Ďalšie bytovky budú mať lacnejší plyn

Nie všetky bytové domy s vlastnou kotolňou mohli v apríli využiť možnosť získať plyn za regulované ceny. Problém mali tie, ktorých zmluva s dodávateľom presahovala obdobie aktuálneho roka.

Do režimu regulovaných na rok 2023 mohli totiž vstúpiť len tie bytovky, ktorým sa zmluva končila do 31. decembra 2022. Túto diskrimináciu odstránil pozmeňujúci návrh Lucie Drábikovej a Petra Kremského (obaja OĽaNO) k poslaneckej novele zákona o energetike. Tú predložili poslanci Katarína Hatráková (zvolená za OĽaNO) a Miloš Svrček (Sme rodina). O regulované ceny môžu vďaka tomu požiadať ďalšie bytovky.

Novelu podpísala prezidentka Zuzana Čaputová a po zverejnení v Zbierke zákonov budú môcť aj odberatelia v bytových domoch s vlastnou kotolňou vstúpiť do regulovaných cien, ktoré platia na tento rok. O plyn alebo elektrinu za regulovanú cenu na budúci rok však musia požiadať svojho dodávateľa do konca novembra.

V budúcom roku sa síce výrazne zvýšia aj regulované ceny, ale v tomto momente sa oplatia viac ako trhové.

Regulované ceny plynu bez distribúcie a ďalších poplatkov by sa mali na budúci rok zvýšiť z 22 na 97 eur. Ceny mesačných kontraktov na holandskej burze TTF sa v nasledujúcej sezóne pohybujú okolo 130 eur a v prípade nedostatku plynu sa môžu zvýšiť.

Domácnosti s vlastnou prípojkou na plyn by mali dostať ešte špeciálnu reguláciu s výrazne nižšími cenami.

PROBLEMATICKÉ PRECHODNÉ USTANOVENIE

Nárok na regulovanú cenu plynu majú dnes domácnosti a malé podniky s ročným odberom plynu do 100 megawatthodín. Bytovky s vlastnou kotolňou a spotrebou vyššou ako 100 megawatthodín sa pokladajú za malé podniky. Regulovanú cenu plynu nemajú. Bytových domov s kotolňami, ktoré majú odber viac ako 100 MWh, a teda nespadajú medzi odberateľov s regulovanými cenami, bolo 2236.

Ministerstvo hospodárstva tento problém riešilo v novele zákona o regulácii v sieťových odvetviach. Domovým kotolniam novela umožnila od budúceho roku odoberať energie za regulované ceny, ak o to požiadali dodávateľa do konca apríla 2022.

Štát dal neregulovaným bytovkám vo februári ešte jednu možnosť: mohli podpísať zmluvu s SPP na jeden, dva alebo tri roky. Bytový dom s vlastnou kotolňou mohol získať plyn za 79 eur za megawatthodinu, ak s ním správca domu podpísal zmluvu na dva roky. Pri zmluve na tri roky dostal cenu 69 eur za megawatthodinu. Pri ročnej zmluve získal plyn za 89 eur za megawatthodinu.

Niektoré z bytových domov s vlastnou kotolňou však ani jednu z týchto ponúk využiť nemohli. Nespĺňali totiž podmienku v prechodnom ustanovení zákona, že majú s dodávateľom zmluvu, ktorá sa končí 31. decembra 2022. Na problém nás upozornil náš čitateľ Igor, ktorý vlastní byt v bytovke s vlastnou kotolňou v Piešťanoch. Aj tejto bytovke hrozilo od januára niekoľkonásobné zvýšenie ceny za teplo a teplú vodu.

POSILNILI AJ OCHRANU ODBERATEĽOV ENERGIÍ

Ďalšie ustanovenia novely zákona o energetike chránia odberateľov plynu a elektriny. Ak meškajú s platbami, predlžuje sa minimálna lehota, o ktorú dodávateľ posunie splatnosť nezaplatenej faktúry.

Dnes je desať kalendárnych dní, po novom bude 30 pracovných dní. Podľa novely by táto lehota mala stačiť na to, aby odberateľ mohol požiadať napríklad na úrade práce o príspevok v hmotnej núdzi alebo o príspevok na bývanie. O pomoc môže požiadať aj obec alebo dlhové poradne, ktoré zriadilo ministerstvo práce.

Dodávateľ musí v upomienke poučiť odberateľa, ktorý nezaplatil faktúru za energie, o možnostiach riešenia jeho situácie. Medzi nimi je pomoc zo strany obce či úradu práce alebo bezplatné dlhové poradenstvo.

Ak odberateľ nezaplatí faktúru ani po dodatočnom predĺžení jej splatnosti, musí mu dodávateľ poslať správu o odpojení od energie najneskôr osem dní pred prerušením dodávky.

ČO SA MENÍ PRE ODBERATEĽOV

Predlžuje sa minimálna lehota na novú splatnosť nedoplatku z 10 dní na 30 pracovných dní.

Lehota 30 pracovných dní sa počíta odo dňa odoslania upozornenia o neuhradení záväzku.

Upozornenie o neuhradení faktúry za energie musí mať písomnú formu a musí byť odoslané poštou do vlastných rúk odberateľa.

Dodávateľ musí dlžníka upozorniť, kde by mu mohli pomôcť s platením faktúry.

Dodávateľ elektriny alebo plynu musí odberateľovi odoslať poštou do vlastných rúk najneskôr 8 pracovných dní pred plánovaným prerušením dodávky elektriny informáciu o dátume plánovaného prerušenia dodávky.

Tretie najväčšie ukrajinské mesto Odesa žije a pulzuje navzdory vojne. Vypadáva elektrina, čo je zážitok večer v dopravnej špičke, ale občas na mesto letia ruské rakety a protivzdušná obrana ich väčšinu zostrelí. V oslobodenom Chersone to však bude iné, ten je na fronte. Chystala sa tam aj Nasťa: ide domov. Za manželom, s ktorým hovorila po dlhých piatich mesiacoch. Rozhovor pomohla sprostredkovať česká organizácia Koridor UA, zaoberajúca sa pomocou Ukrajine.

Sedíme teraz spolu pokojne pri čaji, ale ako ste prežívali dni, keď začalo byť jasné, že ukrajinská armáda oslobodí Cherson? Nakoniec to nabralo tempo, pribúdalo oslobodených obcí, až naraz prišli obrázky vašich vojakov s obyvateľmi v centre mesta…

Oj, prežívala som to veľmi emotívne… Volali mi príbuzní, že naši idú zo Snihurivky do protiútoku. (Snihurivka bola prvým oslobodeným mestom v záverečnej časti chersonskej ofenzívy – pozn. red.) Nečakala som niečo také. Potom sedím a už chápem, ide to obec za obcou… držala som telefón tak pevne, že ak by bol vybitý, sama by som ho dokázala nabiť! Takto som čakala na tie správy.

Potom mi volá príbuzná z Chersonu a hovorí: Naši sú tu, visí tu naša ukrajinská vlajka! Bože, ja som spadla na zem. Naši chlapci! Sú to… prosto ani nie hrdinovia, to sú supermani. Modlím sa a budem sa modliť, ako mi sily stačia, aby im Boh pomáhal. Plakala som až do včerajška.

Babička má 90 rokov. Plakala

veľký pes, ovčiak. Naša malá každý deň plakala…

Už s otcom mohla hovoriť?

Dnes, keď zavolal z ukrajinského čísla. Najskôr bolo zlé spojenie a zase som s ním veľmi nehovorila. Bože môj… Potom som pätnásť minút čakala, sedím ako prišitá, či nezavolá znova.

Zavolal. A hovorí: Daj telefón malej! Ja som mu nerozumela. A malá do toho hovorí: Mami, čo tomu nerozumieš. Predsa mi máš dať telefón, ocko mi volá! A začala tak hrozne plakať, tak dvadsať minút, nemohla som ju upokojiť…

Hovorila som jej, že zajtra pôjdem za ockom. A ona na to: A čo ja? Dávala mi najavo, že nemám rozum, že ja pôjdem a ona nie…

Ukážem vám ešte fotky! (Hľadá v telefóne) Pozrite, tu sú ruskí orkovia, tu je náš byt. Tadiaľto vychádzajú, niečo vynášajú. „Vyčistili“to tam.

Keď vašej dcére chýbal otec a pýtala sa naňho, čo ste spolu robili, aby prišla na iné myšlienky? Aby toľko nepremýšľala o vojnových veciach? Dalo sa to vôbec nejako?

Keď sme prišli, chodili sme najskôr na prechádzky po ulici, na ihrisko, hrala sa s deťmi vo svojom veku.

Asi o týždeň som sa jej spýtala, či chce chodiť na kreslenie alebo tancovať. A ona: Ja chcem topánky, chcem byť atlétka, behať. Tak vravím: Dobre.

Tu v Diname (športový areál v Odese – pozn. red.) je možné športovať. Tak začala a prestala trochu vnímať tú ťažkú situáciu. Stále sa pýtala, či je ocko v bezpečí a či všetko bude dobré. Zakaždým som jej odpovedala: Čoskoro pôjdeme domov.

Teraz však zatiaľ zostane tu s babičkou a dedkom. Povedala som jej, že ja pôjdem, že musím doviezť krmivo pre nášho psa. A že budúci týždeň už pôjde so mnou, platí? Odvetila, že dobre.

Ako to bolo s ostatnými ľuďmi, ktorí utiekli z Chersonu do Odesy? Stretávali ste sa?

Tu sme sa našli a veľmi sme sa spriatelili. Dnes mi volali dve kamarátky: Ty tam ideš? Ja hovorím, že áno. A ony: My chceme tiež! Hovorila som im, že ich zatiaľ nepustia, ale že čoskoro pôjdu domov tiež.

Pribudlo mi tu veľa priateľov. Mali sme depresie, potrebovali sme sa navzájom. Chodili sme na Deribasivskú ulicu (veľký peší bulvár v centre mesta – pozn. red.), na pizzu, na kávu, niekedy nás pozvali na narodeniny. Snažili sme sa deti rozptyľovať, ako sa len dalo.

Báli ste sa po tom, čo ste prišli, že by Rusko mohlo dobyť Odesu? Vtedy už bol ruský postup v tejto oblasti z veľkej časti zastavený, ale to hovorím teraz, s odstupom a so znalosťou toho, čo bolo ďalej…

Nesmierne som sa toho bála. Keď som hľadala možnosť, ako odísť z Chersonu, rozhodla som sa ísť do Odesy…

Prečo vlastne? Kvôli prarodičom, ktorí tu bývajú?

Môj otec bol na mori, keď sa začala vojna, je kapitán. Keď sa vrátil, hneď nám volal, chcel, aby sme k nemu prišli. Ešte pokým fungovala ukrajinská telefónna sieť, volal nám, nech si vezmeme veci a ideme sem.

Ľudia ma vtedy varovali. Hovorili:

Čo blbneš? Ruské vojská pôjdu z Mykolajiva práve do Odesy, ešte k tomu tie nálety, tam to bude strašné.

Ja som nikoho nepočúvala a išla som do Odesy. Ale bála som sa. Ani som si nevybalila tašky, vravela som si, keby niečo, prosto utečieme. To som si však iba tak predstavovala. Bála som sa. Ale čo máte robiť?

Mysleli ste si, že Rusko obsadí celú Ukrajinu? U nás v Česku to bolo trochu z extrému do extrému: najskôr šok z ruského vpádu a rýchleho postupu, ale už o štrnásť dní bola nálada úplne iná. Ako ste tie prvé dni prežívali vy?

Nie. Modlila som sa za našich chlapcov, chodila som do kostola, vedela som, že naši hrdinovia sú takí silní, noblesní, statoční, že sa ruskej armáde u nás nič nepodarí. A tak sa aj stalo.

Ako sa správali ruskí vojaci, s ktorými ste pri úteku hovorili na kontrolných stanovištiach cestou do Snihurivky?

Fuj. Napríklad na blokposte pri Antonivskom moste, keď sme odchádzali z Chersonu, ja, moja mamka, dcérka a tri mačky. Jedna bola v klietke, dve behali vo vnútri vozidla. Keď dôjdeš k blokpostu, musí byť dovnútra vidieť okienkami, musia byť otvorené, nijako zakryté, pretože orkovia sa dívali, kto tam sedí. Mali sme takto rozopnutú bundu, ruky takto, aby na ne bolo vidieť.

Prišli dvaja tí ruskí bomžovia (výraz pre ľudí bez domova – pozn. red.), jeden z maminej strany, druhý z mojej. Držím mačku a pýtam sa vojaka: môžem zavrieť okno, aby neutiekla? A on na to: No tak pobežíš za ňou. Ja na to: Tam je však všetko zamínované, všade míny, roztrhá ma to. A on: Však by to nebolo nič strašné.

Druhý, čo stál na druhej strane auta pri mame, mu však hovorí: Ty, čo to hovoríš, prečo sa s ňou takto rozprávaš? Nič ti neurobila. Asi nejaký normálny, ktorý nechcel bojovať.

To bol jediný blokpost?

Bolo ich 25. (Od Antinovského mosta do Snihurivky je to asi 45 kilometrov – pozn. red.) V kolóne išlo veľa áut, povedali nám, nech ideme za nimi a nikam neuhýbame, doľava ani doprava, ale malá chcela ísť na záchod a všetky autá nám ušli.

Mama hovorí: Nezablúdili sme? Bože, dostala som hysterický záchvat, šialene som sa bála, ale potom hovorím: Poďte, dôjdeme k prvému blokpostu a spýtame sa.

Tak sme došli, vystúpim, prichádza ten bomž, stojím pevne a ukazujem ruky, že nie som ozbrojená. A pýtam sa: Ako odtiaľto vyjsť? On na to: Kam? Tak hovorím: Do Odesy. Hovorí: Všetko je uzavreté, tadiaľto neprejdeš. Vedela som, že to nie je pravda, že prosto nechcú, aby sme odišli.

A potom ešte vraví: Prečo chceš odísť? V Chersone bude všetko dobré, budeme vás brániť pred nacistami. Kam by si chodila? Tak hovorím: Ja iba potrebujem ísť tam a potom zase prídem. Robila som sa hlúpou, aby mi nič neurobili. To bolo celé, potom sme prišli do Mykolajiva, cesta bola strašná, rakety, všade [vojenská] technika… Bože. Strašné.

A keď sa vrátite domov, ako to vlastne je s ruskými kolaborantmi? Čo sa o nich vie? Odchádzali s ruskou armádou alebo zostali a skrývajú sa?

Sú aj takí kolaboranti, ktorí kričali „Rusko, Rusko, Rusko!“, keď prišli okupanti, a potom „Ukrajina, Ukrajina!“, keď prišli naši. Prezliekli kabáty.

Keď ruská armáda už vedela, že naši prídu, začala s evakuáciou svojich ľudí z Chersonu na druhý breh Dnipra. Niektorí kolaboranti vedeli, že ich naši nenechajú na pokoji, že ich roztrhajú, takže tiež odišli cez Dnipro. Teraz sú tam. Ale úplne konkrétne informácie nemám…

Niektorí kolaboranti sú, zdá sa, stále rovnakí. U nás sa na konci druhej svetovej vojny z najväčších kolaborantov stávali veľkí „vlastenci“s páskou Revolučných gárd na ruke…

Ja som vždy hovorila: Ak sa vám nepáči žiť na Ukrajine, zbaľte si kufre, choďte do Ruska. Prečo nám sem ťaháte ten „ruský svet“? My ho nechceme, ak vy áno, tak si tam choďte. U nás v Chersone bolo dosť ľudí, ktorí čakali, až Rusko príde. Čakali na Putina. Chceli to urobiť ako v Donecku (vo východoukrajinskej metropole, ktorú ovládli a s ruskou pomocou od roku 2015 udržali proruskí separatisti – pozn. red.). A kvôli nim sa to začalo.

Premýšľali ste vôbec niekedy o tom, aké to bude žiť v Chersone po vojne?

Budeme žiť najskôr v byte môjho muža. Môj dom musia najskôr prehľadať naši chlapci, odmínovať ho. Možno tam míny nie sú, ale prehľadať sa to musí, inak by som mala strach.

A napríklad o rok, o dva? Vrátite sa k svojej práci?

Na ľavom brehu je Zaliznyj Port (prímorské letovisko na dosiaľ okupovanej Kinburnskej kose – pozn. red.). Chersončania sa tam chodili kúpať, sú tam dva hotely, tam sme pracovali, zaisťovali ubytovanie. To bol náš biznis. Budem teraz ubytovávať ľudí, ktorí sa dostali do situácie, že im rozstrieľali dom.

Budete sa dať žiť a hovoriť s ľuďmi, o ktorých sa vie, že kolaborovali?

Neviem, čo bude o rok. Čakám, že sa skončí táto vojna a že na našej Ukrajine bude mier. A kolaboranti… tí, ktorí vzali môj dom, už tam nie sú, tam je prázdno. S tým sa vyrovnám. Ale s tými kreatúrami nebudem hovoriť.

Tých, o ktorých viem, už som nahlásila našim úradom. Tie sa nimi budú zaoberať. Predtým sme sa kolaborantmi tak veľmi nezaoberali. Ale teraz sa to bude musieť urobiť, aby sa zase niečo nestalo.

Viete, ľudia z Mariupola sú na tom omnoho horšie. Je ich tu veľa. Mám tam jednu známu…

Ako sa volá vaša dcéra?

Viktoria. Je to od slova víťazstvo.

Pre ruské ostreľovanie sú teraz návraty do Chersonu náročné. Nasťa odkázala Deníku N, že sa do Chersonu dostala, v meste sa však skôr pre ostreľovanie hovorí o evakuáciách než o jeho skorom spätnom osídlení obyvateľmi, ktorí utiekli pred ruskou okupáciou.