze spôsobil pokles záujmu o luxusné tovary, krajinu zasiahla chudoba a choroby. Nebola tu žiadna škola ani nemocnica. Prešlo 70 rokov a azda žiadna iná krajina na svete sa nezmenila tak výrazne ako Katar.
Dnes v krajine žije 2,9 milióna obyvateľov, aj keď katarské občianstvo má iba 380-tisíc ľudí. Aj minulý rok sem prišlo 370-tisíc migrantov, Katar tak patrí k najrýchlejšie rastúcim štátom sveta.
Sila ekonomiky sa tu od roku 1970 zvýšila 500-násobne a Katar sa momentálne radí medzi päť najbohatších krajín sveta vzhľadom na HDP na obyvateľa popri Luxembursku, Singapure a Írsku.
Prvú školu s jedným učiteľom a 50 žiakmi tu otvorili v roku 1949. Dnes tu sídli veľký kampus, kde má svoje pobočky aj šesť amerických a dve európske univerzity.
Príjmy z ropy a zo zemného plynu sú také veľké, že pre krajinu nebol problém postaviť ani sedem nových futbalových štadiónov, diaľnice, hotely mrakodrapy – to všetko v hodnote 229 miliárd dolárov.
Práve v Katare sa konajú tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale. Globálny futbalový sviatok v nezvyčajnom termíne v nezvyčajnej krajine čelí silnej kritike. Aj bývalý predseda futbalovej federácie FIFA Sepp Blatter povedal, že prideliť usporiadanie šampionátu Kataru „bola chyba“.
ROK 1971
Ako píše Britannica, o histórii tohto územia pred 18. storočím sa vie málo. Bolo tu len pár rybárskych osád, ktoré neskôr ovládali vládcovia z Kuvajtu. Svoj vplyv tu koncom 19. storočia získala Osmanská ríša. Práve pre ňu sa v Katare vládnuca dynastia emirov al Thání spojila s Britmi a po roku 1916 bola de facto britským protektorátom.
Ťažba ropy sa začala pomaly, no menila krajinu. Vznikli tu prvé školy, nemocnice, telefónne spojenie či odsoľovacie zariadenia. Vodu krajina získava iba z mora.
Dôležitý v dejinách Kataru bol rok 1971. Briti sa rozhodli stiahnuť vojakov na východ od Suezského prieplavu a Katar v septembri získal úplnú nezávislosť. Možno ešte významnejšou udalosťou pre vývoj krajiny však bol objav obrovských zásob zemného plynu.
Severovýchodne od Kataru v Perzskom zálive sa nachádza oblasť, ktorej sa hovorí Severné pole. Ide o lokalitu, ktorá ukrýva najväčšie zásoby zemného plynu na svete. Je veľká ako samotný Katar a z dvoch tretín patrí práve arabskému emirátu. Zvyšnú tretinu má pod kontrolou Irán.
Podľa odhadov sa tu nachádza asi 10 percent všetkých zásob zemného plynu, ktorý je dnes na Zemi. A hoci tu zemný plyn objavili už v 70. rokoch, ťažiť ho začali až o vyše 20 rokov neskôr, keď sa zlepšili technické možnosti na jeho ťažbu z hĺbky viac ako tritisíc metrov pod hladinou mora.
SYN ZVRHOL OTCA
Tlačiť na ťažbu zemného plynu začal v 90. rokoch šejk Hamad bin Chalífa al Thání. Hoci táto dynastia vládne v Katare viac než 150 rokov, neznamená to, že tu nedochádza k prevratom.
Ešte v roku 1993 vládol krajine jeho otec. Počas návštevy Ženevy ho však syn Hamad zbavil vlády a sám sa označil za nového emira. Jeho otec sa do Kataru vrátil až o 11 rokov neskôr.
Práve nový emir Hamad bin Chalífa tlačil na to, aby Katar, vďaka rope už dovtedy relatívne bohatá krajina, investoval do vývozu zemného plynu. Prvý tanker so skvapalneným zemným plynom LNG vyplával z Kataru do Japonska v roku 1997.
Katar vďaka zemnému plynu zbohatol ešte výraznejšie než vďaka rope. V roku 2020 bol šiestym najväčším producentom zemného plynu na svete (po USA, Rusku, Iráne, Číne a Kanade).
Keďže ide o malú krajinu, veľkú časť plynu vyváža a predáva do zahraničia. Vo vývoze skvapalneného zemného plynu LNG je svetová jednotka. Podľa niektorých odhadov má aj tretie najväčšie zásoby zemného plynu na svete.
Polovicu štátneho rozpočtu tvoria príjmy z nerastných surovín. Vďaka tomu si krajina môže dovoliť obrovské investície, štedrý sociálny štát (pre Katarčanov), ale aj štátny fond, ktorý príjmy z nerastných surovín investuje. Dnes má hodnotu 445 miliárd dolárov. Je to tretinová suma ako v podobnom fonde v Nórsku.
Katar má zároveň výbornú polohu medzi ázijským a európskym trhom. Väčšinu kupcov má v Ázii, no výrazným dodávateľom tejto suroviny je aj pre Európu.
Európske krajiny by teraz chceli, aby zvýšené dodávky z Kataru pomohli nahradiť zemný plyn z Ruska. To však nie je jednoduché.
Katar tvrdí, že si ctí svoje záväzky a zmluvy, ktoré má s ázijskými krajinami, často sú uzavreté na dlhé roky vopred. Európa tak môže čakať iba na zvýšenú produkciu nad rámec plánov. Z geopolitického hľadiska je Katar spojencom Západu. Katarské vojská bojovali spolu s Američanmi už v prvej vojne v Perzskom zálive. V 90. rokoch na svojom území arabský štát vybudoval leteckú základňu, ktorú po roku 2001 využívalo americké aj britské letectvo. Okrem iného z Kataru podnikali útoky počas invázie do Iraku v roku 2003.
Katar však, povedané mierne, nie je ideálny spojenec. Hovoria o tom nedostatočné práva žien, gejov a lesieb či migrantov v krajine.
BOLA TO CHYBA
Voľba Kataru za hostiteľa majstrovstiev sveta bola kontroverzná, objavili sa vážne pochybnosti o tom, že vedenie krajiny si víťazstvo medzi kandidátmi na usporiadanie MS v roku 2010 kúpilo.
Francúzsko a iné krajiny zmenili v poslednej chvíli svoju voľbu (Katar súperil so Spojenými štátmi a v hlasovaní výkonného výboru FIFA vyhral 14:8). Hlavnú úlohu tu hral vtedajší francúzsky prezident Nicholas Sarkozy. Tieto obvinenia znova zopakoval Sepp Blatter.
V priebehu nasledujúcich rokov Katar začal masívne investovať vo Francúzsku, nakúpil francúzske stíhačky a získal väčšinu aj v dnes už špičkovom francúzskom klube Paríž St. Germain.
Katar však nie je prvou nedemokratickou krajinou, ktorá hostí futbalové majstrovstvá sveta. V roku 1934 sa konal šampionát v Mussoliniho Taliansku. Dodnes sú podozrenia, že to malo vplyv aj na výsledok finálového zápasu Taliansko – Československo, ktorý rozhodcovia pred očami duceho pripiskovali domácim.
Z novších dejín sa majstrovstvá sveta v roku 1978 uskutočnili v Argentíne, kde vtedy
žije v Katare. Z toho iba necelých 400-tisíc má katarské občianstvo
vládla vojenská junta, ktorá držala a mučila nepriateľov režimu. Šampionát im pridelili v čase, keď armáda ešte nebola pri moci.
Aj vtedy sa šírili výzvy na bojkot šampionátu, ku ktorému však nedošlo, majstrovstvá napokon vyhrala domáca reprezentácia.
Kontroverzným sa dá nazvať aj posledný šampionát v Rusku v roku 2018. Už v tom čase malo Rusko od demokracie ďaleko, navyše okupovalo ukrajinský Krym a de facto aj východ krajiny.
PRÁVA ŽIEN
Americký Freedom House zaraďuje Katar medzi neslobodné krajiny. Horšie skóre majú Saudská Arábia, SAE, Bahrajn či Irán, lepšie zas Kuvajt, Irak či Jordánsko.
Ide o absolutistickú monarchiu. „Katarský dedičný emir drží všetku výkonnú, zákonodarnú moc a v konečnom dôsledku aj súdnu,“píše thinktank.
V roku 2021 sa tu uskutočnili prvé voľby do Parlamentného poradného zboru, volilo sa 30 zo 45 jeho členov. Kandidovať však smeli len tí Katarčania,
ktorých starí otcovia sa narodili v Katare.
V rebríčku slobody slova Reportérov bez hraníc sa krajina umiestnila na 119. mieste, čo je na úrovni Thajska, Indonézie, Jordánska či Kazachstanu. V porovnaní so susedmi v regióne je tu však tlač slobodnejšia.
V krajine má centrálu známa televízia al-Džazíra, ktorú financuje vláda. Toto médium má veľký vplyv v arabskom svete, niektorí jej moderátori sú bohatí a slávni v celom regióne. A hoci v informovaní o iných krajinách majú relatívnu slobodu, ako píšu v správe Reportéri bez hraníc, „domáce spravodajstvo zostáva pre novinárov problematické“.
Veľký rozdiel v porovnaní so Západom je v postavení žien. Hoci tu na rozdiel od niektorých iných krajín ženy smú voliť či chodiť do škôl, ich práva sú obmedzené.
Ako napísala ľudskoprávna mimovládka Human Rights Watch, ženy potrebujú povolenie od takzvaného mužského poručníka, keď sa chcú vydať, ísť študovať do zahraničia, pracovať na mnohých štátnych úradoch či do 25 rokov vôbec cestovať za hranice. Za poručníka sa považuje otec, brat či manžel.
Takisto nemajú práva nad svojimi deťmi v otázke financií a do istej miery škôl ani v tom prípade, ak sa rozvedú a o deti sa starajú. Právo týkajúce sa detí náleží stále ich otcovi a v prípade, ak zomrie, ho preberá štát.
„Tieto obmedzenia sú proti katarskej ústave aj medzinárodnému právu,“píše HRW.
Ako dodáva mimovládka, žena v Katare sa môže označiť za „neposlušnú“, ak napríklad bez „legitímneho“dôvodu odmietne manželovi sex. Muž si môže vziať až štyri ženy súčasne a nepotrebuje povolenie od zvyšných manželiek.
V krajine je nelegálne aj mať sex mimo manželstva. To bol napríklad dôvod, prečo jedna novozélandská novinárka pracujúca v Dauhe musela po otehotnení s priateľom odísť z krajiny. Bez klamstva by jej nepredali ani tehotenský test v lekárni.
Krajina stále patrí medzi štáty, ktoré trestajú sex medzi mužmi, hrozí im sedem rokov väzenia.
ÚMRTIA MIGRANTOV
Ešte viac sa však v západných médiách roky pred prvým zápasom futbalového šampionátu hovorilo o právach zahraničných robotníkov, ktorí sem prišli pomáhať pripraviť krajinu na turnaj. Ide najmä o migrantov z Ázie (Indie, Srí Lanky, Pakistanu, Bangladéšu, Iránu či Nepálu). Asi polovica ľudí v Katare pracuje v stavebníctve.
Drvivú väčšina populácie Kataru (asi 8 z 9 ľudí) tvoria práve títo migranti. Ako napísal Freedom House, nemajú žiadne politické práva, majú zopár občianskych slobôd a obmedzený prístup k ekonomickým príležitostiam.
Títo ľudia sa doma často zadlžia, zaplatia nemalé poplatky agentúram, aby mohli odísť do Kataru. Tu zarábajú podľa Yahoo News 3-tisíc až 4-tisíc dolárov ročne. To nie je veľa, no stále viac ako mzda, ktorú by dostali doma.
V Katare fungoval takzvaný systém kafala (známy aj v iných krajinách), ktorý dával firmám veľkú kontrolu nad týmito pracovníkmi. Nesmeli sa napríklad vrátiť domov ani zmeniť pracovné miesto bez súhlasu zamestnávateľa.
Po tlaku zahraničia krajina systém zrušila. Aj mimovládky hovoria, že na papieri boli zmeny významné. Zaviedla sa napríklad minimálna mzda (v súčasnosti asi 275 eur).
Progres však podľa Human Rights Watch stále nie je dostatočný a zmeny sa ťažko vynucujú. „Migranti sa naďalej stávajú obeťami krádeže svojho platu zamestnávateľmi bez účinnej cesty k spravodlivosti,“píše Amnesty International.
Veľkou témou boli úmrtia migrantov počas budovania infraštruktúry pre majstrovstvá sveta. Migranti často robili aj dvanásť hodín bez prestávky v zlých podmienkach počas horúčav, ktoré sa tu v lete blížia k 40 stupňom.
Je však otázne, koľko ľudí skutočne zahynulo pre zlé pracovné podmienky v Katare. Od roku 2010 úrady evidujú 17-tisíc cudzincov, ktorí v krajine zomreli. Ide o úmrtia zo všetkých dôvodov.
Samotné číslo nemusí byť podľa Yahoo News veľmi odlišné od podobnej populácie inde.
V Katare však väčšinou ide o mladých mužov (pre migrantov v krajine vychádza asi 250 mužov na 100 žien), ktorí by mali pri vstupe do krajiny prejsť lekárskymi prehliadkami. Oficiálne štatistiky pri polovici úmrtí uvádzajú ako dôvod smrti prirodzenú príčinu, srdcovocievne choroby či neznámy dôvod.
Západné mimovládky preto vyčítajú Kataru, že nedostatočne vyšetruje, či tieto úmrtia súviseli so zlými pracovnými podmienkami. Amnesty International píše, že tisícky migrantov za poslednú dekádu zomreli „náhle a nečakane“.
Správy o kontroverzných krokoch katarskej vlády prichádzali aj krátko pred prvým zápasom. Viaceré médiá písali o tom, že krajina ponúkala vstupenky desiatkam fanúšikov zo západných krajín na futbal zadarmo. Okrem toho mali dostať bezplatne aj ubytovanie a letenky.
Malo to háčik: nesmú na sociálnych sieťach kritizovať Katar a musia hlásiť tých ľudí, ktorí to robia.
Britské noviny Sunday Times spoločne s Úradom investigatívnej žurnalistiky ďalej odhalili, že indickí hekeri mali od roku 2019 za cieľ narušiť súkromie desiatok vplyvných ľudí, ktorí kritizovali pridelenie šampionátu Kataru. Novinári majú podozrenie, že zadávateľom bola katarská vláda. Tá to odmieta.
Medzi obeťami špehovania bol aj bývalý šéf UEFA Michel Platini či bývalý predseda nemeckého futbalového zväzu Theo Zwanziger. Ide o veci, ktoré by v inej krajine boli veľkým škandálom. Keďže tento rok sa svetový futbal hrá v decembri v Katare, tieto kauzy nikoho veľmi neprekvapia.
Migranti sa naďalej stávajú obeťami krádeže svojho platu zamestnávateľmi bez účinnej cesty k spravodlivosti Amnesty International