Prečo by aj Slovensko malo platiť chudobným krajinám
Historická krivda je azda najústrednejšou témou vo väčšinových interpretáciách slovenskej histórie
Keď sa v slovenských médiách objavila správa o nedeľnej dohode na konferencii COP27 v Egypte, ktorá vytvorí nový fond na kompenzáciu chudobných krajín za následky klimatickej zmeny, niektorých čitateľov mohol zaskočiť komentár slovenských vládnych predstaviteľov, že aj Slovensko sa môže spolupodieľať na jeho financovaní. Prečo by mala krajina ako Slovensko, ktorá sama seba nepovažuje za bohatú, prispievať na kompenzáciu za niečo, čo nepovažuje za svoju zodpovednosť?
Historická krivda je azda najcentrálnejšou témou vo väčšinových interpretáciách slovenskej histórie. Od útlaku v období Rakúsko-Uhorska cez nevôľu medzinárodnej komunity prisúdiť Slovákom samostatný štát po prvej svetovej vojne a zradu Mníchovskej dohody až po tichý súhlas západných spojencov s pridelením Slovenska do ruskej sféry vplyvu po druhej svetovej vojne, Slováci sami seba často vidia ako obete histórie.
Podľa tohto naratívu je nižšia životná (a podľa niektorých aj civilizačná) úroveň Slovenska primárne dôsledkom rozhodnutí svetových mocností, ktorých pohyby na šachovnici dejín neboli, jemne povedané, pre Slovensko žičlivé.
Cieľom tohto článku nie je hodnotiť, do akej miery takáto interpretácia zodpovedá faktom, ale zasadiť ju do kontextu osudov iných krajín. (Minimálne by som však poukázal na to, že tento naratív predchodcov dnešných Slovákov vykresľuje ako bezmocných chudákov, ktorí neurobili žiadne zásadné rozhodnutia a ktorých osud bol vydaný napospas vonkajšiemu svetu. Keby tu dnes boli, súhlasili by s takouto interpretáciou?) Aj keby však Slovensko naozaj bolo opakovane obeťou ambícií iných, krajiny, ktoré by mali benefitovať z nového kompenzačného fondu, boli na tom v drvivej väčšine prípadov podstatne horšie.
ŽALOBA ZBEDAČENÝCH
Časti sveta, ktoré boli kolonizované európskymi ríšami, po celé storočia vládcovia vnímali ako korisť. Ľudí, ktorí tam žili, nevideli ako rovnoprávne ľudské bytosti, ale ako evolučne zaostalých „poloľudí“. Ekonomiky kolónií slúžili jedinému cieľu: extrakcii (kontinuálnej krádeži) prírodných aj ľudských zdrojov (otrokov).
Infraštruktúra, ktorá tu bola vybudovaná, nezvyšovala životnú úroveň obyvateľov, ale napomáhala európskym ríšam rýchlejšie a efektívnejšie kradnúť.
Pokusy o protest boli krvavo potláčané a celé kultúry, jazyky a spôsoby života, z ktorých mnohé mali dlhšiu a často aj bohatšiu históriu než európski kolonizátori, násilne a systematicky ničené.
Nečudo, že mnohé tieto krajiny sú touto históriou poznačené natoľko, že dodnes čelia obrovskej chudobe.
Ak slovenskou žalobou voči svetu je, že mu mocnosti v kľúčových momentoch neprišli na pomoc, žalobou bývalých kolónií je, že ich mocnosti celé stáročia aktívne zbedačovali, čím si budovali svoje bohatstvo. Práve toto bohatstvo viedlo k obrovským škodám na životnom prostredí, na ktoré dnes celý svet (a zvlášť chudobné krajiny, z ktorých mnohé sú v najviac postihnutých oblastiach) dopláca.
ENVIRONMENTÁLNY DLH SLOVENSKA
Slovensko nebolo koloniálnou mocnosťou. Napriek tomu ten kus zeme, ktorý dnes nazývame Slovenskom, a ľudia, ktorí tu žili a žijú, z kolonializmu omnoho viac získali, ako stratili. Európska ekonomika a medzinárodný obchod, ktorého boli štáty a ríše, ktoré existovali na tomto území, súčasťou, boli poháňané bohatstvom ukoristeným v kolóniách.
Nie je náhodou, že Rakúsko-Uhorsko, medzivojnová Československá republika či vojnový slovenský štát boli v pozícii priaznivej na budovanie infraštruktúry a industrializovanie, kým časti sveta môžu o elektrine, pitnej vode, kanalizácii či dobre platenej práci vo fabrikách dodnes len snívať.
A práve táto industrializácia v 19. a 20. storočí vrátane tej komunistickej, ktorá celkom kašľala na životné prostredie, je súčasťou slovenského environmentálneho dlhu voči zvyšku sveta, a najmä voči krajinám, ktoré do ovzdušia historicky vypustili omnoho menej emisií než Slovensko a napriek tomu dnes klimatickou zmenou trpia podstatne viac.
Environmentálna kríza je pre Slovensko príležitosťou znova sa zamyslieť nad svojou históriou a uvedomiť si, že napriek všetkým tým krivdám, ktoré v nej vidí, je v konečnom dôsledku na strane víťazov, nie porazených. Až na to, že byť víťazom histórie zároveň znamená byť spoluzodpovedný za existenčnú krízu, ktorej dnes svet čelí. Prispieť (a nielen symbolicky!) do novovytvoreného fondu na kompenzáciu chudobných krajín je ojedinelou príležitosťou postaviť sa k tejto zodpovednosti čelom.