Týždeň v práve: Destabilizačný diel

1. No Russia, no cry. 2. Doširoka zatvorené oči. 3. Tajomstvá vo verejnom obstarávaní.

Dnešný výlet do Luxemburgu by sa dal ozvláštniť všelijakými akože vtipnými poznámkami o tom, ako Súdny dvor podporuje návrat mafie a drogy, ale nebudeme to siliť, čitateľ už si informácie spracuje sám.

1. NO RUSSIA, NO CRY

O súčasných vzťahoch medzi Holandskom a Ruskom toho asi veľa nepotrebujete počuť, pozabíjať pasažierov civilného letu raketou a potom nadávať na súd, keď to vysloví a opečiatkuje, im nemalo ako pomôcť.

Práve v Holandsku sa jeden Rus opakovane pokúšal získať azyl. Neuspel a úrady rozhodli o jeho vyhostení. Súdny dvor im po posúdení skutkových okolností odkázal, že to nesmú urobiť.

Vec sa má tak, že Rus trpí veľmi bolestivou formou rakoviny krvi a ako analgetikum mu bola predpísaná liečebná konopa. V Rusku sa však marihuana nesmie užívať ani na terapeutické účely.

Podľa Súdneho dvora „právo Únie bráni tomu, aby členský štát vyhostil neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že tento štátny príslušník bude v prípade navrátenia vystavený skutočnému riziku rýchleho, výrazného a nezvratného zvýšenia bolesti spôsobenej jeho chorobou, a to z dôvodu nedostupnosti vhodnej zdravotnej starostlivosti v krajine, do ktorej má byť navrátený. Táto podmienka predovšetkým vyžaduje, aby sa preukázalo, že v krajine, do ktorej má byť navrátený, mu nemožno legálne je ani obmedzený na to, čo je striktne nevyhnutné, ani primeraný sledovanému cieľu. Okrem skutočnosti, že predmetné ustanovenia umožňujú sprístupniť verejnosti údaje, ktoré nie sú dostatočne definované ani identifikovateľné, režim zavedený smernicou proti praniu špinavých peňazí predstavuje podstatne závažnejší zásah do základných práv zaručených v článkoch 7 a 8 charty ako predchádzajúci režim, a to bez toho, aby toto zhoršenie bolo vyvážené prípadnými prínosmi, pokiaľ ide o boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.“

Ani možnosť členských štátov podmieniť sprístupnenie informácií o konečných užívateľoch výhod online registráciou a za výnimočných okolností stanoviť výnimky z verejného prístupu „nemôžu samy osebe preukázať náležité vyváženie medzi sledovaným cieľom všeobecného záujmu a základnými právami zakotvenými v článkoch 7 a 8 charty ani existenciu dostatočných záruk, ktoré by dotknutým osobám umožnili účinne chrániť svoje osobné údaje pred rizikom zneužitia“.

Výsledkom je záver o neplatnosti konkrétnych ustanovení európskej smernice. Rozsudok sa teda vzťahuje na všetky členské štáty a na spôsob, akým túto smernicu preniesli do svojich právnych poriadkov. Všade tam, kde má verejnosť neobmedzený prístup k „osobným údajom a údajom o materiálnej a finančnej situácii užívateľov konečných výhod“prostredníctvom registra zriadeného na základe smernice, by mala nasledovať úprava vnútroštátnej legislatívy, ktorá zabezpečí súlad s chartou.

3. TAJOMSTVÁ VO VEREJNOM OBSTARÁVANÍ

Aby toho nebolo málo, len pár dní predtým rozhodol Súdny dvor veľmi podobne v poľskej kauze. Tentoraz vo vzťahu k smernici o verejnom obstarávaní. Je to dlhý a zložitý rozsudok, zjednodušíme to.

Smernica sa má vykladať tak, že verejný obstarávateľ musí mať možnosť rozhodnúť sa, že okrem obchodného tajomstva nesprístupní neúspešným uchádzačom či verejnosti ani niektoré iné informácie. Podstatné je, aby pri takomto rozhodovaní hľadal rovnováhu medzi právom neúspešných uchádzačov na účinnú súdnu ochranu a princípmi transparentnosti na jednej strane a potrebami férovej hospodárskej súťaže a ochranou obchodných záujmov a duševného vlastníctva iných uchádzačov na strane druhej.

V podstate tento rozsudok znamená, že vnútroštátne orgány (u nás ÚVO a následne správne súdy) majú posúdiť, aký rozsah sprístupnenia informácií obsiahnutých v ponukách uchádzačov je potrebný na účely ich právnej ochrany voči rozhodnutiu verejného obstarávateľa a aký rozsah by už mohol viesť k vzniku ujmy na oprávnených hospodárskych záujmoch inej osoby. Neplatí teda paušálna povinnosť zverejniť všetko, čo nespadá pod obchodné tajomstvo, ale sa vždy musí skúmať dosah prípadného zverejnenia na záujmy všetkých strán.