Putin ako Stalin: pácha Rusko na Ukrajine genocídu?
Veci si zaslúžia pravé mená. Aj s ohľadom na historické paralely je oprávnené označiť dnešnú agresiu Ruska na Ukrajine za genocídu. Čím skôr, tým viac to Ukrajincom pomôže
Genocída nie je o počte obetí, ale o zámere vyhubiť časť obyvateľstva. A presne to teraz, pred zimou, Rusko cielenými útokmi na ukrajinskú energetickú infraštruktúru robí. Terorizuje civilné obyvateľstvo s cieľom zlomiť odpor. Milióny ľudí po raketových útokoch trpia bez dodávok elektriny a vody. Obete budú pribúdať.
JE TO UŽ GENOCÍDA?
Pri hľadaní odpovede na túto otázku si vypomôžeme paralelami z minulosti – genocídou Arménov v roku 1915 počas Osmanskej ríše, genocídou bosnianskych moslimských mužov v Srebrenici srbskými jednotkami v roku 1995. A tiež čerstvým zámerom nemeckého bundestagu uznať Stalinovým režimom spôsobený hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 za genocídu.
Slovo genocída pochádza z latinského výrazu gensrod. Prvýkrát toto slovo v súvislosti s plánovaným vyvraždením celého národa v moderných európskych dejinách použil v roku 1941 židovský právnik Raphael Lemkin. O sedem rokov neskôr bol tento pojem zaradený do terminológie medzinárodného práva.
Tento týždeň v stredu europoslanci schválili rezolúciu, ktorou označili Rusko za teroristický štát, pretože pácha zločiny proti ľudskosti. To mení situáciu a otvára cestu k zmrazeniu ruských aktív v zahraničí, ktoré môžu byť použité na povojnovú rekonštrukciu Ukrajiny. A tiež to prináša možnosť súdneho prenasledovania Putina a iných predstaviteľov režimu.
Zároveň to otvorí diskusie, či už môžeme pomenovať ruskú agresiu genocídou. Nazdávam sa, že áno. Spomeňme v tejto súvislosti štyri príbehy.
UKRAJINA: HLADOMOR AKO ZBRAŇ
Štvrtá sobota v novembri je tradične Pamätným dňom obetí Stalinovho hladomoru. V rokoch 1932 – 1933 mu padlo za obeť okolo štyroch miliónov Ukrajincov. Bundestag v návrhu uznesenia označiť ho za genocídu, o ktorom sa bude hlasovať budúci týždeň, hladomor pripája k „zoznamu neľudských zločinov spáchaných totalitnými systémami, počas ktorých boli v Európe vyhladené milióny životov, najmä v prvej polovici 20. storočia“.
Paradoxne nemeckí poslanci priznávajú, že sa o hladomore vie v Únii iba málo. Vyzývajú preto federálnu vládu, aby pomohla šíriť poznatky o ňom a pripomínala si jeho obete. Podľa iniciátora návrhu a predsedu nemecko-ukrajinskej parlamentnej skupiny Robina Wagenera (Zelení) Putin „nasleduje Stalinovu krutú a zločineckú tradíciu“.
Ak také uznesenie bundestag čoskoro prijme, bude to na medzinárodnej scéne prvá klasifikácia hladomoru spred 90 rokov ako genocídy.
ARMÉNSKO: OD ZVERSTVA PO GENOCÍDU
V Osmanskej ríši žili asi dva milióny Arménov, z toho väčšina v šiestich provinciách vtedajšieho západného Arménska. Dnes ide o územie Turecka. Dvetisíc kostolov tam zničili alebo zmenili na mešity, z chačkarov (arménske kríže) sa stali symboly islamu. Išlo o jednu z prvých genocíd v 20. storočí.
24. apríl je v Arménsku dňom spomienky na obete genocídy. Podľa Jerevanu v roku 1915 osmanské jednotky vyvraždili až do 1,5 milióna Arménov, podľa tureckej strany to bolo „iba“300-tisíc ľudí a išlo o masaker, nie genocídu.
Joe Biden ako prvý americký prezident označil v roku 2021 zabíjanie Arménov v Osmanskej ríši za genocídu. Spojené štáty sa tým zaradili medzi viac ako dvadsať krajín sveta (v roku 2004 tak urobilo aj Slovensko), ktoré hovoria o genocíde.
Bidenovi predchodcovia sa pred obavami z narušenia vzťahov s Tureckom ako spojencom v NATO používaniu pojmu genocída bránili. Robila tak už administratíva prezidenta Geralda Forda. V roku 2007 stopol hlasovanie kongresu o genocíde Arménov prezident George Bush. Cez Turecko šla vtedy väčšina zásobovacích línií do Iraku, kde viedli Američania vojnu. Podobne opatrný bol aj jeho nasledovník Barack Obama, dobové udalosti nazval „zverstvom“.
obyvateľstva, išlo teda o genocídu.
SREBRENICA: „IBA“MASAKER ČI GENOCÍDA?
Aj Balkán je príkladom popierania genocídy. Boris Tadić sa v roku 2011 ako prvý srbský prezident priamo na mieste ospravedlnil za zločiny, ktoré v Srebrenici a okolí spáchali v júli 1995 jednotky bosnianskosrbského generála Ratka Mladića. Ide o historický krok.
Ani prozápadný Tadić, tak ako žiadny srbský líder doteraz, však nebol schopný označiť udalosti, pri ktorých cielene postrieľali približne osemtisíc moslimských mužov a chlapcov, za genocídu. Srbsko dodnes hovorí o masakri.
Dobové pramene pritom uvádzajú zámer systematicky pozabíjať mužov a chlapcov islamského vierovyznania. Srbské policajné, vojenské a polovojenské jednotky v Srebrenici a okolí v dňoch medzi 11. a 17. júlom 1995 použili na vraždenie školy, farmy, sklady, fabriky a iné budovy. Telá zakopávali v masových hroboch (odkiaľ ich potom premiestňovali do iných masových hrobov) a rozpúšťali v kyseline.
Cieľ bol vyhladiť celú skupinu
NÁLETY NATO: POKUS ZABRÁNIŤ GENOCÍDE
24. marca 1999 sa začína 78 dní trvajúca letecká kampaň NATO proti režimu juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševića. Ten páchal genocídnu politiku voči etnickým Albáncom v Kosove.
Stovky lietadiel podnikli 37-tisíc náletov na strategické ciele. Zasiahli nielen objekty juhoslovanskej armády a mosty, ale aj sídlo generálneho štábu v Belehrade či omylom čínsku ambasádu alebo vlak pri kosovskej Djakove.
Údaje o počte obetí náletov NATO sa rôznia. Srbské autority udávajú široký rozptyl od 1200 do 4000. Mimovládny Fond pre humanitárne právo zostavil Kosovskú knihu mŕtvych s menným zoznamom obetí bombardovania. Napočítali ich 745, pričom 300 bolo príslušníkov ozbrojených síl a 454 civilistov.
Nálety NATO dodnes vyvolávajú (aj na Slovensku) vášne, treba však povedať, že paralela s dnešným terorizovaním Ukrajiny Ruskom neobstojí. NATO síce zasiahlo aj zdroje energií, boli výpadky elektriny, vody a tepla, ale nie so zámerom systematicky terorizovať milióny civilistov, ako to robí Putin dnes.
Veci si zaslúžia pravé mená. Aj s ohľadom na historické paralely je oprávnené označiť dnešnú agresiu Ruska na Ukrajine za genocídu. Čím skôr, tým viac to Ukrajincom pomôže.