Po Novembri 1989 samizdaty neskončili
Osobný príbeh historika Miroslava Michela aj jeho súčasné bádanie sa spájajú aj s československými subkultúrami a undergroundom
Samizdatový svet domácej alebo tajnej tvorby, ktorá v časoch neslobody fungovala napriek alebo vyslovene proti režimu, má hlboké korene. V bývalom Československu sa hovorí o samizdate v súvislosti s 50. rokmi a potom najmä s obdobím normalizácie, keď došlo k výraznému nárastu produkcie – množstvo autorov a autoriek vtedy nemohlo svoje texty oficiálne vydávať, a tak si začali vytvárať vlastné platformy. Medzi vtedajšími tvorcami nájdete aj mená ako Šimek a Grossmann a za samizdat môžeme považovať aj Gundžovníky Jula Satinského.
Svoje samizdaty si vydávali básnici, historici, humoristi, trampi, divadelníci, filozofi, pankáči, fanúšikovia sci-fi, čiže nešlo len o disent, teda o ľudí s jasným politickým programom, ale dá sa hovoriť o oveľa širšej kultúrno-spoločenskej opozícii. Hudobné samizdaty sa venovali rôznym žánrom od alternatívnej hudby cez metal, hard-core, punk až po ska. Svoje fanziny si vydávali aj fanúšikovia kapiel (napr. aj Olympicu alebo Mira Žbirku).
Nebol to teda len elitný, intelektuálny či literárny svet, ale zahŕňal množstvo smerov a odnoží.
Osobitnou kapitolou boli knižné edície a prepisy zakázaných kníh. Tie od roku 1990 sústreďuje knižnica Libri prohibiti založená na zbierke Jiřího Gruntoráda, ktorý bol pred novembrom 1989 aj vydavateľom edície Popelnice a za protištátnu činnosť bol odsúdený na štyri roky väzenia. Zbierka obsahuje domácu aj exilovú literatúru, časopisy, unikátne nahrávky hovoreného slova, dokumenty aj amatérske filmy.
SAMIZDATY, ZINY, FANZINY
V kultúrnom centre v pražskej štvrti Smíchov vybudoval
Miro Michela spolu s ďalšími nadšencami archív, v ktorom eviduje tisíce rôznych titulov a pritom každý týždeň objavuje nové. Prepočítané na kilogramy – len tento rok do archívu pribudlo okolo 140 kg svojpomocne vyrobených časopisov najrôznejšieho zamerania. Najstaršie pochádzajú zo 70. rokov, najnovšie vznikli len nedávno. V archíve sú fanziny z celého sveta, no Michela hovorí, že zásadná je pre neho najmä československá zbierka.
Fanziny podobne ako v minulosti samizdaty boli a sú podľa Mira Michelu prejavom kreatívneho odporu alebo indiferentnosti voči panujúcej kultúrnopolitickej platforme: „Samizdaty ľudia vydávali často tajne, lebo boli v situácii, keď nebolo možné niektoré veci vydávať oficiálne, a v tomto zmysle vznikli už za protektorátu aj tlačoviny venované napríklad swingu. Nešlo teda len o čisto politickú záležitosť.“
DĚLEJ NĚCO!
Históriu českých a slovenských fanzinov a alternatívnych scén mapuje aj kniha s názvom Dělej něco!, ktorú v roku 2021 napísal Miro Michela spolu s kolegami Janom Lomíčkom a Karlom Šimom. Názov prebrali zo samizdatu Oslí uši a odkazuje na jednu z najvýraznejších motivácií, ktoré ľudí viedli k tomu, aby vydávali samizdaty a fanziny – často tajne a pod hrozbou postihu: „Ľudia radi mudrujú, chlastajú, fajčia a hovoria, aké je všetko zlé a čo by sa malo zmeniť, ale zároveň je veľmi dôležité, že prekročia tie táraniny a niečo urobia. A to je vlastne aj fanzinová tvorba.”
Kto samizdaty pred revolúciou vydával? Miro Michela hovorí o spoločenstve ľudí, ktorí mali ambíciu narúšať cenzúru: „Narúšať ideologickú blokádu, cez ktorú neprerazia iné ako oficiálne a kontrolované informácie. Každý v tej skupine mal nejakú úlohu, pričom tie skupiny boli väčšinou veľmi uzavreté, a boli to ľudia, ktorí mali potrebu aj touto formou prispieť ku kultúrnej mnohorakosti, šíriť vlastné myšlienky či diela, ako aj prepisy diel iných autorov.“
Často boli vyhodení zo zamestnaní, nútení k emigrácii, žili neustále pod dohľadom štátu. V rámci ŠtB existovalo špeciálne oddelenie, ktoré sa zaoberalo sledovaním vnútorných nepriateľov. Tými neboli len disidenti, ale napríklad aj trampovia, pankáči, ľudia z undergroundu. Michela spomína konkrétne kampane, ktoré boli zamerané na rôzne subkultúry: „Akcia Odpad bola zameraná na pankáčov, akcia Kapela zasa na underground. Takéto celoštátne aktivity vyvíjala smerom k rôznym aktérom a aj voči tvorcom samizdatov. Nemali radi najmä exilové materiály a ľudí prepojených s exilom.“
historik a archivár fanzinov
Špecifická situácia bola na Slovensku – tu bol samizdat spojený predovšetkým s katolíckym disentom, s náboženstvom a s ochranou viery. Slovensko bolo v tomto smere iné ako Čechy a Morava, menej bola zastúpená liberálna časť, aj keď viacerí autori písali do českých samizdatov.
DO BASY ZA BÁSNE
Za tlač samizdatu mohol ísť pred rokom 1989 vydavateľ alebo tvorca natvrdo do väzenia, na dva, štyri roky – a to aj za samizdaty, ktoré nemali vyslovene politický obsah. Štát však považoval čokoľvek, čo nemal pod kontrolou, za podozrivé, a tak mal z pohľadu štátu aj samizdat venovaný poézii alebo hudbe politický rozmer. Desiatky ľudí si odsedeli roky v Leopoldove, v Ilave alebo na Pankráci – z tých známejších napríklad František Stárek Čuňas, ktorý vydával legendárne Vokno, či básnik a ikona undergroundu Ivan Jirous, ktorý doň prispieval.
Vokno vznikalo za prísne konšpiračných podmienok na usadlosti v Nové Vísce. Františkovi Stárkovi sa podarilo získať a skryť liehový rozmnožovací stroj ormig. Vedeli vyrobiť až 140 kusov z každého čísla, a aby obišli tlačový zákon, tak na titulke nebol uvedený žiaden názov, iba nakreslené