Kto tvrdí, že dúhová rodina v televízii byť nemôže?
Filmový festival Inakosti sa tento rok stal súčasťou festivalu Slovenská Tepláreň a je venovaný spomienke na Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha
Dívame sa na filmy pre poznanie, že nie sme sami,“opakuje pred každým ročníkom Filmového festivalu inakosti jeho riaditeľka a zároveň vedúca bratislavského Kina Lumière Zita Hosszúová. Šestnásty ročník festivalu sa mal pôvodne konať už v polovici októbra, no pre požiar v spomínanom kine ho organizátori presunuli na nový termín a do nových priestorov. Celkovo 27 celovečerných a 24 krátkych queer filmov sa dá vidieť oddnes do 29. novembra v kine Mladosť a v kinosále Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. V decembri sa niekoľko filmov bude premietať aj v ďalších piatich mestách.
Ste vedúca Kina Lumière, nachádzate sa v ňom aj teraz počas nášho rozhovoru. V akom je stave po septembrovom požiari? Už sa začala rekonštrukcia?
Momentálne sa ešte realizujú sanačné práce, s ktorými súvisia isté stavebné zásahy, ako napríklad odhaľovanie stropov a obkladov stien v kinosálach. Síce nehorelo priamo v kine, ale popol, sadze a dym prenikajú pri požiari úplne všade. Preto sa pri sanácii potrebujeme v mnohých miestnostiach dostať až k ich konštrukciám. Po dokončení týchto prác by sa malo prejsť k rekonštrukcii.
Požiar vznikol konkrétne v miestnosti digitalizačného pracoviska Slovenského filmového ústavu. Už viete, čo presne ho spôsobilo a aké sú straty?
Pokiaľ viem, zatiaľ sa ešte skúmanie celej požiarnej udalosti úplne neuzavrelo. Išlo o technickú poruchu, ale na špecifikáciu, ako k nej došlo, stále čakáme. Čo sa týka vyčíslenia škôd, respektíve strát, viem sa vyjadriť ku Kinu Lumière. Ako som spomínala, je potrebná sanácia celého priestoru aj projekčných technológií. Nemalú stratu nám spôsobuje výpadok tržieb, keďže jeseň patrí z hľadiska diváckej návštevnosti k našim najsilnejším obdobiam roka. Presné čísla momentálne neviem uviesť.
Kedy by sa Kino Lumière mohlo znova otvoriť?
Optimistický plán je, že v máji 2023.
Filmový festival inakosti sa mal pôvodne konať v októbri, no práve pre požiar bude teraz od 23. do 29. novembra. Ako ovplyvnil teroristický útok na Zámockej jeho program?
Festival sme hneď zapojili do projektu Slovenská Tepláreň, pretože si túto iniciatívu veľmi vážime. Vyjadruje solidaritu zo strany väčšinovej spoločnosti a zároveň vytvára občiansky tlak na politikov, aby začali konať a zlepšili postavenie LGBTI+ osôb na Slovensku konkrétnymi opatreniami. V čase požiaru, teda 20. septembra, sme už mali filmový program viacmenej uzavretý a chystali sme sa spustiť hlavnú promo kampaň a predaj vstupeniek. Udalosti z Teplárne teda priamo neovplyvnili výber filmov, no určite budú rezonovať v rámci sprievodných podujatí. Konkrétne hneď dve diskusie priblížia, ako funguje LGBTI+ aktivizmus na Slovensku. Prvá sa viaže na projekciu filmu Romana Stráňaia Prvý slovenský PRIDE. Medzi pozvanými sú aktivistka a aktivisti, ktorí vyvíjali snahu už od 90. rokov, respektíve v roku 2010 začali organizovať Dúhový Pride Bratislava. V druhej diskusii historička Jana JablonickáZezulová a politologička Veronika Valkovičová zmapujú dejiny LGBTI+ aktivizmu na Slovensku od 30. rokov až po súčasnosť. Aj týmto spôsobom chceme poukázať na to, že LGBTI+ osoby vždy boli a sú prirodzenou súčasťou slovenskej spoločnosti. Zároveň si pripomenieme osobnosti z rôznych období, ktoré upozorňovali na ich existenciu a na fakt, že v porovnaní s majoritou nemajú rovnaké práva. Takisto sa nám podarilo nadviazať spoluprácu so Združením rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Prvýkrát tak bude na festivale diskusia s rodičmi queer detí, v ktorej budú rozprávať o svojich skúsenostiach, ale aj obavách.
Martin Macko, riaditeľ Iniciatívy Inakosť, v nedávnom rozhovore uviedol, že dôvera ľudí opäť chodiť na queer akcie sa vracia len veľmi postupne. Spolupracujete pri organizácii festivalu aj s políciou?
Samozrejme, to je, žiaľ, povinná jazda. Polícia od nás dostala informácie, že realizujeme queer podujatie, takže sa určite uskutoční pod jej dohľadom. Zároveň bude na miestach programu prítomný ochrankár priateľský voči queer osobám, ktorý nám pomôže zvýšiť bezpečnosť podujatia. Neteší nás, že musíme prijímať takéto opatrenia, ale momentálne sú nevyhnutné. Verím, že to návštevníci a návštevníčky festivalu pochopia. Sami sme zvedaví, v akom počte napokon prídu.
Minulý rok prevzala záštitu nad podujatím prezidentka Zuzana Čaputová, tento rok podpredseda Európskeho parlamentu Michal Šimečka. Prečo je dôležitá podpora od verejných činiteľov?
Po náročnom covidovom roku 2020, keď sa fyzická podoba festivalu zrušila zo dňa na deň a museli sme ho presunúť do online priestoru, bol minulý ročník priam euforický. Diváci a diváčky sa vrátili do kinosál a v celom priestore pulzovala pozitívna energia, prajnosť a nádej. Myslím si, že tomu do značnej miery pomohla prezidentka, ktorá vtedy prevzala záštitu nad festivalom, verejne podporila LGBTI+ ľudí a osobne navštívila aj jedno z festivalových premietaní. Nie sme od politických elít na takúto podporu zvyknutí. Aktívna podpora od podpredsedu Európskeho parlamentu Michala Šimečku, ktorý prevzal záštitu nad festivalom tento rok, je pre nás veľmi dôležitá. Prináša nám nádej a ide o jeden z mála signálov, že v tejto krajine môže dôjsť k zmene.
Práve dokončujete prípravy už 16. ročníka festivalu. Zakaždým sú v jeho programe aj iné ako najnovšie filmy, tentoraz v ňom figuruje napríklad aj slovenská snímka Anjeli z roku 2012 od režiséra Róberta Švedu. Podľa čoho teda vyberáte projekcie?
Program festivalu dlhodobo tvorí základná programová štruktúra. Konkrétne ide o štyri nosné sekcie: Súčasný film slúži na prezentáciu súčasného queer kina a v rámci Classics
Po náročnom covidovom roku 2020, keď sa fyzická podoba festivalu zrušila zo dňa na deň a museli sme ho presunúť do online priestoru, bol minulý ročník priam euforický. Diváci a diváčky sa vrátili do kinosál a v celom priestore pulzovala pozitívna energia, prajnosť a nádej.
vyťahujeme z dejín svetovej kinematografie zásadné diela, ktoré sú dôležité z hľadiska zobrazovania LGBTI+ ľudí. Sekcia Teplé Česko-Slovensko ponúka prehľad domácej queer tvorby a štandardne premietame aj Kraťasy, teda krátke filmy, ktoré náš dramaturg David Benedek tento rok vtipne rozdelil do troch blokov podľa názvov piesní od speváčky Lady Gaga: Dance in the Dark, Born This Way a LoveGame (Lady Gaga verejne podporuje LGBTI+ osoby aj v textoch svojich piesní, preto patrí medzi takzvané queer ikony – pozn. red.). Podstatnejšia ako jednotlivé sekcie je však pestrosť, rozmanitosť a diverzita filmov, a to zo žánrového aj z tematického hľadiska. Každý človek si môže v programe nájsť to, čo je preňho práve podstatné. Napríklad ak osoba prechádza coming-outom alebo gejská či lesbická dvojica zvažuje rodičovstvo, máme filmy aj s týmito témami.
Čím môže tento festival zaujať heterosexuálnych ľudí?
Takmer každý rok sa snažíme zaradiť do programu filmy, ktoré získali ocenenia na prestížnych filmových festivaloch, ako sú Cannes, Benátky, Berlinale, Karlove Vary, Sundance či Rotterdam. V podstate sa dá povedať, že väčšina našich festivalových filmov bola na jednom z týchto prestížnych festivalov uvedená. Aj milovníci a milovníčky klubového filmu, ktorí nepatria k LGBTI+, si teda na Filmovom festivale inakosti prídu na svoje.
Ktoré snímky by ste z tohtoročného programu špeciálne vypichli?
Určite by som odporučila filmy, ktoré sa tento rok premietali na festivale v Cannes a získali tam aj ocenenia. Či už je to film Joyland, ktorý získal Queer palmu aj Cenu poroty v sekcii Un certain regard alebo Modrý kaftan s ocenením FIPRESCI (pozn. skratka Medzinárodnej federácie filmových kritikov) v tej istej sekcii. Tieto filmy by som označila za skutočne silné melodrámy. Gejskú lásku ponímajú ako lásku zakázanú. Prvý film je pakistanský, druhý marocký, takže je to pochopiteľné. Ide o naozaj výnimočné filmy, ktoré podľa mňa zaujmú každého diváka klubového kina. Tento ročník je navyše špeciálny tým, že v programe s výnimkou Modrého kaftanu nemáme tituly, ktoré by po festivalovom uvedení išli do distribúcie. Takže možnosť vidieť ich v iných slovenských klubových či mainstreamových kinách neskôr už nebude. Tým je táto filmová prehliadka v istom zmysle unikátna.
Každý ročník ste organizovali aj „ozveny“tohto festivalu, čiže niektoré snímky sa premietali aj v iných slovenských mestách. Bude niečo takéto aj tento rok?
Áno, pripravujeme aj ozveny, prevažne sa uskutočnia v decembri. Konkrétne sú našimi partnerskými miestami Stanica Žilina-Záriečie, Kino Úsmev v Košiciach, Záhrada – Centrum nezávislej kultúry v Banskej Bystrici, komunitné centrum Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši a Kinoklub Tatra v Nitre. Zväčša teda ide o nezávislé kultúrne priestory, v ktorých sa bude premietať niekoľko queer filmov, napríklad Kamoši.
Ako dlhoročná riaditeľka Filmového festivalu inakosti pravidelne zdôrazňujete, že queer ľudia na Slovensku nemajú ľahký život a je načase ich zrovnoprávniť. Myslíte si, že teraz sa to začne postupne diať, alebo strácate nádej?
Nemôžeme strácať nádej, lebo to by bol už úplný koniec. Po teroristickom čine, keď boli brutálne zavraždení dvaja nevinní queer ľudia, musí dôjsť k zmene. Neviem, čo horšie by sa muselo stať, aby sa táto spoločnosť spamätala. Teraz sme svedkami obrovskej vlny solidarity zo strany majority, ktorú sme predtým možno vnímali ako mlčiacu alebo nevšímavú. Zároveň však v súčasnosti narastajú prejavy nenávisti. Neviem, čo presne sa stalo, ale tieto prejavy začali byť vyhrotenejšie. Medializovalo sa napríklad, keď gejov vyhodili z podniku, no LGBTI+ ľudia majú oveľa viac takýchto a podobných skúseností. Napriek náročnej situácii musíme veriť, že sa niečo zmení. A musíme na to aj veľmi kultivovane vytvárať občiansky tlak.
Žijete v partnerskom vzťahu so ženou. Mohli by ste nám opísať, aké komplikácie vám nerovnoprávnosť spôsobuje v praktickom živote?
Keď sa ma v predošlých rozhovoroch pýtali, či sa cítim diskriminovaná, respektíve či som niekedy zažila diskrimináciu pre svoju sexuálnu orientáciu, zvyčajne som odpovedala, že nie. Fakt je ten, že to nie je celkom pravda. V skutočnosti sme si len zvykli na život v spoločnosti, v ktorej je prítomná akási latentná homofóbia. To, že neexistuje legislatívne uznanie partnerstiev osôb rovnakého pohlavia, ako keby legitimizuje homofóbne postoje, ktorým môžete čeliť v rôznych životných situáciách. A tak ste neustále v neistote, ako na vás okolie zareaguje. Niekedy s partnerkou na dovolenkách v rámci Slovenska tŕpneme, čo nám povedia na hotelovej recepcii, keď si vypýtame normálnu izbu s manželskou posteľou. Stali sa nám aj také veci, že sme prejavili záujem o nehnuteľnosť a realitný maklér s nami v podstate odmietol podpísať dohodu, v ktorej by sme figurovali obe. Odôvodnil to tým, že on nebude riešiť, ak sa my dve pohádame. A boli tam aj ďalšie podobné záležitosti, ktoré by žiadny heterosexuálny pár nemusel riešiť. S týmito vecami sa dá žiť, no reálne by nikto nemal čeliť takémuto drobnému šikanovaniu v každodennom živote len preto, lebo nemá manžela, ale ženu, s ktorou vlastne nemôže uzavrieť žiadny zväzok.
Ako to na vás psychicky vplýva?
Sú obdobia, keď sa tým nezaoberáte, a sú obdobia, keď riešite isté životné situácie a dolieha to na vás viac. Závisí aj od vášho mentálneho nastavenia a od podpory v okolí, či to zvládate alebo nie. Ja aj moji LGBTI+ priatelia sa obklopujeme ľuďmi, ktorí nás bezvýhradne prijímajú a prejavujú nám rešpekt. Neriešia našu sexuálnu orientáciu, nie je pre nich podstatná. To nám veľmi pomáha.
Myslíte si, že sa za posledné roky miera akceptácie voči vám na Slovensku zvýšila alebo zamrzla?
Po teroristickom útoku sa k tomu veľmi ťažko vyjadruje, pretože sa ním všetko zmenilo. To, že k nemu vôbec došlo, naznačuje, že sa tá situácia priebežne skôr zhoršovala. Najviac ju vyhrotilo referendum proti LGBTI+ ľuďom v roku 2015. Presne vtedy sa nenávistné prejavy istým spôsobom legitimizovali. Začalo sa o nás hovoriť ako o kultúre smrti, vznikli názvy LGBTI+ ideológia, „homoloby“a ďalšie podobné nezmysly. No ako správne povedal Roman Samotný, on nevidí žiadnu ideológiu, on vidí dvoch mŕtvych ľudí.
Dokážu queer filmy a seriály zlepšiť postoje spoločnosti k LGBTI+ ľuďom?
Nie je to kľúčová vec, ktorá môže niečo zásadne zmeniť, ale môže k zmene pomôcť. V niektorých krajinách existujú zákony, ktoré sú zvláštne formulované ako zákazy propagácie homosexuality, ale de facto ide o vymazanie LGBTI+ ľudí z verejného priestoru a o tvárenie sa, že títo ľudia neexistujú. To je nezmysel, lebo oni existujú, a ich zobrazovaním vo filmoch sa potvrdzuje, že sú súčasťou tejto spoločnosti. Zároveň je pre LGBTI+ osoby dôležité mať možnosť identifikovať sa s queer postavami v médiách. Predsa len, dívame sa na filmy a čítame knihy pre poznanie, že nie sme sami. Takže to veľmi pomáha, a to nielen LGBTI+, ale aj väčšinovej spoločnosti, pretože si, hlúpo povedané, zvykne na to, že takí ľudia existujú. Preto je nevyhnutné, aby queer filmy vznikali a dostávali sa do kín, do televízie alebo do ponuky streamovacích služieb. A netýka sa to len týchto ľudí, ale aj ostatných menšín. Koľko rómskych hlavných postáv ste videli v slovenských filmoch a mainstreamových seriáloch? Akurát my sme na Slovensku vystavení takému paradoxu. Celosvetové streamovacie služby majú v súčasnosti veľmi kvalitné programy, seriály a filmy, v ktorých sú queer osoby bežnou súčasťou príbehov. A na Slovensku tieto produkcie, samozrejme, pozeráme, čo nás dostáva do bubliny, v ktorej vnímame svet ako miesto, kde sú LGBTI+ ľudia rešpektovaní, bezvýhradne prijatí a ich inakosť prestáva byť témou. No následne začujete z poslaneckých lavíc alebo si prečítate na sociálnych sieťach také urážlivé a nenávistné vyjadrenia na adresu LGBTI+ osôb, až sa vám nechce veriť, že je to ten istý svet, v ktorom večer pozeráte tituly ako L Word, Sex Education, New Amsterdam či francúzsky seriál Candis Renoirová, ktorý vysielala aj RTVS.
V programe festivalu máte aj český seriál TBH s queer postavami, ktorý Česká televízia uviedla na svojom webe. Ako by ste zhodnotili slovenskú queer televíznu tvorbu?
Napríklad česká verzia seriálu Oteckovia mala medzi hlavnými postavami aj dvoch otcov gejov, ktorí spolu vychovávali dcéru. Do našej verzie sa takáto rodina nedostala, vraj na to Slovensko nie je pripravené. Neviem, kto rozhoduje o tom, či Slovensko je alebo nie je na nejakú tému alebo postavu v seriáli pripravené, ale fakt je ten, že v porovnaní s Českom máme produkcií s LGBTI+ postavami pomerne málo. Na druhej strane sme preto vďační za každý záblesk pozitívneho vykreslenia geja alebo lesby. Azda je len otázkou času, kedy ich budeme v televízii vídať častejšie. Opäť je tu však ten zvláštny paradox. Mnohí tvorcovia hovoria, že queer postavy sú už všade, tak načo by ich ešte niekam pchali. Áno, na streamovacích službách sú v množstve seriálov a filmov, ale to neplatí o našej domácej tvorbe. Práve tým, že v tejto oblasti zaostávame za ostatným svetom, dostávame sa do čudného vákua, v ktorom sú reakcie, že s tým netreba nič robiť. Pritom je veľmi dôležité, aby boli rodiny, ktoré si sadajú k televízoru, konfrontované s rôznorodými postavami. Nielen s LGBTI+ ľuďmi, ale aj s Rómami, s hendikepovanými ľuďmi či s inými znevýhodnenými menšinami.
Mnohí tvorcovia hovoria, že queer postavy sú už všade, tak načo by ich ešte niekam pchali. Áno, na streamovacích službách sú v množstve seriálov a filmov, ale to neplatí o našej domácej tvorbe. V tejto oblasti zaostávame za svetom.