Môj klient bol vo vašom lietadle
Advokátka uneseného Vietnamca Trinh Xuan Thanh hovorí, že o únose by nemanipulovali
Advokátka Petra Isabel Schlagenhauf zastupuje vietnamskou tajnou službou uneseného Trinh Xuan Thanha, ktorý sa podľa nemeckých súdov dostal zo schengenského priestoru na palube slovenského vládneho špeciálu. Denník N s advokátkou hovoril v Berlíne po pojednávaní, kde súdia už druhého obvineného z únosu. Le Anh Tu bol podľa obžaloby šoférom dodávky, ktorá prišla s uneseným až pred vládny Hotel Bôrik v Bratislave.
Ako ste sa dostali k prípadu Trinh Xuan Thanha?
Posledných tridsať rokov mám vietnamských klientov a v tejto komunite ma veľmi dobre poznajú. Pracovala som aj na veľmi známom prípade vydávacieho konania z Nemecka do Španielska. Vie sa to o mne. Pán Trinh za mnou prišiel, pretože očakával extradičné konanie do Vietnamu. Odporučili mu mňa. Chcel si pripraviť obhajobu. Keď prebieha takéto vydávacie konanie, tak je zvyčajne osoba vo väzbe, v tomto prípade to tak však nebolo a to bolo nezvyčajné. Zisťovali sme, čo sa deje na Interpole, a dozvedeli sme sa, že Vietnam požiadal o jeho vydanie. Skutok, pre ktorý ho chceli vydať, bol však opísaný veľmi všeobecne, bez konkrétnych údajov, bol ako žuvačka. Trinh tiež na začiatku roka 2017 sledoval, čo sa deje vo vedení komunistickej strany vo Vietname. Vyzeralo to, že by sa niečo mohlo zmeniť, potom sa však ukázalo, že je to beznádejné, a rozhodol sa požiadať o azyl. Toto bola situácia, v ktorej sme sa nachádzali na jar 2017. No a potom prišiel 23. júl 2017.
Ako ste sa dozvedeli o únose?
Únos sa stal v nedeľu ráno v parku pri zoologickej záhrade. V pondelok ráno o ôsmej mi zatelefonoval kolega právnik Viktor Pfaff. V tom čase mal byť s Trinhom na oficiálnom rozhovore s imigračným úradom v Berlíne. Viktor a tlmočník boli na úrade a Trinh Xuan Thanh neprišiel. Hneď tam spravili poplach a zavolali políciu, že sa niečo deje. Môj klient by tento rozhovor nikdy nezmeškal. Takisto sa mi telefonicky ozvala rodina. Ja som okamžite kontaktovala špeciálnu zložku polície, sekciu, ktorá má na starosti ochranu štátu a zločiny proti štátu, teda Staatsschutzpolizei. Bolo to veľmi frustrujúce, najprv sa ma pýtali, kto vôbec Trinh Thuan Thanh je a prečo si myslím, že je to politická záležitosť. Interpolu som poslala tri strany, aby som im vysvetlila, kto je môj klient. Chcela som, aby ho v systéme hraničnej kontroly zablokovali s tým, že nie je kriminálnik, ale ide o politicky motivovaný prípad. K tomu mám aj zaujímavý príbeh, ale to by bolo nadlho.
Povedzte ho.
Ten rozhovor s imigračným úradníkom mal totiž prebehnúť už dva týždne pred únosom, no keď úradník zbadal dokumenty, povedal, že nie je pripravený, musí si to prečítať, a odložil to na neskôr. Nebudem to radšej komentovať. Medzitým som v ten pondelok musela ísť na pojednávanie. Chlapík zo Staatsschutzpolizei mi poradil, aby som nahlásila zmiznutie osoby. Urobila som to a vložila som tam aj Trinhovo telefónne číslo. Medzitým sa polícii nezávisle od toho prihlásili svedkovia, ktorí videli únos v parku, dnes (v pondelok – pozn. red.) sme ich svedectvá spolu počuli aj na súde. Na mieste činu našla polícia mobil a zistila, že to je to číslo, ktoré som nadiktovala ako Trinhovo. Potom si to konečne spojili. To bol pondelok poobede.
Koľko ľudí videlo únos?
Bolo ich päť, dvaja si zapísali aj evidenčnú značku auta. Jeden Francúz dodávku dokonca chvíľu sledoval a hlásil to polícii. Tá však nestihla tak rýchlo zareagovať. Keď si to všetko v pondelok popoludní spojili, tak vložili meno uneseného aj do schengenského informačného systému. Minister vnútra Robert Kaliňák vtedy nehovoril pravdu, keď tvrdil, že to v schengenskom systéme nikdy nebolo.
Čo sa dialo ďalej?
V pondelok popoludní si prípad zobrala dôležitejšia zložka polície a v utorok ráno mi to oznámili. Ja som medzitým telefonovala s každým z okolia svojho klienta, s jeho manželkou a podobne. Tá stále s deťmi žije v Berlíne. Bolo trochu komplikované ustáliť jeho pohyb, lebo môj klient mal v Berlíne priateľku a manželke nehovoril pravdu o tom, kde sa zdržiava. Tým, že išiel s priateľkou na prechádzku, porušil všetky bezpečnostné opatrenia. Keby bol s rodinou, nebolo by také ľahké ho uniesť, keďže nikto nevedel, kde žijú.
Ako vôbec únoscovia zistili, že je Trinh Xuan Thanh s priateľkou v parku?
To, že má vo Vietname priateľku, vedeli už dlhšie. Táto žena bolo doňho naozaj zamilovaná, pracovala na ministerstve a mala platný pas. Občas za ním jazdila do Berlína a to vedeli. Sledovali ju a zrejme si povedali, že keď najbližšie pôjde, budú ju nasledovať. Tak zistili, že si kúpila letenku z Hanoja do Paríža, myslím, že to bolo na 18. júla, a že späť sa vracia 24. júla. Nevedeli však, akým lietadlom sa prepraví z Paríža do Berlína. Ráno 19. júla celá skupina únoscov hodiny krúžila okolo berlínskeho letiska a sledovali, kedy sa tam objaví. To sa zistilo spätne vyšetrovaním. Podarilo sa im jej príchod zachytiť a sledovali ju celý čas z áut, ktoré si zaobstarali tesne pred jej príchodom.
Polícia teda spustila pátranie, vy ste to však nezverejňovali. Prečo?
Snažili sme sa zistiť čokoľvek, čo by mohlo pomôcť, a hlavne sme sa sústredili na to, aby sa nedostal zo schengenského priestoru. Na nič iné sme nemysleli. Jeho meno už bolo zadané v systéme hraničných kontrol na blokovanie a s policajtmi sme premýšľali, ako to únoscovia vymyslia. Ja som od začiatku hovorila, že jediná cesta, ktorú majú, je diplomatická. Moja fantázia pracovala. Hovorila som, že budú predstierať, že má nejakú chorobu, obviažu ho a zoberú preč vietnamským lietadlom ako diplomata. Neboli sme si však istí. Nepublikovali sme to, lebo sme si mysleli, že oni nevedia, že my vieme. Polícia mala evidenčné číslo auta a veľmi rýchlo zistila majiteľa požičovne v Prahe. Ten im povedal, že im neprenajal len jedno auto, ale tri, a aj to, že všetky autá majú zabudované GPS. K týmto údajom sa polícia dostala v piatok. Dnes už vieme, že v tom čase bol môj klient v Hanoji. Z GPS údajov polícia zistila, že auto išlo z parku na vietnamskú ambasádu v Berlíne. V piatok zároveň manželka počula prvé klebety, že Trinh je už vo Vietname. Môj klient bol vo Vietname súčasťou nomenklatúry, takže stále mali veľmi dobré kontakty. Neskôr sme hovorili aj s jedným ľudskoprávnym aktivistom, ktorý videl, že ho do väzenia priviedli v sobotu večer. No a v pondelok 31. júla Vietnam oficiálne deklaroval, že sa Trinh Xuan Thanh dobrovoľne vrátil do Vietnamu. Odvtedy polícia veľmi vážne podozrievala vietnamské veľvyslanectvo z únosu a už nebol dôvod, aby sme o tom neinformovali.
Vedeli ste hneď aj o Bratislave?
Vtedy ešte nie. Bratislava prišla na rad oveľa neskôr. Nemecká polícia po tom, čo Vietnam deklaroval, že je Trinh Xuan Thanh už tam, informovala ministerstvo zahraničných vecí,
ktoré si predvolalo vietnamského veľvyslanca a žiadalo hneď 1. augusta vysvetlenie. Na druhý deň to nabralo spád a Nemecko vyhostilo jedného pracovníka ambasády. Následne bol Trinh vo vietnamskej televízii, kde povedal, že sa musel vrátiť. Nemecko vyhlásilo, že je to proti medzinárodnému právu a ohrozilo to jeho suverenitu.
Únos spôsobil veľké komplikácie vo vzťahoch Nemecka a Vietnamu, ak si teraz odmyslíme Slovensko. Prečo to vôbec Vietnamci urobili? Kto bol pre nich Trin Xuan Thanh?
Keď môj klient utiekol z vlasti, Vietnam poslal do Nemecka niekoľko delegácií na viaceré inštitúcie a tak zisťovali, čo sa deje s ich vydávacím konaním. Toto všetko sme sa dozvedeli spätne. Začiatkom roka 2016 vo vietnamskej komunistickej strane prebiehal veľký súboj medzi dvomi krídlami. Jedno bolo viac prozápadné, druhé viac pročínske. Môj klient bol súčasťou tej prozápadnej frakcie, ktorá prehrávala. Začalo sa obrovské obviňovanie z korupcie a zatýkanie ľudí, ktorí v tomto vnútrostraníckom boji prehrali. Vo Vietname je korupcia všade, ako mi povedal jeden tlmočník – môžete z nej obviniť ktoréhokoľvek ministra, záleží len na tom, koho si vyberiete. Neviem, či bol môj klient skorumpovaný, a ani o tom nechcem hovoriť. On bol jediný, komu sa podarilo ujsť. Keď ušiel, tak verejne cez blogy publikoval, že jeho obvinenie je vymyslené, a útočil na komunistickú stranu.
Ako?
Verejne kritizoval, čo sa vo Vietname deje. Bol veľmi blízkym spojencom svojho bývalého šéfa, ktorého tiež potrebovali dostať. Je to príbeh plný politických intríg. My sme spätne zistili, že keď bol v Hamburgu začiatkom júla 2017 samit G20, teda veľmi krátko pred únosom, tak tam prišiel ako zástupca ázijských krajín vietnamský prezident. Stretol sa s kancelárkou Angelou Merkelovou a opýtal sa jej, ako to vyzerá s vydávacím konaním Trinh Xuan Thanha. Merkelová mu podľa toho, čo vidím v dokumentoch, odpovedala, že je to v kompetencii príslušných nemeckých inštitúcií. Myslím si, že Vietnamci si aj vtedy urobili záver, že keď ho nevieme dostať cez vydávacie konanie, tak si ho zoberieme násilím.
Kedy ste zistili, čo sa stalo v Bratislave?
Chvíľu to trvalo a zistila som to až neskôr zo samotného spisu. Polícia sledovala GPS v autách, mobilné telefóny a získala aj fotografie z diaľničných kamier. Najprv kontaktovali českú políciu a z jej zistení vyplynulo, že smerovali ďalej do Bratislavy. Česi napríklad zistili, že generál, ktorý velil celej operácii, majiteľ autopožičovne a ďalší člen komanda boli 23. júla, teda v deň únosu, v pražskej reštaurácii, kde oslavovali úspech. Generál tam prespal a v nedeľu letel z Prahy do Hanoja. V stredu 26. júla letel naspäť s ministrom vnútra To Lamom z Hanoja do Prahy, kde ich už čakal slovenský vládny špeciál, ktorý ich zobral do Bratislavy
na stretnutie s ministrom Kaliňákom.
Vietnamský minister vnútra To Lam letel len na stretnutie s Kaliňákom – do Prahy.
Áno, aby sa uskutočnilo to „slávne“stretnutie s pánom Kaliňákom, s údajne ekonomickým rozmerom. Toto všetko som uvidela v spise až niekedy v roku 2018. Pre mňa to bolo neuveriteľné. Vždy som uvažovala o diplomatickom krytí únosu, ale naozaj nikdy som ani len nepomyslela na to, že by to mohlo byť lietadlo krajiny, ktorá je členom Európskej únie. To stretnutie s Kaliňákom trvalo asi 40 minút. Teraz si zoberte, že na takej schôdzke musíte jesť, musíte tlmočiť, vieme, že nestihli zjesť ani len dezert. Žiadne vlády neorganizujú stretnutia takýmto spôsobom. Navyše Robert Kaliňák bol na dovolenke, ktorú prerušil. Je naozaj absurdné uveriť tomu, že toto bolo oficiálne vládne stretnutie.
Predstavte si to tak, že Kaliňák o únose nevedel. Ako to potom podľa vás únoscovia plánovali? Spoliehali sa na to, že im to lietadlo bez problémov slovenský minister poskytne? Na Slovensku všetci vypovedajú, že sa o návšteve dozvedeli 25. júla, teda len deň pred jej uskutočnením, a že vtedy aj vietnamská strana požiadala o lietadlo.
Musíte zvážiť nasledujúcu vec: až do 23. júla nevedeli, či naozaj môjho klienta unesú. Možno abstraktne to celé mohli plánovať už skôr, ale konkrétne nie. Myslíme si, že dva dni po únose strávil na vietnamskej ambasáde – lebo kde inde by mohol byť – a potom sa v utorok presunuli do Brna. Tam zostali jednu noc. Nevieme presne, v ktorom byte, máme len záznam z polohy mobilov, ktorý pokrýva nejakú oblasť. Vieme, že Trinha zrejme neprevážali do Brna v požičanom aute, ale v diplomatickom aute ambasády. V stredu ráno vyštartovali do Bratislavy v autách z požičovne.
Požiadať niekoho o vládne lietadlo je vážna vec. Myslíte si, že Kaliňáka oklamali?
Viem, že pán Kaliňák bol začiatkom roka 2017 vo Vietname. Už vtedy boli s mojím klientom problémy. Nesedela som ako nejaká myš v rohu pri tých rokovaniach a neviem, o čom sa rozprávali. Vieme aj, že z Prahy prišla štvorčlenná delegácia, ale z Bratislavy odišlo oveľa viac ľudí. Takáto zmena delegácie je veľmi čudná a zvláštna vec. Vonku pred Hotelom Bôrik bolo veľa áut s rôznymi českými poznávacími značkami, ktoré tam nemali čo robiť. Normálne si dáva vláda takýto let špeciálom uhradiť, tu žiadny účet nepýtali. Dostali to zadarmo, dokonca Bratislava ponúkla, že ich zoberie až do Hanoja. Vieme aj to, že slovenské ministerstvo klamalo Poľsku, že na palube je aj minister vnútra Kaliňák, a on tam nebol. Ďalej vieme, že jedna osoba na palube nemala potrebné schengenské víza a dostala obratom výnimku. Všetko sú to veľmi podozrivé veci.
Áno, ale stále mohli slovenskú stranu oklamať.
Mohli. Prečo však osoba, ktorá nemá potrebné víza a diplomatický pas, môže byť súčasťou takejto oficiálnej delegácie?
Mali sme možno veľmi láskavého a naivného ministra vnútra.
Zoberte si aj to, že Robert Kaliňák hovorí, že na stretnutí diskutovali o ekonomickej spolupráci. Na schôdzke v Bôriku však žiadny odborník na ekonomiku ani ekonomickú spoluprácu nebol. Ani za vietnamskú, ani za slovenskú stranu. Všetko len ľudia, čo sa venujú bezpečnosti. Neviem, či je pán Quang Le Hong, poradca vášho vtedajšieho premiéra, ktorý tam bol tiež, odborník na biznis. Možno pán Kaliňák je odborník na biznis, neviem. Pre mňa je ťažké si myslieť, že Kaliňák o tom jednoducho nevedel. Záver nemeckej polície je, že nevedia preukázať, že by o tom slovenské úrady vedeli, zároveň si je však polícia istá, že unesený Trinh bol na palube slovenského vládneho špeciálu.
Ak o tom aj Kaliňák vedel, zrejme sa to nikdy nepreukáže.
Okolo tohto prípadu bolo vo vietnamskej komunite veľa klebiet. Jedna z nich je, že Vietnam na celú operáciu minul 10 miliónov dolárov a z toho na Slovensku milión eur. Zoberte si už len to, že traja Vietnamci žijúci v Prahe predsa nebudú robiť takéto niečo zadarmo. Aj keď niekto povie, že len šoféroval, určite aj za to chcel dostať zaplatené. Ale klebety naozaj nie sú dôkazy. A počula som aj, ako dcéra jedného tohto vietnamského občana žijúceho v Prahe povedala, že jej otec to robil pre štát ako vlastenec.
Na Slovensku máme od roku 2020 generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý pred nástupom do funkcie povedal, že celý prípad preskúma. Keď to urobil, povedal: „Dokonca sa na základe vykonaného dokazovania vôbec nepreukázalo, či sa unesený vietnamský občan vôbec nachádzal na území Slovenskej republiky a na palube lietadla.“
Prečo by potom celé komando bolo v Bratislave? Prečo by išla kolóna požičaných áut, ktorými bol spáchaný únos, najprv do Brna a potom do Bratislavy do vládneho Hotela Bôrik? Aký by bol zmysel tohto pohybu? Čo robili všetci únoscovia v Bôriku? Aby si to pozreli ako turistickú atrakciu? Tomu veľmi neverím. Sú tu aj policajti, ktorí videli, ako Vietnamcovi, o ktorom tvrdili, že je opitý, pomáhali dostať sa do lietadla. Sú tu predsa svedectvá, že chceli dať do kolóny na letisko navyše jedno auto, čo slovenská polícia odmietla a poslala vlastné auto. Všetky tieto dôkazy dohromady nám hovoria, že bol na palube, a som si tým istá.
Žilinka ďalej povedal: „Vychádzali sme aj z rozsudku vydaného nemeckými súdmi, v ktorom bolo rovnako konštatované, že nie je zrejmé, akým spôsobom opustil tento vietnamský občan územie Nemecka.“Naozaj to takto nemecké súdy povedali?
Súd píše, že Trinh bol s najväčšou pravdepodobnosťou dva dni na vietnamskej ambasáde, plánovali, ako ho dostanú zo schengenu, a použili na to stretnutie s ministrom vnútra Kaliňákom. „Slovenská vláda poskytla na stretnutie vládny Hotel Bôrik. Súd nemôže urobiť záver, že členovia slovenskej vlády poznali skutočný účel stretnutia. Vietnamská strana požiadala o slovenské vládne lietadlo na prepravu delegácie z Prahy do Bratislavy a z Bratislavy do Moskvy, čo slovenský minister vnútra akceptoval. Chceli pritom využiť fakt, že posádka tohto lietadla absolvuje len veľmi slabú kontrolu. Odleteli do Moskvy na letisko Vnukovo, na palube bol aj unesený Trinh. Slovensko ponúklo let priamo do Hanoja. Toto bolo odmietnuté, pretože by si to vyžadovalo viac povolení a oddialilo by to transport uneseného Trinha. Požičané autá na druhý deň vrátili v Prahe.“Súd teda nemá žiadne pochybnosti, že bol na palube.
Ako je potom možné, že generálny prokurátor povie, že nie sú žiadne dôkazy, že bol unesený na palube?
Neviem. Nie je to len v tom rozsudku, aj všetky malé kamienky zapadajú do veľkej mozaiky. Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že Trinh bol na palube. Preukázané nie je len to, že o tom slovenské úrady vedeli. Pre nemeckých vyšetrovateľov aj súd je tu stále otvorená možnosť, že Slovensko bolo oklamané. Ak by sa nedostal zo schengenu slovenským vládnym špeciálom, tak ako? Žiadna iná verzia neexistuje. Určite nie dobrovoľne, nemal žiadny pas, ten zostal na migračnom úrade v Berlíne.
Robert Kaliňák o vás pred niekoľkými dňami povedal: „Právnička stále rozpráva nejaké nezmysly, ktoré naši novinári píšu. Je advokátka, za peniaze môže robiť čokoľvek.“
Myslím si, že pán Kaliňák nerozumie slovu právnik. Čo iné mám na to povedať? Obhajujem práva svojho klienta, ktorý ma na to splnomocnil. Robím si svoju prácu. To, čo sa stalo môjmu klientovi, bola nespravodlivosť. Je to ojedinelý prípad. Únos zahraničným štátom sme v Nemecku nemali mnoho rokov. Museli by sme ísť veľmi hlboko do histórie, aby sme niečo podobné našli. A to, že sa to stalo, nepovedal len Najvyšší súd v Nemecku, ktorý o tom rozhodoval ako súd prvého stupňa, ale aj náš najvyšší odvolací súd. Ani tam nemali žiadne pochybnosti. Potvrdili rozsudok, ale riešili ešte aj jednu právnu otázku. Ak nejaký štát unesie osobu, ktorá je v danom štáte trestne stíhaná, je vylúčené, aby následný trestný proces v danej krajine mohol byť legálny.
Toto Kaliňák hovorí od začiatku a zopakoval to aj pred niekoľkými dňami. „Uniesli zločinca, ktorý ukradol 130 miliónov, naozaj mi ho nie je ľúto.“Pýta sa zároveň, prečo sa dostáva toľko ochrany takejto osobe.
Po prvé – nevieme, či ukradol 130 miliónov. A po druhé – Nemecko je právny štát. Možno neľutuje môjho klienta, ale mohol by vziať do úvahy právo. A právo únosy trestá. Právo
hovorí, že nemôžeš uniesť nejakú osobu. Nedá sa to ničím ospravedlniť. V prvom prípade, kde už bol za únos odsúdený Long Nguyen Hal, prebiehala aj diskusia o jednej veci. Trest za únos je iný, teda vyšší, ak je osoba unesená na viac ako sedem dní. Obhajoba argumentovala, že za menej ako sedem dní sa už dostal do Vietnamu, kde bol legálne súdený. Nemáme veľa zahraničných prípadov v práve, aby sme to vedeli porovnávať, a bolo to zaujímavé aj pre právnikov. Záver bol, že tým, že vietnamský štát urobil tento zločin, stratil možnosť urobiť spravodlivý proces.
Pamätáte si iný podobný prípad vo svete?
Ale nie taký, čo by bol takto na súde. V Nemecku sme mali v 60. rokoch prípad, ktorý sa týkal osoby z Kórey, a súviselo to s konfliktom medzi Severnou a Južnou Kóreou. Bol tu prípad, keď osoba nebola unesená, ale po lživej informácii odišla do inej krajiny, kde bola zatknutá a vydaná. Toto je legálne a štát nestratil právo túto osobu súdiť. Ak ste sa nechali oklamať, je to stále vaše rozhodnutie. Môj klient neurobil žiadne také rozhodnutie. Aj preto je to extrémny prípad. V podstate bolo povinnosťou Vietnamu Trinh Xuan Thanha okamžite vrátiť a Nemecko o to aj žiadalo.
Je šanca na jeho návrat? Nedávno bol vo Vietname nemecký kancelár Olaf Scholz a povedal, že o tom rokovali.
Je tu šanca, ale neviem kedy. Stále dúfam a myslím si, že jedného dňa ho musia pustiť. Bola by som šťastná. Nemyslím si však, že je to otázka niekoľkých dní.
Prečo išiel kancelár Scholz do Vietnamu, keď Trinh Xuan Thanha stále nevrátili? Pretože už prešlo päť rokov?
Áno aj nie. Nemecko najprv zmrazilo strategické partnerstvo medzi Nemeckom a Vietnamom, ktoré vzniklo v roku 2010. Rok a pol po únose to trochu uvoľnili. Nie všetko, ale veľa vecí. Moja interpretácia je, že Vietnam je pre Nemecko dôležitý. Sú na to geopolitické, strategické a určite aj ekonomické dôvody.
Opäť citát Kaliňáka spred niekoľkých dní: „Práve sme vtedy dohodovali, že slovenské podniky nastúpia do vietnamského priemyselného parku ministerstva vnútra. 50 percent slovenská firma, 50 percent vietnamský štát a budú robiť štátne objednávky. Bolo fantastické, koľko pracovných miest a výhod pre slovenské firmy to mohlo dosiahnuť. Toto celé vybuchlo. Ale Nemci, samozrejme, podpísali obchodnú zmluvu s Vietnamom. Peniaze, ktoré mohli zarábať slovenské podniky, zarábajú Nemci, len preto, že Denník N je padnutý na hlavu.“
Ale nikto z týchto spoločností na tom stretnutí predsa nebol. Viete povedať jedno meno? Na stretnutí boli páni Kaliňák, Quang Le Hong (poradca premiéra), Radovan Čulák (šéf protokolu) a Ivan Netík (hovorca). Na vietnamskej strane to bolo
podobné. Prosím, povedzte mi, ktoré projekty mali byť na Slovensku a sú v Nemecku a čo viete naozaj prediskutovať za 40 minút. Celý problém je, že Slovensko tento prípad nikdy poriadne nevyšetrovalo. Vypočuli ste pár policajtov, vodičov v kolóne, tých, čo boli v Bôriku, ale nešlo sa skutočne po tom, čo sa stalo.
Slovenský občan vietnamskej národnosti Quang Le Hong sa mal stať po únose veľvyslancom v Hanoji. Fico o to žiadal prezidenta Andreja Kisku. Po publikovaní textov o únose však Quang zmizol a nepodarilo sa ho vypočuť. Aká bola jeho úloha?
Práve on bol pravdepodobne spojka pri celej akcii. Jediné, čo viem, je, že vraj bol spojený so škandálom predávania víz a je vo Vietname. Zdá sa, že sa na Slovensko nevráti.
Teraz Nemecko súdi ďalšieho účastníka únosu. Je to Le Anh Tu a vraj šoféroval dodávku s uneseným až k vládnemu Hotelu Bôrik. Hneď po únose utiekol do Vietnamu, ale po piatich rokoch sa vrátil do Prahy, kde ho zatkla česká polícia. Prečo sa vrátil? Myslel si, že sa naňho zabudlo?
V apríli sa vrátil do Prahy a môžem sa len domnievať, že to bolo preto, že chcel navštíviť matku, ktorá tam žije. Pozrite sa, mala som klienta, ktorému som hovorila: Neodchádzajte z Nemecka, lebo vás môžu zadržať hneď pri návrate na hranici. Odišiel z Nemecka a zadržali ho na hranici. Asi takéto jednoduché to je. Ľudia robia veci, ktoré si iní ľudia nevedia vysvetliť. Možno si naozaj myslel, že po piatich rokoch to už nebude nikoho zaujímať, ale to je len moja špekulácia. Berlínska polícia, ktorá mala tento prípad na starosti, urobila naozaj excelentnú prácu. Absolútne úžasná, precízna práca. Všetko, čo dali do spisu, vedia preukázať.
Vy hovoríte o precíznej práci, Kaliňák však povedal, že „hlavný problém majú Nemci, u nich týždeň operovala vietnamská tajná služba a uniesla dvoch ľudí, oni boli šťastní, že zvaľme to na Slovákov“.
Možno by sme mohli začať tým, čo je práca tajnej služby: nebyť odhalený, to je úplne normálne. No vietnamská tajná služba urobila množstvo chýb, ktoré viedli k jej odhaleniu. Prvá bola, že nezmenili evidenčné číslo auta po únose. Ďalšia chyba bola, že niektorí z nich sa ubytovali v hoteli pod svojimi skutočnými menami. Snažili sa zamiesť stopy napríklad tým, že v hoteli povedali, že sú z Číny a nie z Vietnamu, potom však nasledovali ďalšie hlúpe chyby ako autá z požičovne, ktoré mali GPS. Nikto si pred týmto únosom ani nepomyslel, že by na niečo také vôbec mohla akákoľvek tajná služba pristúpiť. Počas prvého procesu sme počuli jedného dôstojníka ako svedka, ktorý povedal, že si na nič také podobné v histórii nepamätá. Vtedy ste navyše mohli vojsť do Nemecka s vietnamským diplomatickým pasom aj bez víz. To sa hneď potom zmenilo a doteraz je to tak, že aj diplomati potrebujú víza.
Po prvom dni pojednávania noviny písali, že by sa Le Anh Tu mohol priznať, pretože by mu znížili trest. Ale podľa toho, ako sa aj v pondelok na pojednávaní správal jeho advokát, to tak nevyzerá. Dôkazy sú pritom silné a je už aj jeden právoplatný rozsudok, takmer o tom istom. Prečo sa neprizná?
To neviem. Jeho advokát zatiaľ spochybňuje všetky dôkazy. Na začiatku procesu súd povedal, že tu je ponuka: ak sa prizná, dostane maximálne päť rokov. Ak sa neprizná, môže to byť oveľa viac. Za únos, ktorý trvá viac ako sedem dní, môžete dostať aj desať rokov. Navyše toto nie je len únos, ale aj špionáž na území Nemecka. Le Anh Tu už v Nemecku dokonca dostal v roku 2016 podmienku, pretože prevážal nelegálne zbrane. Neviem, či si to obvinený uvedomil, ale dôkazov je naozaj dosť, aby bol uznaný vinným. Ale už som povedala, že ľudia robievajú veci, ktorým nerozumieme. On zatiaľ na súde vôbec nevypovedal. No prokurátor vie preukázať, že šoféroval auto až k Bôriku. Jeho advokát môže hovoriť, že bol iba šofér a nevedel o únose, ale aj v pondelok na súde sme videli, že sa preukazovalo, že jeho telefónne číslo bolo na mieste únosu. Na to, samozrejme, advokát povedal, že to je veľký priestor a nemusel byť priamo na mieste únosu. Ale je zaujímavé, že všetky telefónne čísla osôb, ktoré boli pri únose, opustili toto územie v rovnakom čase. Pojednávania sú naplánované až do januára. Obžalovaný dostáva benefity za priznanie aj za to, že sa ušetria náklady na proces. Myslím si, že ak by to urobil ešte v decembri, stále to je dobrý čas. Aj predchádzajúci obvinený Long Nguyen Hal sa priznal až relatívne neskoro. Ale priznal sa.
A je ešte vo väzení?
Nie. Dostal tri roky a desať mesiacov a prepustili ho skôr za dobré správanie. Tento prvý obžalovaný bol v oveľa horšej situácii, než je tento druhý. Vtedy ešte únos nebol preukázaný najvyšším súdom a na jeho mieste by som takisto váhala vzhľadom na to, ako zareagujú Vietnamci, ak sa prizná. Ale teraz už nie je o čom. To, že sa udial únos, je už uzavretá záležitosť a nikto sa už nezaoberá tým, či sa únos naozaj stal. Samozrejme, znova to treba preukázať, ale Nemecko to už oficiálne preukázalo.
Kaliňák o tomto novom prípade povedal: „Teraz súdia v Nemecku ďalšieho človeka. No čo im povie? Že komunikoval s nejakým Slovákom? No nekomunikoval, to už Nemci vyskúmali stokrát.“
To vie pán Kaliňák o prípade viac ako ja. Veľmi zábavné. Úlohou súdu nie je hľadať historickú pravdu, ale potrestať zločin. Dať odpovede na to, či sa trestný čin stal. Pán Kaliňák je bývalý minister vnútra a jeho reakcia je veľmi zvláštna. Malo by byť v jeho záujme, aby sme sa dozvedeli čo najviac. Mal by byť šťastný, že je takýto súd. Mal by chcieť spravodlivosť. Ťažko tomu dokážem porozumieť. Alebo keď sa na Slovensku stane zločin, tak nikto sa nezaujíma o to, či je obvinený potrestaný? Ani ja teraz neviem povedať, čo sa na súde stane. Ak by sa aj tento druhý obvinený priznal, nie je povinný odpovedať na otázky, čo sa stalo v Bôriku. Ak by k tomu došlo, budem sa na to pýtať, ale neviem, či dostanem odpovede.
Komunikuje manželka uneseného s novinármi?
Nie. Dala jedno jediné interview pred pár mesiacmi pre nemecké noviny, ale bolo veľmi krátke. Je to z bezpečnostných dôvodov, naozaj sa bojí. Sústreďuje sa na rodinu, bola vypovedať. Hovorila hlavne o tom, čo únos znamenal pre ňu a pre ich dcéry. Mladšia mala v čase únosu päť rokov, staršia desať.
Keď sme na Slovensku zistili, že sa stal únos, tak sa niektorí trochu spoliehali, že Nemecko vyšetrí aj tú našu časť. Prečo to nie je možné?
Každý pohyb nemeckého policajta na Slovensku sa môže uskutočniť len na základe formálnej žiadosti. Predstavte si to tak, že vopred posielajú otázky, ktoré chcú na výsluchu položiť. Ak sa na výsluchu niečo dozvedia, napríklad o ďalšej osobe, nemôžu ísť hneď za ňou. Musia sa vrátiť do Nemecka a spísať novú žiadosť. Toto robil v Bratislave vyšetrovateľ Vogel, na súde bude vypovedať 30. novembra. Keby to poriadne vyšetrovala slovenská polícia, môže sa pýtať, koho chce, čo chce. V spise takisto vidím, že svedkovia na Slovensku nepovedali všetko, čo vedia. Niekto napríklad videl opitú osobu, ktorú podopierajú cestou do lietadla, iný povedal, že si nič nevšimol. Ak sa ma pýtate, prečo takto vaši policajti nevypovedajú, tak môžem povedať len toľko, že vy si poznáte svoju krajinu lepšie ako ja.
Na porovnanie: v Nemecku sa začalo vyšetrovanie okamžite v júli po únose. My sme spätne zistili, že nemecká polícia poslala prvé dožiadania na Slovensko už v septembri 2017. Táto informácia sa však nijako neprejavila v postoji Slovenska. Ďalej sme rozvíjali diplomatické styky s Vietnamom, v novembri 2017 tam vycestovali naši traja ministri Peter Pellegrini, Peter Kažimír a Peter Žiga. O únose im nikto nepovedal.
Pamätám si, že keď sa to zverejnilo, tak krátko nato v máji 2018 prišiel premiér Pellegrini do Nemecka a sľúbil Angele Merkelovej, že Slovensko všetko poriadne vyšetrí. Nemyslím si, že to naozaj urobilo. Keby som ja bola na mieste slovenskej vlády a zistila, že ma Vietnamci oklamali a urobili takúto vec, tak by som takto buchla po stole. Ale u vás? Žiadna reakcia. Opakujem: poznáte svoju krajinu lepšie ako ja. Popierať, že môj klient bol vo vašom lietadle, je jednoducho neudržateľné. Nepomôže tomu ani to, že budú hádzať špinu na mňa ako na jeho právničku.
Pán Kaliňák je bývalý minister vnútra a jeho reakcia je veľmi zvláštna. Malo by byť v jeho záujme, aby sme sa dozvedeli čo najviac. Mal by byť šťastný, že je takýto súd. Mal by chcieť spravodlivosť.