Rozvadená rodina

Nastávajúcim generáciám zanechávame svet a Slovensko plné bordelu, takže štrngať bude prečo

Určite poznáte tento ľudový názov súsošia na Námestí SNP, ktoré tvorí pamätník nesporne najvýznamnejšej deklarácie Slovákov nezmieriť sa s násilím a vzoprieť sa mu so zbraňou v ruke. Nepriateľmi našich predkov neboli žiadni dnešní salónni fašisti, ale tí skutoční, rovnako nebezpeční, ešte aj po zuby ozbrojení. A s nimi davy najrýdzejších synov a dcér tohto národa, ktorí včas zaňuchali korytá a ostošesť arizovali, prijímali funkcie vojnového štátu či iba obliekali gardistické uniformy z látky, národom prekrstenej na čertovu kožu.

Tá trojica sôch v nás počas socializmu vzbudzovala výklady naskrze nehrdinské. Dve ženy a ozbrojený muž, ktorý radšej odišiel do hory, aby nemusel byť v jednej chyži so svokrou?

Nie, nechcem zosmiešňovať, čo si vážim, ale mám pocit, že ten pamätník, ktorý sme obchádzali ako povinnú jazdu socrealistického umenia, prvýkrát naozaj splynul s celým národom až počas novembra 1989. Vtedy sme spontánne obklopili bronzovú rodinu, aby sme sa dostali čo najbližšie k tribúne. Stáli tam mlčky, chlap so samopalom bol s nami a aj tie dve cítili, že sa zasa lámu dejiny.

Tento rok na výročie 17. novembra sme s manželkou išli na Námestie SNP ako v osemdesiatom deviatom. Ešte stále by sa dalo štrngať kľúčmi, počas tých 33 rokov nevymizli ako archaický fenomén a dosiaľ ich nenahradili mikročipy, ktorými sa možno budú otvárať všetky zámky o ďalších 33 rokov. Čím budú potomkovia štrngať potom, neviem, plastové karty a čipy majú bezpohlavný zvuk, ale je to problém nastávajúcich generácií, ktorým zanechávame svet a Slovensko plné bordelu a šialencov, takže štrngať určite bude prečo.

Dnes 17. novembra 2022 je pod kožu sa zadierajúca vlhká zima, presne ako v časoch Nežnej revolúcie, akurát vtedy nás okolo „Rozvadenej rodiny“bolo iksnásobne viac, možno aj tým to hrialo, telá sú biologický radiátor a potom v nás zakúrilo aj neracionálne nadšenie, že komunistický sliz odteká do kanála naveky. No…

Počúvame hudbu, najviac nás nadchne Jana Kirschner, profesionalita a cit v jednom, okolo behajú deti, mamy ich hojdajú na rukách, stretávam fotografa Ctibora Bachratého, hľadajúceho ten najlepší záber novembra 2022, a spontánne zo mňa vykĺzne: „Skús to fotiť cez ‚Rozvadenú rodinu‘, ako sa na nás dívajú, kam sme to došli.“

Pred pár rokmi som vo svojom divadle uviedol hru Vodka a chróm o novembri 89, ako som ho zažil v jednej nemocnici, keďže som vtedy ešte býval lekárom. Prvých pätnásť repríz bolo fantastických – nabitá sála a ľudia, ktorí sa najprv smiali, aby na konci mali v očiach slzy. Chodili na nás pamätníci Nežnej, vodili aj deti a mne sa už-už tislo do mysle, že máme divadelný opus, ktorý budeme hrať roky, ale skupina všímavých sa akosi začala zmenšovať a po dvoch sezónach som hru stiahol, nehanbím sa priznať, pre nezáujem divákov.

Kirschner dospievala, je nám zima, odchádzame na čaj, no ešte hodíme očkom na námestie, asi ešte prázdnejšie než poloprázdne. Už sa vôbec nečudujem, prečo som predčasne stiahol jednu zo svojich najlepších hier, aj keď je to to najmenšie zlo zo ziel na nás číhajúcich v tejto skamenenej, rozvadenej spoločnosti.