Jonathan Franzen: Moje postavy nie sú nešťastné

Nepíšem knihy s posolstvami a ponaučeniami a už vôbec nepíšem politické alegórie, tvrdí americký spisovateľ a esejista, autor spoločenského románu Križovatky

Medzi veľkých hráčov amerického románu vstúpil Jonathan Franzen knihou Rozhrešenie, hoci nebola jeho debutom. Priniesla mu však obrovský úspech a množstvo literárnych ocenení vrátane Národnej knižnej a Pulitzerovej ceny. Ešte väčším triumfom bol román Sloboda. Vo vydavateľstve N Press v preklade Sama Marca vyšiel jeho najnovší román Križovatky, prvá časť zo zamýšľanej voľnej trilógie s názvom Kľúč k pochopeniu všetkých mytológií. Príbehom rodiny Hildebrandtovcov, ktorý sa odohráva v sedemdesiatych rokoch, sa Franzen opäť vracia k psychologickej dráme v bežnej americkej domácnosti.

Ako by ste sám seba charakterizovali nie ako spisovateľ, ale ako človek?

Som nadpriemerne vysoký (smiech). Trávim veľa času rozmýšľaním o zbytočných a hlúpych veciach. Keď niekam idem, dopredu počítam so všetkým, čo sa môže pokaziť a spomaliť ma. Pred cestou autom rozmýšľam napríklad nad tým, v ktorých pruhoch presne pôjdem. Jednoducho, pri všetkom priveľa rozmýšľam.

Ovplyvňuje vás to potom pri tom, ako píšete? Je toto nadmerné premýšľanie vidieť aj vo vašich knihách?

To rozmýšľanie nie je zase úplné zlé. O postavách rozmýšľam celé roky. To isté platí o príbehoch. Snažím sa to použiť na to, aby som písal dobré vety. Dalo by sa povedať, že romány ma baví písať aj preto, že mi dávajú nekonečné možnosti na to, aby som to rozmýšľanie nejako použil. Pri písaní románu totiž nadmerné premýšľanie neexistuje. Keď som bol mladší, veľa som rozmýšľal nad jednotlivými vetami. Prepisoval som ich tak dlho, až boli nakoniec mŕtve. Ale aj to sa dá vyriešiť. Nepamätám si presný citát od

Alice Monroeovej, ale práve ona o písaní beletrie povedala, že čím hlbšie človek ide, tým viac vrstiev nájde. Vždy sa dá ponoriť hlbšie, vždy je nad čím rozmýšľať. Mám hyperaktívny mozog a týmto ho zamestnávam.

Čo teda rozhoduje o tom, či je román dobrý? Je to hĺbka príbehu, hĺbka myšlienok alebo kvalita viet?

Ak by som si mal vybrať z týchto troch možností, tak kvalita viet, lebo práve v nich sa ukrývajú myšlienky aj hĺbka príbehu. Myslím si, že ak človek píše na vysokej úrovni a ide vetu po vete, nakoniec vytvorí niečo, čo spĺňa kritériá aj v tých ostatných oblastiach. Spomenúť však treba aj iné veci: autorovi musí na tom diele záležať. Často vidieť, či ide s kožou na trh, či má niečo naliehavé, či ide o niečo osobné. Existujú krásne performatívne romány, najmä v anglickej literatúre za posledných sto rokov, kde je veľmi ťažké nájsť niečo, na čom autorovi záleží – je to len performance a je to vidieť na vetách. Ak to na druhej strane odsýpa, tak človek vie, že naozaj ide o niečo vážne. Vidieť, že autor to má premyslené, je v tom vložený, a potom vznikajú aj tie dobré vety.

Prečo sú vaše romány také dlhé a hrubé? Dobrý príbeh sa predsa dá napísať aj na sto stranách.

Vedel by som vymenovať dlhý zoznam krátkych kníh, ktoré veľmi obdivujem. Ja som však týmto štýlom nikdy nepísal. Všetky moje romány sú zhruba rovnako dlhé a jednoduchá odpoveď je, že mi to tak vyhovuje. Nikdy nie som spokojný iba s jedným pohľadom a mám pocit, že ako človek mám danosť, že dokážem každú situáciu vnímať z viacerých perspektív. No a ak chcem niečo ukázať z perspektívy jednej postavy, tak aj tá samotná postava musí byť rozvinutá. Takže ak máte viacero pohľadov a ku každému z nich komplexnú postavu, tak sa to do stodvadsiatich strán nezmestí. Poviedky mimoriadne uznávam, ale keď o desiatej večer ležím v posteli, tak si otvorím román, lebo nechcem čítať niečo, čo sa rýchlo skončí. A ak román funguje tak, ako fungovali veľké romány 19. storočia, tak niekoľko týždňov žijem každý deň hodinu-dve v inom svete. Mám to rád ako čitateľ, a tak sa neobmedzujem ani ako spisovateľ.

Román sa volá Križovatky. Je to preto, že sa na križovatke nachádzajú postavy a rozmýšľajú, čo so svojím životom?

Nie (smiech). Kniha sa volá Križovatky, lebo musí mať názov. Začal som písať knihu a myslel som si, že mám názov, ale jeho prvá časť bola taká dlhá, až som sa nakoniec rozhodol, že to bude samostatná kniha, a síce Križovatky. No a keďže to pôvodne nemala byť kniha, tak mi chýbal názov. V knihe je krúžok pre mladých, ktorý sa volá Križovatky, a zdalo sa mi, že na takýto názov knihy som v poslednom čase nenarazil. Pravdepodobne som si to aj overil na Googli. Samozrejme, dá sa to interpretovať hocijako a osudy hlavných postáv sa naozaj rôzne križujú, ale riešil som len konkrétny a praktický problém: že nemám názov. Všetky tie intelektuálne alebo symbolické významy sú len druhoradé a vznikajú dodatočne. Pri písaní si vždy položím otázku: o ktorej postave idem písať a akému problému čelí? Ako vyzerá a do akej scény ju viem vložiť? Sú to veľmi konkrétne problémy a počas toho, ako ich riešim, vzniká všetko ostatné.

Opýtal som sa aj čitateľov, či majú nejaké otázky. Jeden z nich chce vedieť, kedy budete písať o šťastných ľuďoch. Začínate vždy tým, že máte nešťastnú postavu s konkrétnym problémom? Alebo sú tieto postavy, naopak, na ceste ku šťastiu?

Keď počujem slovné spojenie nešťastný človek, predstavím si niekoho, kto je chronicky nešťastný a jeho stav sa nemení. Preto si nemyslím, že sú moje postavy nešťastné. Nemajú to vrodené, nie je to dlhotrvajúci stav, ale keď sa kniha začína, nachádzajú sa v problematickej situácii. A áno, zažívajú bolesť, hanbu, frustráciu, ale je to preto, že sa nachádzajú v nestabilnej a dramatickej situácii. Samozrejme, existuje tá tolstojovská otázka, že kto chce čítať román o šťastnej rodine. Rôzne odtiene nepríjemných situácií sú jednoducho omnoho zaujímavejšie. Ako sa vôbec ukazuje šťastie?

Veď práve. Kto chce čítať o šťastí?

Americký spisovateľ a esejista. Patrí k najoceňovanejším autorom súčasnej americkej literatúry a k predstaviteľom takzvaného veľkého amerického románu. V roku 2001 získal prestížne ocenenie National Book Award za román The Corrections [Rozhrešenie] a nomináciu na Pulitzerovu cenu. Aj jeho ďalšie romány Freedom [Sloboda] a Purity sa dočkali uznania od čitateľskej obce, ale aj literárnej kritiky. Román Križovatky je prvou časťou zamýšľanej voľnej trilógie.

krajiny, píše sa rok 2022. Ako sa s ňou môžem stotožniť?

(Dlhé ticho.) Myslím, že pre čitateľa je zaujímavý ten obraz obdobia, ktoré bolo do istej miery nevinnejšie. Ľudia si ho už nepamätajú a ja ho práve preto opisujem. Nepíšem knihy s posolstvami a ponaučeniami a už vôbec nepíšem politické alegórie. Aj v Križovatkách som sa pevne rozhodol, že nebudem písať o americkej politike a spoločnosti na prelome 60. a 70. rokov. O tom už existuje množstvo kníh.

A tak ste si našli inú cestu.

Áno, ale otázka, čo je v tejto knihe pre slovenského čitateľa, je zaujímavá. Myslím si, že v Križovatkách vidíme úplné začiatky rodiaceho sa boja proti liberálnemu hnutiu. Samotná kniha sa končí predtým, ako sa to rozbehlo naplno, ale napríklad Becky má isté výčitky voči svojim liberálnym rodičom. Má chorého brata a pocit, že ona sama je zdravá a preto sa jej nedostáva dosť lásky a peňazí. A je to len taký drobný náznak toho, kde sa dnes politicky nachádzame: dosť už o chudobných a chorých. Čo my, zdraví ľudia zo strednej triedy, kedy sa dočkáme my?

Musím povedať, že ani ja som pri preklade nemal Becky veľmi rád a ako človek mi dosť liezla na nervy.

Ani ja som ju nemal rád. Písalo sa mi o nej najťažšie.

V knihe hrá významnú úlohu náboženstvo, či už vo forme viery, alebo cirkvi. Vnímam to tak, že náboženstvo práve slabým, chorým a chudobným hovorí „poďte k nám, tu nájdete útechu“. Zároveň mám však pocit, že mnohé dnešné cirkvi sa takto nesprávajú.

V kresťanstve alebo v židovsko-kresťanskej tradícii vždy existovali ľudia, ktorí chceli dodržiavať pravidlá, a iní, ktorí si kládli otázku, aký majú tie pravidlá zmysel. A práve to bolo aj podstatou konfliktu medzi farizejmi a Ježišom. „Dodržiavate Desatoro a prinášate obete,“povedal im Ježiš. „Myslíte si, že je to len o vás a Bohu, ale existujú predsa aj ľudia okolo vás. A vašu vieru by mal stelesňovať vzťah k ostatným ľuďom a nielen vzťah k Bohu.“V tomto zmysle je Písmo radikálnym dielom a rovnako radikálny bol aj Ježiš. Bol mimoriadne inkluzívny, hovoril, že poslední budú prví, že blahoslavení sú tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. To sú všetko mimoriadne inkluzívne posolstvá. Ale tak ako hovorím aj v knihe, cirkev začala replikovať práve tú vertikálnu štruktúru, ktorá bola typická pre farizejov. Ďalším pokusom o zmenu bola reformácia. Mám pocit, že v USA aj v Európskej únii ostala len akási pomstychtivá forma náboženstva, ktorá dáva dôraz na formu a na pravidlá a chce trestať. A to liberálne náboženstvo do istej miery zmizlo. Nechcem do toho zachádzať nejako hlboko, ale v iných častiach sveta je to inak; pápež sa napríklad veľa venuje Strednej a Južnej Amerike. A ja som v Križovatkách zachytil jeden z posledných momentov, keď liberálna cirkev počúvala Ježišove slová. A potom sa to celé zmenilo.

Dočítal som sa, že Križovatky majú byť prvým dielom trilógie. Máme sa teda tešiť na pokračovanie?

Vydavatelia odo mňa určite nejakú novú knihu očakávajú a veľmi pravdepodobne v nej budú vystupovať aspoň niektoré postavy z Križovatiek. Pokračovania však nezvyknem písať. Platí to, čo som spomínal: autorovi musí o niečo ísť a zároveň musím mať pocit, že je to krok vpred. No a keď sa ako spisovateľ naladím na to, že idem písať pokračovanie, tak to nie je ľahké. Nie je to, ako keď treba napísať trinásty diel nejakého seriálu. Neviem teda, ako bude ďalšia kniha vyzerať, ale určite sa ju pokúsim napísať.

Na záver niekoľko odľahčenejších otázok. Ktorú zo svojich kníh máte najradšej?

Netrávim veľa času ich opätovným čítaním, takže sa mi to ťažko porovnáva. Vyšli mi štyri romány: Rozhrešenie, Sloboda, Purity a Križovatky. Pri každom z nich som mal pocit, že musím urobiť niečo iné ako predtým. A kým mám pocit, že som sa pri písaní knihy posunul dopredu, tak bude moja najobľúbenejšia. Zatiaľ som sa ešte napríklad celkom neodpútal od Križovatiek, takže mám pocit, že áno, presne tam sa mi to podarilo. Samozrejme, presne rovnaký pocit som mal aj pri prvom románe Rozhrešenie.

Takže najradšej máte tú knihu, ktorú ešte len napíšete…

No bodaj by to tak bolo, lebo inak by niečo nebolo v poriadku.

Vedeli by ste mi povedať obľúbený citát z knihy niekoho iného?

Neviem, či sa mi ju presne podarí odcitovať. Posledná veta knihy Ježišov syn od Denisa Johnsona znie zhruba takto (ticho): „Nikdy by som neveril a nikdy by mi ani na chvíľu nenapadlo, že na svete je miesto aj pre ľudí ako ja.“Toto mi ostalo v hlave. Mám hrôzu z toho, že to odcitujem nesprávne.

Nebojte sa, vygooglim si ju…

Nie, viem ju pozrieť aj teraz (vstáva a vyberá knihu z knižnice). Pamätám si poslednú vetu z poviedky A Good Man Is Hard to Find od Flannery O’Connorovej. „Drž hubu. Drž hubu, Bobby Lee, žiadnej skutočnej radosti v živote niet.“Ale tu je tá, ktorú som spomínal: „Nikdy som netušil a nikdy mi ani na zlomok sekundy nenapadlo, že by mohlo existovať miesto pre ľudí ako my.“