Na charitu dám všetko, čo vysúdime

Ivan Kmotrík žaluje štát o náhradu škody za odstúpenie od dohody o odkúpení štadióna

Ivan Kmotrík za socializmu spoznával zákonitosti trhu vekslovaním západonemeckých mariek a neskôr vybudoval veľkú biznisovú skupinu aj s pomocou kontaktov na politikov a štátnych zákaziek. Pred takmer tromi rokmi zažil v stabilnom podnikaní nemalé otrasy. Nová vláda mu odriekla odkúpenie jeho bratislavského futbalového štadióna a pohrozila mu odňatím dotácie, ktorú naň získal. Po začiatku koronakrízy predal aj svoju skalickú nemocnicu a polovičný podiel v spoločnosti Infra Services, ktorá je servisnou firmou bratislavských vodární.

Vtedy hovoril, že sa pomaly z biznisu stiahne a vie si predstaviť predaj všetkého okrem najúspešnejšej firmy – výrobcu obalov Grafobal. Napokon odvtedy predal iba TA3 a jeho kľúčovým firmám sa počas koronakrízy zisky výrazne zvýšili.

Nabrali ste po vylepšení profitov vašich firiem novú chuť do biznisu alebo platí, že budete firmy predávať?

Pred dvoma rokmi som povedal to, čo hovorím stále. Teoreticky je na predaj všetko, ak nájdete dobrého kupca, to platí aj dnes. To však neznamená, že sa plánujem stiahnuť z biznisu.

Prečo ste predali televíziu TA3, keď majetní muži domáceho biznisu sa práve prostredníctvom médií snažia získať aj vplyv na politiku?

TA3 bola investícia ako každá iná. Politika v tom nikdy nehrala rolu. A predali sme ju investorovi, ktorý má chuť, odhodlanie aj zdroje posúvať ju ďalej. Pre nás to bola normálna podnikateľská aktivita.

Rokujete o predaji niektorej zo svojich firiem?

Nič také, čo by stálo za zmienku, nie je aktuálne. Navyše, nikdy na takéto otázky neodpovedám.

Iste vášmu biznisu prospieva aj to, že sa zatiaľ nenapĺňa ani hrozba vlády spred dvoch rokov. Vtedy vyhlásila, že od vás neodkúpi bratislavský národný futbalový štadión, ale že bude zaň chcieť späť aj dotáciu 27 miliónov eur. Vďaka čomu táto hrozba pominula? Uzavreli ste s vládou dohodu, aby od tohto kroku ustúpila?

Táto vec je už iba v rukách právnikov. Náš právny tím je presvedčený, že máme zásadné argumenty v náš prospech.

Nikdy sme sa nechceli so štátom súdiť, ale boli sme k tomu prinútení. Najsmutnejšie na tom je, že iným, s ktorými vláda problém nemá, ich obnovu štadiónov štát zadotoval v oveľa väčšej miere ako nám. Niektorým dotácia vykryla až 60 percent, no nám iba štvrtinu, lebo štadión nás stál vyše sto miliónov eur. A to sme ho stavali veľmi efektívne. Podľa jednej medzinárodnej štúdie nižšie náklady na jedno sedadlo dosiahli iba na štadióne v indonézskej Jakarte.

Po hrozbe spätného odňatia dotácie na štadión ste museli narýchlo vyplatiť z jeho výstavby všetky banky a to vaše finančné rezervy stenčilo. Ako to obmedzilo vaše rozvojové plány?

Tieto veci spolu nesúvisia, ale je pravda, že postup štátu nás v tomto zmysle poškodil.

V tomto spore žalujete štát aj o náhradu škody alebo sa na súde bránite iba proti odňatiu 27-miliónovej dotácie?

V zásade sa jednou žalobou iba bránime proti vráteniu dotácie a druhou žalobou si žiadame od štátu aj škodu, ktorú nám spôsobil odstúpením od pôvodných dohôd.

O akú sumu žalujete štát?

O zhruba 44 miliónov eur. No hneď chcem povedať aj to, že keby sme od štátu čokoľvek vysúdili, tak si tie peniaze nepichnem do vlastného vrecka. Dám ich všetky na charitu či postihnuté deti.

Nemali by ste sa na spor o štadión pozerať aj tak, že vaše škody sú iba istou daňou či protihodnotou za to, že v 90. rokoch ste od mečiarovských vlád privatizovali firmy výhodne a aj neskôr ste získavali od štátu mnohé zákazky od tlačenia kníh pre školy až po stráženie hranice s Ukrajinou vašimi vrtuľníkmi?

Vysúdené peniaze nechcem pre seba. Ale omyl je aj to, čo hovoríte. Dejiny Mediaprintu sú totiž také, že v decembri 1990 sme mali len dvoch predajcov, no postupne sme sami našu distribúciu tlače a cigariet posunuli na podnik s tisíckami partnerov a obratom jeden a pol miliardy eur. S tým štát nemal nikdy nič spoločné. Bývalú štátnu PNS sme k Mediaprintu pripojili takisto až potom, čo to s ňou nezvládli jej pôvodní privatizéri. My sme PNS neprivatizovali. A štátne zákazky netvoria ani len dve percentá celého nášho biznisu. Pre školstvo tlačíme iba to, na čo máme autorské práva. Až 95 percent produkcie našej banskobystrickej tlačiarne smeruje do Británie, Nemecka a krajín Beneluxu. A vrtuľníky nemáme už desať rokov.

Minimálne prvé významné podiely v Grafobale ste však od štátu získali, nie?

Od štátu sme kúpili len 11 percent akcií Grafobalu. Minoritní akcionári sme v Grafobale boli až do roku 2000 a pozície sme si zvyšovali postupne prikupovaním podielov od iných privátnych vlastníkov. Čo sme my za privatizérov? Žiadne iné podniky sme od štátu nekupovali, iba tento malý podiel v Grafobale. A najdôležitejšie je, že dodnes tá firma žije a zamestnáva ľudí. A keď sa ešte vrátim k sporu o štadión, tak štát ho síce teraz nechce, no my mu z neho peniaze už posielame. Tento rok sme na DPH zo vstupeniek na zápasy a koncerty poslali už dva milióny eur. Tu je to však tak, že štátny tajomník na ministerstve školstva mi povie, že Slovensko nepotrebuje štadión, lebo medzištátne zápasy môže naša reprezentácia hrať aj v Győri či vo Viedni. Ja som mu na to povedal len to, že potom asi nepotrebujeme ani národné divadlo, lebo na predstavenia môžu Slováci chodiť trebárs do Budapešti.

Ako vidíte budúcnosť futbalového štadióna? Môže to byť pre vás stále ziskový projekt, aj keď ho štát nekúpi, keď okrem futbalu na štadión dostanete aj viac nešportových podujatí?

Pomôžem si parafrázou nášho právneho zástupcu Petra Kubinu, ktorý sa vyjadril, že zmyslom výstavby štadióna nebol náš zisk. A to je čistá pravda. Štadión nie je, nebol a ani nikdy nemal byť ziskovým projektom. Nestavali sme ho pre seba, ale pre štát s tým, že Slovan Bratislava si ho bude prenajímať. Nikdy som nechcel mať „svoj“štadión, ale chcel som, aby Bratislava a Slovensko mali Národný futbalový štadión. Európska komisia odsúhlasila štátnu pomoc na výstavbu práve preto, že takýto projekt v našich končinách nedokáže byť ziskový. Keďže štát sa k tomu postavil tak, ako sa postavil, dnes je to na nás. Snažíme sa, ako vieme. Poskytli sme ho na veľkokapacitné očkovacie centrum, organizujeme koncerty, v priestoroch kongresového centra sa konajú konferencie. A hrá sa tam futbal. Ligový aj medzinárodný.

V posledných rokoch ste hovorili, že odídete aj z futbalového bratislavského Slovana. Čo na tom zmenil nedávny premiérový postup klubu zo skupiny Európskej konferenčnej ligy a to, že klub v nej túto sezónu zarobil už sedem miliónov eur – teda polovicu ročného rozpočtu? Minimálne pár rokov v Slovane ešte zostanete?

Problém slovenského futbalu nie je v tom, či Kmotrík predá alebo nepredá Slovan Bratislava. Problém je, že sme pre futbal malý, nerozvinutý a prakticky neexistujúci marketingový trh. No koľko dávajú veľkí zahraniční investori na Slovensku do športu? Významnejšia suma to nebude. V Maďarsku prišlo Audi do Győru a automaticky od nich tamojší futbal dostal 10 miliónov eur a ženská hádzaná štyri milióny eur. V cudzine je podpora športu a kultúry zo strany veľkých firiem samozrejmosťou. U nás nie. Extrémne nízke má naša liga aj príjmy z televíznych práv. Slovan za ne dostáva nejakých 90-tisíc eur, ale Legia Varšava má z nich 12 miliónov eur.

Ak nemecké či rakúske fabriky vďaka vyšším výpomociam nebudú musieť obaly zdražovať až tak ako my, zoberú nám aj z našich trhov. Zachovanie vyrovnaných výpomocí je zásadné pre celý slovenský priemysel, inak sa u nás fabriky budú zatvárať.

Šetríme a vo fabrikách inštalujeme aj nové fotovoltické panely a tepelné čerpadlá. Nahradiť nimi dokážeme maximálne 10 či 15 percent spotreby, no aj to pomôže. Ale náš nový developerský projekt Prístavná 1 na bratislavských Nivách sme celý energeticky napojili na kogeneračnú jednotku SPP, čo je ideálny a najmä stabilný zdroj energií. Ak už nikto iný v krajine nebude mať plyn, tak SPP jeho posledné zásoby stále bude mať. Navyše ide aj o veľmi lacný zdroj energií. Byty z Prístavnej 1 tak budú mať nielen stabilné, ale aj najlacnejšie možné dodávky tepla a chladu.

Dcérsku fabriku Grafobalu v ruskom Rostove významne ohrozuje vojna, keďže po sankciách za ruskú agresiu prišla o dodávky kvalitného papiera zo Škandinávie a v Rusku podobne kvalitný papier nakúpiť nedokáže. Ako vidíte jej budúcnosť? Necháte si ju alebo ju predáte ruským biznismenom?

Z tejto veci sme smutní. Výborná a moderná fabrika utrpela a trpí nezmyselnou vojnou. Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. V Rusku teraz máme najväčší problém s tým, že nám odtiaľ odišli nadnárodní partneri, ktorí naše obaly využívali vo svojich ruských fabrikách. Možno sa do Ruska vrátia, ak sa vojna skončí. Uvidíme.

Vaša ruská fabrika by sa za rozumné peniaze predať nedala? Máte na ňu ponuky?

Ja ani neviem, ako by sme o tom teraz mohli ísť rokovať do Ruska. Nerozmýšľam o tom, že by sme tam teraz mali ísť.

Neobávate sa, že Rusko začne fabriky západných investorov znárodňovať a vy o rostovský závod prídete?

To ani nie je o obavách. To je o ľahko možnej realite. Prídu a zoberú si ju. No čo proti tomu urobíme?

Keby ste rostovskú fabriku naozaj stratili, ohrozí to existenčne aj celý váš obalový biznis? Je to najväčšia zahraničná fabrika Grafobalu. Ďalšie závody v Česku, Litve i v Bulharsku má menšie.

Rusko je pomerne veľký trh. Úplne fatálny problém by to pre nás však nebol. Ale záťaž navyše by to bola.

Na Slovensku mal v posledných rokoch najhoršie čísla váš senický výrobca svietidiel OMS. Firme, ktorá dosahovala až 70-miliónové tržby, do vlaňajška klesli tržby len na 14 miliónov eur. A za dva covidové roky 2020 a 2021 prerobila dohromady až skoro 7 miliónov eur. Už dlhšie dlhuje štátu aj na sociálnych odvodoch, aktuálne je to 78-tisíc eur. Ako ju chcete zastabilizovať? Hrozí jej úplné zavretie?

OMS je zložitý a zároveň jednoduchý príbeh. Firma bola a stále je unikátna svojimi inováciami a množstvom patentov vo svojom odbore. Na druhej strane v minulosti asi precenila svoje sily a konsolidujeme ju už niekoľko rokov. Pandémia nám – ako skoro nikomu – nepomohla. Dnes však vidíme potenciál vo výrobe energeticky úsporných LED svietidiel. Do popredia sa dostávajú energetické úspory i garantované energetické služby. To prináša istý optimizmus. Navyše sme pristúpili k úplne novej stratégii a začíname vyrábať svietidlá pod značkou viacerých renomovaných výrobcov, ktorí postupne sťahujú svoje výroby z Číny. To je tiež šanca pre OMS.

Môžu tie nové kontrakty vrátiť OMS aj k vyšším tržbám alebo bude úspechom aj zastavenie poklesov?

Nemyslím si, že budeme zasa rásť, ale prácu pre zostávajúcich 150 až 200 zamestnancov fabriky tam udržíme. Nové presuny výrob z Ázie sú výsledkom zvýšenia logistických nákladov. Celkové výrobné náklady v Ázii a Európe sa vyrovnávajú a pre európske firmy sú už tunajšie výroby zasa výhodnejšie.

Ako sú obsadené vaše byty a kancelárska veža pri futbalovom štadióne?

Veľmi dobre.

Môžete byť konkrétnejší?

Kancelárie máme vyťažené na zhruba 80 percent s tým, že zostávajúcich 20 percent je pre novú centrálu Grafobal Group. To je však práve ten náš problém. Už rok sa rozhodujeme, či sa tam z centra Bratislavy naozaj presťahujeme alebo nie. Moji manažéri by sa aj chceli sťahovať, ale ja som zvyknutý tu u nás už 25 rokov. Tu na Sasinkovej vybehnem šesť schodov a už som v centrále, kde veľmi dobre viem, kde koho mám. Manažéri ma lákajú do veže pri štadióne na výhľad, ale načo mne je výhľad? Hrad si môžem dať do kancelárie aj na tapete. Ja som jednoducho už aj starý a konzervatívny. Tak uvidíme, ako to bude s novou centrálou. Rozhodnúť sa však musíme. Lebo ak tam nebudeme my, prenajmeme tri poschodia niekomu inému, nech nám ďalej neutekajú peniaze. Už tam máme záujemcov.

Ako máte obsadené byty na štadióne?

Na sto percent. Problém máme iba s tamojšími nebytovými priestormi na podnikanie. V realitnom biznise to totiž funguje aj tak, že klienti si ich často iba prevezmú, čakajú na lepšiu cenu a potom ich ďalej predávajú. Prevádzky neotvárajú a iba čakajú s prázdnym priestorom. To životu okolo štadióna nerobí dobre. Preto som povedal, že skúsme nájomné i kúpne zmluvy tým subjektom, ktoré priestory nevyužívajú, zrušiť a prenajať či predať ich iným. Aj keby nás to malo stáť niečo navyše. Lebo dnes máme síce asi 80 percent nebytových priestorov zazmluvnených, no v mnohých sa nič nedeje. Tešíme sa však, že tam napríklad slovenský reťazec Coop Jednota otvorí potraviny.

Dokedy sa vidíte na čele skupiny, keď máte 63 rokov?

Ja už veľa rokov nepôsobím v priamom výkone, ale zameriavam sa na celkovú stratégiu skupiny. Zatiaľ na tom neplánujem nič podstatné meniť.

Chceli by ste vstúpiť aj do úplne nových biznisov?

Momentálne nad tým neuvažujeme.

Štadión nikdy nemal byť ziskovým projektom. Nestavali sme ho pre seba, ale pre štát s tým, že Slovan Bratislava si ho bude prenajímať. Nikdy som nechcel mať „svoj“štadión, ale chcel som, aby Bratislava a Slovensko mali Národný futbalový štadión.