Nohavica, náš vzor

Ako hudobník, ktorý sa preslávil piesňami proti režimu, má pocit, že proti nemu musí byť aj dnes

Oznámom pesničkárovi Jaromírovi Nohavicovi sa v Česku práve veľa hovorí a píše. Nevydal nový album, nevypredal arénu ani nikomu nezachránil život, len napísal krátky popevok, v ktorom vyhlasuje, že o všetkom na svete rozhoduje prezident USA. Je to jednoduchá dvojakordová pieseň na úrovni detskej riekanky, a keby ju neskomponoval Nohavica, asi by po nej neštekol ani pes. Nohavica a jeho názory však stále priťahujú, najmä teraz, keď pláva proti prúdu spolu s dezinformačnou scénou. Asi sa opäť cíti ako disident.

Pre poriadok by stálo za to citovať predposledný verš Nohavicovej rýmovačky: „Tá raketa bola ukrajinská alebo ruská, počkajme, čo povie prezident USA“, so zjavnou narážkou na raketu, ktorá spadla v Poľsku. Keď som ju počul prvýkrát, cítil som sa trápne za niekoho iného. Asi to poznáte, niekto vo vašej prítomnosti bľaboce nezmysly a vám je tak trápne, že prevrátite oči a snažíte sa dostať z dosahu.

Pritom som Nohavicu počúval bez rozpakov aj po tom, čo sa ukázalo, že bol informátorom Štátnej bezpečnosti, či dokonca v roku 2018, keď dostal medailu od Vladimira Putina. Len pre zaujímavosť, Nohavica ju po ruskej invázii na Ukrajinu nevrátil, na rozdiel od slovenského spisovateľa Jána Štrassera. Ale moji priatelia už dávno odpísali Nohavicu práve z tohto dôvodu. Keď sme boli v lete na výlete v Bosne a navštívili sme Múzeum tunela, ktorý zásoboval Sarajevo počas srbskej blokády, počúvali sme Nohavicovo Sarajevo. Mysleli sme si, že je o obliehaní mesta. Nie je a môj priateľ Milan povedal, že proruský Nohavica by predsa nespieval o zlých Srboch.

Nohavica ako hudobník, ktorý sa v 80. rokoch preslávil skvelými piesňami proti režimu, krásnou poéziou a silným prejavom, má zjavne pocit, že proti nemu musí byť aj dnes. Pri jeho smole byť proti znamená byť na strane dezinformátorov a konšpirátorov všetkého druhu. Nie je sám. 17. novembra som v Prahe sledoval protestný pochod s názvom Česko na prvom mieste, ktorý by som skôr nazval Česko na druhom mieste po Rusku. Na pódiu bol Pepa Nos, známy folkový spevák spred roku 1989, ktorý recituje ešte hlúpejšie verše ako Nohavica.

Do tejto skupiny patrí aj Ivan Hoffman, bývalý slovenský spevák, skladateľ a publicista, ktorý považuje vojnu zo strany Ukrajiny za vopred prehranú, a dodávky zbraní Ukrajincom podľa neho len odďaľujú mier a zvyšujú počet obetí. Za vojnu, samozrejme, môže Západ…

Chápem túžbu byť v opozícii, pretože obvyklé vykresľovanie Ukrajiny v mainstreamových médiách ako jednoznačne dobrej krajiny je niekedy únavné a proukrajinské nastavenie lezie mnohým ľuďom na nervy. Ukrajinci sú skvelí v PR a vojnovej propagande. Mnohé informácie sú tabu a ešte dlho zostanú tabu a až po čase sa dozvieme, kde bola v mnohých udalostiach pravda. O vojnových zločinoch si nerobím ilúzie. Chodím na vojnovú Ukrajinu a viem, že niektoré veci sú v skutočnosti iné, ale to nič nemení na tom, že Ukrajinci vojnu nezačali a iba sa bránia. A chcú sa brániť, hoci bez pomoci Západu by na tom boli oveľa horšie.

Ale späť k Nohavicovi a ďalším pesničkárom narodeným v polovici minulého storočia. Nerád to píšem, ale mám pocit, že to súvisí s vekom. Ich svet zanikol a je čoraz ťažšie preraziť v novom svete s originálnym nápadom. Ísť proti prúdu je obdivuhodné, ale keď si člověk pomýli rieku s kanálom, pôsobí to smiešne. Nohavica pre mňa zostáva vzorom, ako nedopadnúť.