Kto prekáža v dámskej prezliekarni

V západnej civilizácii sa človek prepracoval na najvyšší piedestál hodnôt. Nie je to teda statický, ale dynamický proces

Pred pár dňami niekoľko kresťanských spolkov dôrazne vyzvalo predsedu vlády, aby zastavil snahy o štátne uznávanie transrodových ľudí tak, ako ho nastavil (a medzitým pozastavil) minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský. Premiér sa má zároveň zasadiť za to, „aby bola osobám, ktoré trpia poruchou pohlavnej identity, poskytovaná skutočná pomoc smerujúca k zosúladeniu ich mysle a pocitov s telom, teda s biologickou realitou“.

Ako tomu rozumieť? Štát má uznávať rod výhradne podľa biologického pohlavia. Kto to má v mysli inak rodovo „poskladané“, nech sa nechá liečiť.

Organizácie vo svojej výzve zároveň vysvetlili, prečo im tak veľmi záleží na tom, aby sa štát správal voči transrodovým ľuďom bez empatie. „Takéto administratívne úkony (pozastavené usmernenie ministerstva zdravotníctva – pozn.) obmedzujú ústavne chránené práva a slobody ostatných osôb, ktoré si oprávnene myslia a aj konajú na základe biologicky nezmeniteľného pohlavia a pohlavie považujú za zásadnú vec na rozlišovanie v mnohých životných situáciách.“

O aké životné situácie ide? „Nesmieme pripustiť,“píšu kresťanské spolky, „aby na Slovensku dochádzalo k absurdným situáciám, ktoré vidíme v zahraničí. Napríklad že rodiť bude žena, ktorá má v dokladoch zapísané mužské pohlavie. Alebo bude v ženskej väznici umiestnený biologický muž, ktorý by potenciálne mohol obťažovať spoluväzenkyne, ako sa to stalo v zahraničí. Takisto nesmieme pripustiť, aby sa ženy báli chodiť do ženských prezliekarní preto, že sa tam pohybuje muž s úradným dokumentom pripisujúcim mu ženské pohlavie, a podobne.“

V týchto niekoľkých riadkoch je vyjadrená esencia výhrad, ktorú časť konzervatívnych občanov a občianok používa ako štít, ale aj ako meč na takzvanú rodovú ideológiu. Na takzvanú preto, pretože to žiadna ideológia v skutočnosti nie je.

ÚTOČNÍCI A OBETE, INŠTALATÉRI A ZLODEJI

Najjednoduchšie je vyrovnať sa s obavou, že budú obmedzené práva ostatných osôb, keby dieťa porodila „žena, ktorá ‚má v dokladoch zapísané mužské pohlavie‘“. Najjednoduchšie preto, lebo žiadne ústavou a zákonmi chránené práva sa tým nikomu neobmedzia. Nemajú sa totiž ako. Nech dieťa porodila lesba, transrodový muž, vysokoškoláčka, mníška či bezdomovkyňa, nie je to invazívny zásah do ničích práv. Nanajvýš tak do názorov či sociálneho systému.

Hoci kresťanské organizácie k tejto obave nedodávajú žiadne podrobnosti, dovoľme si poznámku: keď náhodou porodí transrodový muž, môžu tým byť poškodené práva i duševný vývoj jeho dieťaťa, ak bude vyrastať v netolerantnej a nenávistnej spoločnosti, ktorá mu to bude vyhadzovať na oči.

Na rozdiel od „transrodových pôrodov“sú kresťanské organizácie obsažnejšie pri obave z obmedzenia práv väzenkýň, ktoré by mohol obťažovať „muž s úradným dokumentom pripisujúcim mu ženské pohlavie“.

Po prvé. Ak by takáto situácia nastala, šlo by o devianta, ktorý sa prešmykol cez proces odborných posudkov a administratívnych postupov a súčasne spáchal nejaký trestný čin. Dajme nateraz bokom, ako by s takýmto pánom zatočili samotné väzenkyne. Podstatné je iné. Na základe deviantného konania jednotlivca a diery v štátnom posudkovom systéme nie je v demokratickej spoločnosti možné diskriminovať a trestať transrodových ľudí, ktorí sa ako on nesprávajú. Ani inštalatérov netrestáme za to, že sa zlodej vydával za opravára splachovačov a okradol dôchodkyňu.

Po druhé. Kresťanské organizácie by si mali položiť otázku aj inak. Napríklad, že v ženskej väznici je žena s mužskou identitou. Jej pohlavie síce „sedí“s pohlavím spoluväzenkýň, ale to ostatné už nesedí… Čo s týmto?

Alebo iný príklad. V mužskej väznici je muž so ženskou identitou… Už si rozumieme?

Po tretie a najdôležitejšie. Umiestňovanie transrodových ľudí do väzenia naozaj predstavuje reálny problém a civilizované západné spoločnosti sa ním aj zaoberajú. Ale nie preto, aby ochránili uväznených mužov a ženy pred „transrodovými“deviantmi, ale aby ochránili samotných transrodových ľudí. Oni sú objektom násilia zo strany spoluväzňov a spoluväzenkýň, nie naopak. Takéto a nie iné sú reálne poznatky zo zahraničia a predstavujú skutočné ľudské tragédie.

VRAVÍ SA TOMU POKROK

Tradičné väzenstvo, ktoré na tieto humánne aspekty neberie ohľad, znamená, že transrodoví ľudia sú de facto trestaní dvakrát. Súdom a podmienkami vo väzbe. A to je v rozpore aj s ich ústavnými právami. Preto sa v modernom západnom väzenstve hľadajú rôzne formy riešenia, ako týmto ľuďom zabezpečiť dôstojné podmienky aj vo výkone trestu odňatia slobody.

Prečo toľká starostlivosť? Pretože v západnej civilizácii sa človek bez ohľadu na jeho farbu pleti, sociálny pôvod či svetonázor prepracoval na najvyšší piedestál hodnôt. Nie je to teda statický, ale dynamický proces.

Jeho výsledkom je napríklad to, že dnes v súvislosti s majstrovstvami sveta vo futbale v Katare okrem korupcie významne rezonuje aj téma zlého zaobchádzania so zahraničnými robotníkmi, ktorí sa nadreli a mnohí aj zomreli pri vybudovaní tej okázalej parády. Jeho výsledkom je aj zvýšená citlivosť pokrokových ľudí i štátnej moci voči potrebám LGBTI+ ľudí. A táto zvýšená citlivosť sa stáva súčasťou modernej západnej kultúry. Vraví sa tomu pokrok.

LACNÉ A CELKOM ÚČINNÉ RIEŠENIA

A teraz nazrime do ženskej šatne. Kresťanské organizácie apelujú, že „nesmieme pripustiť, aby sa ženy báli chodiť do ženských prezliekarní preto, že sa tam pohybuje muž s úradným dokumentom pripisujúcim mu ženské pohlavie“.

Toto je azda najčastejší argument na podporu diskriminovania transrodových ľudí. Áno, zopár zahraničných prípadov tohto druhu sa dá nájsť na internete. No tým, že štát odmietne dať biologickému mužovi „pečiatku“na jeho ženskú identitu, sa nijako nerieši výskyt biologickej ženy s mužskou identitou v ženskej prezliekarni. Otázka teda znie, kto prekáža kresťanským spolkom v dámskej prezliekarni – transrodový muž alebo žena? A čo lesba v dámskej šatni a gej v mužskej?

Sú to síce nové otázky, ale v starých situáciách, keďže fenomén LGBTI+ je starý takpovediac ako ľudstvo samo. Existujú však lacné a celkom účinné riešenia, ako sa uvoľniť z prípadných obáv. Volajú sa kúpací plášť, osuška alebo špeciálna „prikrývka“s gumičkou po obvode, ktorá sa utiahne niže ramien a zahalí telo až k lýtkam. Do týchto pomôcok sa dá počas prezliekania zahaliť a človek ani nemusí byť v šatni, ale hoc aj na zaľudnenej pláži.

Posledná poznámka k tomu. O mužovi „s úradným dokumentom pripisujúcim mu ženské pohlavie“, ktorý vošiel do ženskej prezliekarne a budí tam pohoršenie, môžeme s istotou povedať, že je to úplná rarita. Na nej demokratický štát nemôže postaviť legitimitu diskriminácie transrodových ľudí či všetkých LGBTI+ ľudí.

HĽADANIE STRATENEJ ODVAHY

Kresťanské organizácie si uvedomujú stenčený ľad, na ktorom sa pohybujú. Preto vo svojom otvorenom liste predsedovi vlády oznámili: „Netvrdíme, že transrodové osoby sú automaticky sexuálnymi násilníkmi, len vykresľujeme možné absurdity, ktoré môžu nastať v prípade, že sa prijme ministerstvom zdravotníctva navrhované usmernenie.“

Lenže práve vykresľovaním absurdít, ktoré sa navyše občanom ponúkajú cez pokrivenú až klamlivú prizmu, sa vytvára naratív o transrodových ľuďoch ako o sexuálnych deviantoch s násilníckymi sklonmi. Takýmito „príbehmi“spoza väzenských múrov a z dámskych prezliekarní sa len posilňuje v spoločnosti netolerancia voči inakosti.

Za týchto okolností nie je možné uveriť, že v spôsobe, akým sa tejto témy zhosťujú tieto kresťanské spolky, je snaha chrániť práva príslušníkov väčšinovej spoločnosti. Je to presadzovanie náboženského presvedčenia. Lenže podľa ústavy sa Slovenská republika „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“.

Viaže sa však na ľudskú dôstojnosť a ľudské práva. To je dôvod, pre ktorý by sa výzva kresťanských spolkov mala minúť účinku a minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský by mal nájsť odvahu vzkriesiť svoje „transrodové“usmernenie. Pretože je odborné a civilizované.

O mužovi „s úradným dokumentom pripisujúcim mu ženské pohlavie“, ktorý vošiel do ženskej prezliekarne a budí tam pohoršenie, môžeme povedať, že je to úplná rarita. Na nej demokratický štát nemôže postaviť legitimitu diskriminácie.