Vladimir 518: Vydávanie kníh je najlepšie feťáctvo

Grafity ma naučili, že jediné, o čo ide, je kvalita a autentickosť toho, čo robíte, tvrdí český hudobník a vydavateľ

Stretnú sa rapper, tvorca grafitov, vydavateľ kníh a nadšenec architektúry. Znie to ako začiatok vtipu, v skutočnosti ide o charakteristiku Vladimira 518. Hoci si hiphop prirodzene spájame s témou mesta a rapperi vo videách často rozhadzujú rukami pred kulisami budov, u Vladimira záujem o architektúru a urbanizmus prerástol do úplne iného levelu. Jedným z najväčších počinov vydavateľstva BiggBoss, ktoré spoluzakladal, je výpravná dvojzväzková publikácia Architektura 58-89 mapujúca predrevolučnú stavebnú kultúru v Česku. Má za sebou aj koncipovanie úspešnej série publikácií o subkultúrach Kmeny, pôsobil aj ako ilustrátor, tvorca komiksov, magazínov či scénografií. Preto neprekvapí, že sme sa rozprávali na Eastern Design Conference v Košiciach.

Pohybujete sa na rozmedzí hudby, grafitov, dizajnu, architektúry a urbanizmu. Prečo je váš záber taký široký?

Napätie tejto multidisciplinarity je zaujímavé. Nikdy som nebol karierista a nešlo mi o to, aby som bol ešte slávnejší, úspešnejší či rešpektovanejší. Vždy som robil to, čo ma priťahovalo a zaujímalo. Aj keby ma to malo poškodzovať. Keď totiž človek sedí na viacerých stoličkách, tak ho to poškodzuje. Naopak, keď sa dôsledne venujete jednej veci a natlčiete to spoločnosti do hlavy, tak sa to zúročí. Mňa však tie rozmanité veci priťahovali, potreboval som ich vidieť a ovládať. Tak som za nimi šiel. Druhý dôvod je, že urbánna kultúra bola už pri svojom vzniku práve takto koncipovaná. Išlo o jednu z dekád, keď sa objavili komplexné disciplíny. Podobne, ako to bolo predtým pri avantgardných štýloch, kde sa takisto kombinoval grafický dizajn s tancom, hudbou, expresívnym maliarstvom a literatúrou. Bolo to tak aj v renesancii. Nikto nevyčíta renesančným umelcom, že sa zaujímali o kresbu, architektúru a ďalšie veci. Ja som sa rozhodol, že sa v živote nebudem obmedzovať a nebudem kalkulovať. Výsledkom tohto nekalkulovania je môj roztrieštený prístup a bláznivý eklektizmus, ktorý je slobodný.

V Amerike vyšla mestská kultúra a hiphop z černošského „geta“. Situácia v socialistickom a porevolučnom Československu bola iná. V skladbe Jižák (1984) od skupiny Manželé, ktorú remixovala aj vaša kapela PSH, išlo o pražské sídlisko. V čom sa tieto dva mestské svety prelínali a v čom sa líšili?

Toto rozprávanie o pôvode hiphopu z geta a o výnimočnosti autentického priestoru by sme už mohli opustiť. Dôkazom toho, že tento fenomén je platný kdekoľvek na svete, v akýchkoľvek časoch a akejkoľvek situácii, je jeho globálny úspech. Každý žije v nejakom gete. Moje geto bola usporiadanosť, priemernosť a opatrnosť. Som z rodiny, ktorá je extrémne usporiadaná a precízna. Getom boli aj sídliská, komunizmus a chudoba. Mal som jedny topánky, dvoje tepláky a jedny džínsy, pri ktorých mi mama stále pripomínala, koľko stáli. Z dnešnej optiky sme boli sociálny prípad. Ide teda skôr o zadefinovanie, z čoho pramení potreba mladého človeka vyjadriť sa. V americkom gete to bola skutočná chudoba, drogy a kriminalita. Pre nás to bolo niečo iné, ale potreba vyjadriť sa bola rovnako silná a autentická.

Kedy sa to prirodzené prelínanie hiphopu, ulice a mesta u vás zmenilo na aktívny záujem o urbanizmus?

V roku 2001, keď vyšla platňa Repertoár našej skupiny PSH, na obale ktorej je električka a paneláky. Práve vtedy zomrel najväčší český architekt 2. polovice 20. storočia Karel Prager. Vybrali sme sa pozrieť na výstavu, ktorú ešte stihol pripraviť, ale bola realizovaná už po jeho smrti. Prišiel som tam a cítil, že ma tá vec zaujíma. Videl som, že je to niečím unikátne. A došlo mi, že to, o čom hovoríme my v takzvanom urban arte, či už sú to grafity, alebo rap, je tu takisto prítomné. Akurát vo vyššej a v sofistikovanej podobe. Čiže: mesto, vzťahy jednotlivých stavieb, ulíc, drobného i veľkého dizajnu, umenia, urbanizmu a tak ďalej.

Zostavili ste výpravnú a zatiaľ najobsiahlejšiu publikáciu o predrevolučnej architektúre, hoci nepochádzate z akademického ani výskumného prostredia. Prečo takýto rozsiahly projekt musí robiť aktivista?

Pred pätnástimi rokmi, keď som s tým začínal, som ako aktivista musel aktívne presadzovať informovanie a budovanie vzťahu k architektúre pred rokom 1989. Samozrejme, robili to aj niektorí kunsthistorici, ale bolo ich málo a boli osamotení. Ja som im zvonku prišiel na pomoc, spojili sme sa a dodnes sme priatelia. Situácia už sa našťastie diametrálne zmenila. Dnes už predrevolučná architektúra nie je nadávka. Naopak, venuje sa jej veľa ľudí na rôznych úrovniach vrátane tých najvyšších – ČVUT, pamiatkový ústav, ústav dejín umenia, rôzne výskumné centrá. Študenti píšu bakalárske práce a doktorandské štúdie. Stále však platí, že tento zborník architektúry je vlastne činom aktivizmu. Aktivistický prístup sa z toho nedá vymazať, pretože to bola primárna motivácia. Nemal by som napríklad ambíciu robiť zborník funkcionalistickej architektúry. Mám ju rád, ale radšej si počkám, kým to urobí niekto iný, a kúpim si to. Tu som však mal pocit, že časy na to čakajú, a preto som sa do toho pustil.

Kniha sa začína citátom filozofa Miroslava Petříčka, že spoločnosť zaobchádza so svojou minulosťou podľa toho, či ju vie využiť pre svoju budúcnosť. Čo pre vás znamená táto myšlienka?

Pochádza z rozhovoru, ktorý som s ním urobil. Na otázku, čo je najdôležitejšie zistenie filozofie 20. storočia, mi odpovedal, že práve toto. Že si z histórie berieme len to, čo nás zaujíma vo vzťahu k budúcnosti. Je to veľmi zaujímavý mechanizmus. Takto funguje aj mozog jednotlivca – veci, ktoré nepoužívame a nezaujímajú nás vo vzťahu k tomu, čo nás čaká v budúcnosti, opúšťame a zabúdame na ne. To isté sa deje v spoločnosti. Je to selektívny, redukčný a istým spôsobom vypočítavý proces. Mne sa však zdá, že je správny, pretože je evolučný. Je to súťaž o to, čo prežije. Pokiaľ nás teda napríklad zaujíma predrevolučná architektúra, tak to znamená, že chceme zistiť, čo s ňou urobiť. Ako sa k nej postaviť, ako prekonať dezinterpretácie, ktoré sú s ňou spojené. Nie je pravda, že ide o ideologickú architektúru. Zadanie a obsah mohli byť ideologické, ale samotná forma je svetová. Je to medzinárodná architektúra. Veď preto sa to nazýva medzinárodný štýl. Aj keď tá Petříčkova myšlienka môže znieť veľmi jednoducho, zmenila moje vnímanie sveta.

Jedným z cieľov publikácie je zdokumentovať stavby, ktoré možno neprežijú a budú zbúrané. Čo je základný problém v spoločnosti, ktorý spôsobuje, že aj hodnotná architektúra môže zmiznúť?

Má to niekoľko vrstiev. Jednou je kontinuita kultúrneho vedomia, čiže plynulé uvedomovanie si kvality. Česko aj Slovensko majú túto kontinuitu veľmi rozkolísanú. Spôsobila to vojna, okupácia či revolúcia – stále sa to mlelo zo strany na stranu. Kontinuita bola stále prerušovaná. Preto si bežní ľudia a ani štát neuvedomujú tie kvality. Preto neexistuje všeobecná, odborná a ani štátna podpora. Najväčší kameň úrazu je momentálne na strane štátu, ktorý nie je schopný vybudovať mechanizmy na sofistikovanú ochranu kvalitných pamiatok. Príklad: štát predá budovu bez kultúrnej ochrany súkromnému majiteľovi. A keďže nie je možné navaľovať povinnosť kultúrneho vzdelania na vlastníka, on tú stavbu, logicky, vníma ako vec, ktorá mu patrí a ktorú môže aj zbúrať. Má na to svojím spôsobom plné právo, pretože žijeme v trhovej ekonomike. Podstata developera je developovať. Čiže niečo kúpiť, a ak je to nezaťažené, tak aj zbúrať.

My potom plačeme u developera a hovoríme mu, že budova má hodnotu, a prosíme ho, aby nebúral. Ale to je už neskoro. Štát to nikdy nemal predať.

Veľkým projektom vášho vydavateľstva bola aj séria kníh o subkultúrach Kmeny. Ako sme na tom dnes? Stále existujú subkultúry?

Existujú, pretože je to nezastaviteľné. Ja sa však skôr vyhýbam označeniu subkultúry a hovorím o kmeňoch. Tie stopercentne existujú a vždy budú. Je totiž prirodzené, že sa ľudia združujú okolo nejakých tém. Je to podobné, ako keď sa ľudia schádzali pri ohni, rozprávali si príbehy a zdôverovali sa. Pozerali sa pritom do ohňa, to bol ten stredobod a energia. Tou energiou je dnes téma, či už je to architektúra, metal, alebo komiks. To je ten oheň. Ľudia sa okolo neho schádzajú, sú ním priťahovaní. Počujete, že tam hovorí nejaký Poliak a je tam niekto z Argentíny, ale ste bratia, lebo sa pozeráte do toho istého ohňa. To je princíp kmeňov.

Stále platí, že kmeň je niečo špeciálne a je to útočisko mimo mainstreamovej kultúry?

Dá sa to tak povedať. Zároveň