Omyly reálpolitiky
Až po príchode Ronalda Reagana začal Západ komunistom ukazovať svaly a Ríša zla skolabovala
Vsedemdesiatych rokoch minulého storočia prevládala na Západe vo vzťahu k Sovietskemu zväzu a jeho satelitom takzvaná politika zbližovania. Oba bloky majú jadrové zbrane, vzájomná vojna by nemala víťaza, hľadajme si teda k sebe cestu – tak by sa v skratke dala opísať esencia tohto prístupu. Téza o vzájomnom zbližovaní dvoch súperiacich blokov – demokratického a totalitného – vyzerala na prvý pohľad logicky. Veď ako inak predísť vojne, než tým, že si začneme lepšie rozumieť?
Dejiny však ukázali, že išlo o pomerne naivnú predstavu. Bol to omyl vtedajšej západnej reálpolitiky. Vpád sovietskej armády do Afganistanu bol jasným dôkazom, že pragmatický prístup Západu vníma Moskva ako slabosť. Až po príchode Ronalda Reagana sa tento prístup zmenil. Západ začal komunistom ukazovať svaly a Ríša zla o pár rokov skolabovala.
O štyri desaťročia neskôr sme v oveľa horšej situácii. Reálpolitikou vo vzťahu k Putinovmu Rusku – my prižmúrime oko, keď do basy posadíte odporcov a ukradnete susedom kus územia, len nech tečie plyn a ropa – sme sa úspešne prepracovali až k vojne v Európe. K vojne,, v ktorej už zomreli desiatky či skôr stovky tisíc ľudí. A čo je ešte horšie, žiadny nový Reagan momentálne na obzore nie je. Aj preto si dnes Putin môže dovoliť v pravidelných intervaloch ničiť civilnú infraštruktúru našich susedov a zabíjať nevinných ľudí raketami, ktoré strieľa z územia, kam ukrajinské zbrane nedosiahnu. Ani tisíc deklarácií europarlamentu mu v tom totiž nezabráni.
Iste, bez západnej pomoci by dnes Ukrajina zrejme už neexistovala. Iste, západné zbrane a informácie pomáhajú ukrajinskej armáde dosahovať významné úspechy na bojisku. Ale prostriedky, ktoré by pomohli ešte účinnejšie brániť civilistov pred ruskými strelami, a už vôbec nie zbrane, ktoré by umožnili adekvátne odpovedať na neustále masívne raketové útoky, Ukrajina stále nemá.
Dnešní reálpolitici sa totiž boja. Boja sa nielen jadrového vydierania, boja sa dokonca aj pádu Putinovho režimu. Veď čo ak po Vovovi príde niekto ešte horší?
Kým však Kremľu neukážeme našu silu v plnej paráde, súčasné Rusko svet strašiť neprestane. Práve naopak, naše váhanie bude verchušku povzbudzovať k ďalšej a ďalšej agresii. Bude sa snažiť zlomiť Ukrajinu opakovaným ničením základnej infraštruktúry (úplne zbytočne, Ukrajinci a Ukrajinky denne dokazujú, že sloboda je im prednejšia než svetlo, teplo a voda), bude na bojiská posielať ďalšie masy „čmobikov“a predlžovať túto vojnu dúfajúc, že sa karta napokon obráti.
Na rozdiel od osemdesiatych rokov, keď Západ pokoril Sovietsky zväz prakticky bez výstrelu, je táto vojna horúca. Je to vojna nielen proti Ukrajine, ale proti modernej civilizácii ako takej. Ak sme sa už rozhodli, že sa jej priamo nechceme zúčastniť, dajme aspoň našim susedom všetko, čo potrebujú, aby ju za nás vyhrali. To je minimum, čo dnes môžeme urobiť, aby sme sa raz nemuseli hanbiť.