Čo sa deje v Rusku? Ide už Putinovi o krk?
Rusom imperiálne výboje ich vodcu neprekážajú dokonca ani vtedy, keď sú neúspešné, barbarské a nákladné aj pre nich samých
Rusko odjakživa fascinovalo západných intelektuálov a sociálnych vedcov svojou inakosťou a iracionalitou. Rozumom Rusko nepochopíš je nielen názov básne ruského básnika, diplomata a publicistu 19. storočia Fiodora Ivanoviča Ťutčeva, ale aj podtitulom cestopisu Borisa Filana Vodka, duša, kaviár. Rusko rozumom nepochopíš.
Pre vojnu Ruska voči Ukrajine, ktorá má dnes priame aj nepriame negatívne dôsledky pre celý svet, je otázka pochopenia toho, čo sa vlastne deje a môže diať v Rusku, ešte nástojčivejšia ako kedykoľvek v minulosti.
VOJNA VÄČŠINY RUSOV
Ako píše Steven Pinker vo svojej knihe Racionalita – čo to je, kam sa podela a načo nám je, ľudstvo dnes disponuje priam nevídanými vedomosťami a znalosťami, no zároveň paradoxne akoby prichádzalo o zdravý rozum. Je to naozaj tak a nikto túto tézu nereprezentuje lepšie ako dnešné putinovské Rusko a jeho vojna proti Ukrajine.
Skúsme sa teda na túto otázku (čo sa naozaj deje v Rusku?) pozrieť racionálne, teda na základe dát. Prvá otázka je, či máme k dispozícii relevantné a neskreslené dáta. Vo viacerých svojich článkoch používam dáta Centra Levada, o ktorého profesionalite a nezávislosti nie sú pochybnosti. Tie však existujú pri ochote respondentov slobodne odpovedať v podmienkach autoritatívneho režimu. Levada napriek tomu tvrdí, že jej prieskumy to nijako zásadne neovplyvňuje, a dokladá to špeciálnym prieskumom, ktorý venovala tejto téme v apríli tohto roka, ale aj najnovším podrobným analytickým materiálom, ktorý bol publikovaný pred niekoľkými dňami.
Prvý (neradostný) záver, ktorý v tom prípade môžeme vyvodiť, je, že vojna Ruska proti Ukrajine nie je (len) Putinovou vojnou, ale je vojnou väčšiny ruskej populácie. Druhý, rovnako neradostný záver je, že napriek dostatku dôkazov (a to aj v Rusku) o tom, aká nezmyselná, neľudská, barbarská a (aj pre Rusko) zničujúca a ťažká, ale aj neúspešná a babrácka táto vojna práve z ruskej strany je, jej podpora a podpora jej hlavného strojcu, iniciátora a vodcu neklesá. Najnovší októbrový prieskum dokonca ukazuje, že mierny pokles Putinovej popularity, ku ktorému došlo koncom septembra po vyhlásení čiastočnej mobilizácie (z 83 percent v auguste na 77 percent v septembri), bol dočasný a v októbri jeho popularita opäť vzrástla (na 79 percent).
Takže aj o tých viac ako 500-tisíc mužoch, ktorí po vyhlásení čiastočnej mobilizácie ušli z Ruska (teda hlasovali nohami), sa dá povedať, že väčšina z nich nie je proti vojne, neprekážala im, dokonca ju zrejme podporovali, kým sa na ňu pozerali v televízii. Prekážať im začala až vtedy, keď sa mali presunúť zo svojho gauča na front.
NAPÄTIE RASTIE
Ďalší záver je, že sa zrejme potvrdzuje fakt, že Rusom imperiálne výboje ich vodcu neprekážajú dokonca ani vtedy, keď sú neúspešné, barbarské a nákladné aj pre nich samých. Jediné, čo naozaj môže podporu vodcu trvalejšie znižovať, je zníženie ekonomickej a sociálnej úrovne. A tu zatiaľ fakty ukazujú, že pokles ruskej ekonomiky je napriek sankciám menší, ako sa predpokladalo. Kým po vypuknutí vojny predpokladali nezávislé (zahraničné aj ruské) zdroje tohtoročný pokles ruskej ekonomiky o 11 až 12 percent, v lete sa odhady poklesu znížili na 6 až 8 percent a najnovšie odhady hovoria o 4 percentách (MMF a Svetová banka) alebo dokonca len o 3 percentách (ruská centrálna banka). Hlavným dôvodom je, že príjmy z vývozu uhľovodíkových palív sú v dôsledku rastu cien (ktorý je daný najmä vojnou) vyššie ako predvojnové predpoklady, a to napriek výraznému zníženiu objemu vyvážaného plynu a ropy. Dôvodom je, samozrejme, prudký rast cien, ktorý je vyvolaný práve vojnou.
Sankcie výrazne znížili ruský dovoz, čo pri zvýšených príjmoch z vývozu ropy a plynu znamená rast obchodného prebytku a prebytku platobnej bilancie a prejavuje sa potom aj na posilňovaní rubľa. To všetko vysvetľuje, prečo je pokles ruskej ekonomiky, ale aj životnej úrovne Rusov (zatiaľ) nižší, ako sa pôvodne predpokladalo. Vôbec to však neznamená, že k nemu nedôjde a že sankcie nemajú význam, práve naopak.
Napriek stále silnej podpore väčšiny Rusov pre Putina a aj pre vojnu narastajú pomerne rýchlo obavy Rusov a stúpa napätie v spoločnosti. Podiel tých, ktorí úplne alebo skôr podporujú vojnu proti Ukrajine, je vysoký a neklesá (spolu až 75 percent, cca 44 až 45 percent plne podporujú a 29 až 30 percent skôr podporujú), kým podiel tých, ktorí sú skôr proti (10 až 11 percent) alebo jednoznačne proti vojne (9 až 10 percent), je nižší, ale takisto stabilný.
Zaujímavé je, že aj medzi tými, ktorí podporujú vojnu, je značná časť pesimistov, ktorí majú obavy v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Pesimizmus bol pritom od začiatku vojny pomerne vysoký, od augusta v súvislosti s ruskými prehrami však ešte narástol. Kým v auguste bolo znepokojených alebo skôr znepokojených 74 percent Rusov, v októbri to bolo už 88 percent (a to bolo ešte pred ústupom z Chersonu). Neznepokojovalo sa v auguste 24 percent Rusov, ale v októbri už len 11 percent.
Dá sa teda konštatovať, že rastie nepokoj a nespokojnosť, aj keď sa to zatiaľ nijako zásadne neprejavuje v poklese popularity Putina ani v poklese podpory samotnej vojny. S istým zjednodušením sa dá povedať, že existujú tri skupiny ľudí, pričom vo všetkých týchto troch skupinách rastie počet dôvodov na ich súčasný, ale aj budúci rast nespokojnosti. Prvou skupinou sú radikálni podporovatelia vojny, nacionalisti a šovinisti, ktorí sú nespokojní s neúspešným priebehom vojny. Na opačnom póle, v tretej skupine, sú odporcovia vojny, ktorí vedeli, že zničí slobodu a šancu na demokraciu v Rusku, a dnes vedia a vidia, že ničí samotné Rusko a jeho budúcnosť. A v strede je v princípe ľahostajná masa, ktorá sa stará predovšetkým o každodenné prežitie a je úspešne ohlupovaná putinovskou propagandou.
Je evidentné, že napätie rastie najmä v prvej a tretej skupine, ale na politike Ruska sa toho veľa nezmení, kým nedôjde k väčšiemu pohybu v druhej skupine, strednej ľahostajnej mase. Zdá sa, že tá sa zásadnejšie pohne až vtedy, keď sa vojna a jej dôsledky (sankcie) výraznejšie dotknú jej životnej úrovne.
NESPOKOJNÍ JASTRABI
Protivojnová (a teda aj protiputinovská) časť spoločnosti je dnes (žiaľ) z hľadiska možností ovplyvniť vývoj v Rusku takmer irelevantná. Zaujímavé je však pozrieť sa na situáciu na opačnom póle. Medzi vojnovými radikálmi, jastrabmi, ideológmi a hlavnými propagandistami putinovského režimu od leta v súvislosti s ruskými vojenskými prehrami výrazne vzrástla nespokojnosť, frustrácia a agresivita. Zatiaľ nie je nasmerovaná na samotného Putina, ale aj tu sa už objavila prvá lastovička. Ako sa hovorí, tá leto nerobí, ale môže byť zaujímavým signálom, že leto sa predsa len blíži.
Skúsme sa teda teraz dotknúť otázky z druhej časti názvu tohto článku – ide už Putinovi o krk? Tu, samozrejme, žiadne dáta k dispozícii nemáme, takže pôjde skôr o špekulácie, ale aj tie môžeme oprieť o niektoré zaujímavé informácie.
Vo svojich článkoch v tejto rubrike som už viackrát písal o jednom z najradikálnejších ideológov ruského fašizmu Alexandrovi Duginovi. Jeho skutočný priamy vplyv na Putina je síce otázny, ale podľa viacerých zdrojov sa v poslednom čase pomerne často vyskytoval v Kremli a nepriamym dôkazom jeho vplyvu môže byť aj fakt, že Putin, ale aj ďalší najvyšší ruskí predstavitelia (napríklad Medvedev) a propagandisti (napríklad Soloviov) preberajú v poslednom čase Duginovu rétoriku a namiesto denacifikácie Ukrajiny už začali dokonca hovoriť o jej desatanizácii ako cieli ruskej špeciálnej vojenskej operácie. Veru tak, čítate dobre, Rusko vojnou proti Ukrajine ide spasiť kresťanský svet od Satana.
A práve Dugin zverejnil po ústupe ruských vojsk z Chersonu a pravého brehu Dnipra pred necelým týždňom dvojzmyselný príspevok, v ktorom označil ústup z Chersonu za posledný akceptovateľný neúspech a (nepriamo) vyzval na likvidáciu Putina, ak nebude schopný otočiť vývoj vo vojne. Neskôr síce status zmazal, ale čo sa raz objaví na internete, to tam už ostane, takže jeho text je stále dostupný.
Ak to stručne zhrnieme, tak Dugin píše, že (parafrázujem a skracujem) „dávame vodcovi plnú a neobmedzenú moc nad nami a očakávame od neho, že nás spasí a zachráni“. A teraz presný citát: „A ak nezachráni? Vtedy ho čaká osud cára dažďov (pozri Frazera). Samoderžavie má aj opačnú stranu mince. Plná moc pri úspechu, ale aj plná zodpovednosť za neúspech. Ako inak?“
A tu treba spresniť, čo tým „cárom dažďov“Dugin v odvolávke na Frazera myslel. James George Frazer bol škótsky sociálny antropológ, ktorý vo svojej knihe Zlatá ratolesť (The Golden Bough) píše o africkom kulte cára dažďov, teda kmeňového kúzelníka, ktorému kmeň verí, že je schopný privolávať dážď. Ľudia mu nosia dary, obrábajú jeho polia a starajú sa oňho. Ak však dážď neprivolá a príde zničujúce sucho, kmeň ho zabije ukameňovaním, pričom prvý kameň doňho musí hodiť jeho najbližší príbuzný.
Takže tak, kto a kedy hodí prvý kameň do Putina?
S istým zjednodušením sa dá povedať, že existujú tri skupiny ľudí, pričom vo všetkých týchto troch skupinách rastie počet dôvodov na ich súčasný, ale aj budúci rast nespokojnosti.