Je tu kríza diktatúr. Tá však nemusí viesť k rýchlemu kolapsu
Diktatúry sa mnohým ľuďom javia ako príťažlivejšie alternatívy k demokracii, pretože sú to v podstate jednoduché systémy, ktoré dokážu byť často veľmi efektívne
Thomas Hale strávil v októbri desať dní v izolácii v čínskom tábore, jednom z mnohých, kam vláda posiela ľudí, ktorí prišli do styku s covidom. Nad dverami malej miestnosti s jednou posteľou a toaletou svietilo oko kamery, ktoré nikdy nezhaslo.
Hale je novinár denníka Financial Times a v Šanghaji pobudol len niekoľko dní, keď mu v hoteli zazvonil telefón a mužský hlas mu oznámil, že musí ísť do karantény. Bol totiž na večeri v reštaurácii, v ktorej jedného z hostí otestovali pozitívne na covid, hoci tam bol v iný deň než samotný Hale.
Haleova reportáž je skvelým opisom dokonalého systému kontroly, pred ktorým niet úniku. Čínsky boj proti covidu je „agresívny a môže dlhodobo fungovať len v autokratickej spoločnosti s mechanizmom masového sledovania“, píše Hale.
Lenže čo znamená „dlhodobo“? Minulý týždeň protestovalo v rôznych častiach Číny nebývalé množstvo ľudí proti politike vlády, ktorá im znemožňuje normálne žiť. Analytici hovoria o nezamýšľanom dôsledku politiky „nulového covidu“, ktorá dostala veľa ľudí z rôznych skupín do rovnakej situácie. V protestoch sa spojili robotníci, obchodníci, študenti aj mestské elity, zjednotilo ich spoločné utrpenie.
Od masových protestov v roku 1989, ktoré komunistický režim krvavo potlačil, je to prvé takéto vzopätie nespokojnej masy.
DVE SLABINY
Aj tie najtvrdšie a najmocnejšie diktatúry majú vždy dve veľké slabiny. Prvou je, že napriek totálnej kontrole obyvateľstva s ním musia uzavrieť nepísanú spoločenskú dohodu o cene, ktorú je mlčky ochotné platiť za svoju neslobodu. V prípade Číny je to rast bohatstva a ochrana života, pokiaľ sa nebúrite proti systému.
Druhou slabinou je moc sústredená do rúk jedného človeka, ktorý nevyhnutne raz urobí chybné rozhodnutie a ohrozí ním samotnú podstatu moci. Aj v demokracii robia politici zlé rozhodnutia, ich dôsledky sú však obmedzené ďalšími voľ bami a odporom slobodného obyvateľstva.
Prezident Si Ťin-pching sa rozhodol ukázať svojim poddaným, že absolútny vládca miliardovej krajiny dokáže poraziť každého nepriateľa, o malom víruse ani nehovoriac. Pýšil sa tým, že čínsky politický systém si viac váži životy ľudí než západné demokracie.
Po troch rokoch sa dostáva do pasce. Ak uvoľní drastickú kontrolu, vírus začne zabíjať milióny najmä starších ľudí a ochromí zdravotníctvo (v krajine žije 250 miliónov ľudí nad 60 rokov, z ktorých sú mnohí nezaočkovaní). Padne spoločenská dohoda o ochrane života a Si príde aj o auru víťaza nad covidom. Naopak, ak ešte utiahne obruče kontroly, uvrhne mnoho ľudí do chudoby, čím padne spoločenská dohoda o raste bohatstva.
Sme svedkami typickej krízy diktatúry, ktorá nedokáže predvídať dôsledky svojich rozhodnutí.
Ten istý príbeh sa odohráva v Rusku. Prezident Putin sa rozhodol demonštrovať poddaným svoju neporaziteľnosť a zaútočil na Ukrajinu. Po deviatich mesiacoch vojny uviaznutej v ukrajinskom blate sa mu rúca spoločenská dohoda s Rusmi o tom, že ich nechá žiť, ak sa nebudú búriť. Ruskí muži zomierajú vo veľkých počtoch a tí, čo žijú a neušli do zahraničia, sa majú čoraz horšie.
SKUTOČNÁ A ZDANLIVÁ KREHKOSŤ
Diktatúry sa mnohým ľuďom aj u nás javia ako príťažlivejšie alternatívy k demokracii, pretože sú to v podstate jednoduché systémy, ktoré dokážu byť často veľmi efektívne. Presne takou sa javila Čína, keď sa uzavrela pred covidom, na rozdiel od demokracií, ktoré s vírusom ťarbavo zápasili. Presne takou sa javilo Rusko, ktoré víťazilo v každej krajine, kam vstúpil ruský vojak.
Dnešná kríza týchto diktatúr nemusí viesť k rýchlemu kolapsu. Ich mocenské štruktúry dokážu potlačiť aj podstatne silnejšie vzbury než tie, ktoré sa rysujú v Číne. Represie sú však jediným riešením, ktoré majú k dispozícii. Nimi však postupne rušia spoločenskú dohodu s obyvateľstvom, ktorého pasívnu podporu nevyhnutne potrebujú pre svoje dlhodobé prežitie. Tento rozpor ich postupne zničí.
Bolo by veľmi poetickou skratkou, ak by čínsku diktatúru rozložil vírus, ktorý tam vznikol, rozšíril sa do sveta, zabil milióny ľudí a po troch rokoch sa oblúkom vracia do Číny, aby dokonal svoje dielo.
Bolo by veľmi poetickou skratkou, ak by ruskú diktatúru rozložila nepomerne menšia demokratická Ukrajina, ktorú Rusko v dejinách opakovane znásilňovalo a ktorú sa Stalin pokúsil vyhladovať na smrť.
Lenže svetové dejiny bývajú skôr prozaické a obe diktatúry majú ešte dosť síl, aby sa udržali. Napriek tomu je užitočné si na pozadí čínskych protestov pripomenúť, že diktatúry vyzerajú robustné a silné, ale v skutočnosti sú krehké a krízy ich nahlodávajú a oslabujú.
A pripomenúť si, že s demokraciami je to naopak – vyzerajú krehké a sú takmer neustále v kríze, ale tie ich paradoxne posilňujú. Sloboda ich obyvateľov totiž nie je len morálnym imperatívom, ale praktickou a veľmi účinnou obranou pred chybnými rozhodnutiami s následkami priveľkých rozmerov.