Katastrofa, bežná kríza alebo dokonca ani to nie?
Kumulácia problémov sťažuje predvídateľnosť vývoja, pretože malé veci môžu spustiť kaskádu ťažko predvídateľných dôsledkov
Vsúvislosti s vývojom a najmä s perspektívami vývoja svetovej ekonomiky sme svedkami takých protichodných analýz, ale aj prognóz, že je veľmi ťažké sa v tom orientovať a ešte ťažšie predvídať, čo nás naozaj očakáva. Pred krátkym časom som na tomto mieste písal o katastrofických predpovediach Nouriela Roubiniho, ktorý tvrdí, že už sa nachádzame v stagflačnej kríze, horšej, ako bola tá zo sedemdesiatych rokov, pretože tentoraz máme navyše ešte aj krízu dlhovú. Celkový globálny dlh dosahuje úroveň až 350 percent svetového HDP, čo je omnoho viac ako pred polstoročím. Mimochodom, medzitým vyšla Roubinimu nová kniha, ktorá sa volá Megathreats, v ktorej svoje analýzy a predikcie vysvetľuje podrobne.
Zároveň sme si povedali, že veľká väčšina analytikov najväčších svetových finančných inštitúcií Roubiniho katastrofické predikcie nezdieľa a dnešné problémy považujú za dočasné a prekonateľné, teda v zásade za bežnú krízu, aká sa v trhovej ekonomike zákonite z času na čas objavuje. Ich optimizmus dokonca v uplynulých dňoch vzrástol najmä v súvislosti s nižšou infláciou v USA, so zmiernením lockdownov v Číne a aj s intervenciami čínskej vlády na podporu kolabujúceho čínskeho realitného trhu.
AŽ NEMYSLITEĽNÉ ZMENY
Veľmi triezvy a zasvätený pohľad na túto problematiku prináša čerstvý článok Mohameda A. El-Eriana, prezidenta Queens College v Cambridgei, v časopise Foreign Affairs s názvom „Nielen ďalšia recesia“a podtitulom „Prečo už globálna ekonomika nebude, aká bola“.
Svetová ekonomika zažíva zásadné a dlhodobé štrukturálne zmeny, ktoré prežijú bežný hospodársky cyklus, tvrdí El-Erian. Táto systémová zmena je daná predovšetkým tromi novými trendmi. Po prvé je to prechod od nedostatočného dopytu k nedostatočnej ponuke, po druhé koniec neobmedzeného prílevu lacných peňazí od centrálnych bánk a po tretie vyššia zraniteľnosť finančných trhov.
Recesie a inflačné vlny prichádzajú a odchádzajú, ale niekoľko posledných rokov prinieslo predtým veľmi nepravdepodobné až nemysliteľné zmeny, ako napríklad transformáciu USA zo šampióna otvorenosti a slobodného obchodu na najprotekcionistickejšiu vyspelú ekonomiku či vytrestanie Británie trhmi za avizované rozpočtové avantúry krátkej premiérky Trussovej spôsobom, akým predtým trhy vychovávali skôr rozvojové krajiny. Ak k tomu pripočítame centralizáciu moci a pokles ekonomickej slobody v Číne, rast napätia medzi Čínou a USA a ich postupné vzďaľovanie sa, posilnenie autokracií a diktatúr vo svete, klimatické zmeny, nárast polarizácie v demokratických krajinách, je evidentné, že ide o novú kvalitu v politických, ale aj ekonomických pomeroch na svete.
Po globálnej finančnej kríze 2008 väčšina ekonómov pripisovala nízky ekonomický rast nedostatočnému dopytu. Vlády teda prišli s fiškálnou stimuláciou, ale ešte dôležitejšia bola menová stimulácia dopytu centrálnymi bankami. Úroky išli na nulu alebo dokonca aj pod ňu, a keď ani to nestačilo, nastúpilo masívne kvantitatívne uvoľňovanie. Na príklade USA pritom pekne vidno, že táto politika sa diala bez ohľadu na to, či vládli republikáni alebo demokrati. Pandémia covidu-19 túto politiku ešte zintenzívnila a zároveň spustila problémy na ponukovej strane globálnej ekonomiky prerušením dodávateľských reťazcov. Znížila sa mobilita pracovných síl, vznikol ich nedostatok, zvyšovalo sa geopolitické napätie a firmy čoraz viac zohľadňovali nielen nízke náklady, ale aj odolnosť voči novým rizikám. Namiesto offshoringu sa začalo hovoriť o nearshoringu alebo o friendshoringu. To všetko vytvorilo nové ťažkosti a úzke miesta na ponukovej strane globálnej ekonomiky, a tým dostalo už aj tak otrasený dovtedajší model fungovania ekonomiky pod ešte väčší tlak.
ŤAŽKO RIEŠITEĽNÝ RÉBUS
Veľmi silným akcelerátorom všetkých týchto javov bola pandémia, ktorá naplno prepukla na jar 2020. Lockdowny viedli k ekonomickému prepadu, rýchla reakcia vlád a centrálnych bánk v podobe stimulačných balíkov a nových lacných peňazí však situáciu pomerne rýchlo otočila a recesia bola veľmi krátka, rovnako ako nárast nezamestnanosti a pokles kapitálového trhu. Najlepšie bolo túto dynamiku vidieť na USA, ktoré sú nielen najväčšou, ale aj pružnou ekonomikou s veľmi flexibilnými trhmi. Pandémiou znížená ponuka a protipandemickými balíčkami nafúknutý dopyt viedli k tomu, že už od jari 2021 začala rásť inflácia. Fed to však považoval len za dočasnú záležitosť a naďalej zaplavoval trh lacnými peniazmi až do marca 2022, keď začal konečne zvyšovať úrokovú mieru, aj to spočiatku len veľmi mierne. Od júna do novembra potom zvyšovanie výrazne urýchlil, čo však na trhoch zvyknutých na dlhé obdobie lacných peňazí vyvolalo problémy.
Podstata týchto problémov spočíva v tom, že ak si trhy zvyknú na to, že peňazí je dosť a sú lacné, tak sa znásobuje investovanie na páku (teda za požičané peniaze), pričom veľká časť investícií sa presúva zo silno regulovaného bankového sektora do menej regulovaných finančných inštitúcií, ako sú súkromné akciové fondy alebo hedžové fondy. A tie robia to, čo z definície majú robiť, využívajú situáciu na trhu na akumuláciu zisku. Lenže vyššie výnosy znamenajú aj vyššie riziko, a to sa začne napĺňať práve vtedy, keď sa skončí éra lacných a ľahko dostupných peňazí.
Veľmi pekne sa to ukázalo práve na októbrovej finančnej kríze vo Veľkej Británii, ktorá stála kreslo premiérku Trussovú.
Krehkosť a zraniteľnosť finančných trhov veľmi komplikuje situáciu centrálnych bánk. Na eliminovanie inflácie musia zvyšovať cenu peňazí, tým však zároveň nielen ohrozujú ekonomický rast, ale môžu spôsobiť aj nezvládnuteľný krach finančných inštitúcií. Za normálnych okolností je hlavnou úlohou centrálnej banky riešiť dilemu, ako znížiť infláciu bez ohrozenia ekonomického rastu a zamestnanosti. Dnes však stoja pred trilemou – ako súčasne zabezpečiť nízku infláciu, rast ekonomiky a zamestnanosti a zároveň stabilitu finančného systému. Ak je systém v stave, v akom je, a zároveň je inflácia vysoká, je to vlastne veľmi ťažko riešiteľný rébus.
SPOLUPRÁCA NA GLOBÁLNEJ ÚROVNI
Kumulácia všetkých vyššie spomínaných problémov navyše sťažuje predvídateľnosť budúceho vývoja, pretože relatívne malé veci môžu spustiť kaskádu ťažko predvídateľných dôsledkov. Opäť sú veľmi dobrým príkladom otrasy na britskom finančnom trhu v októbri, ktoré vlastne nespôsobilo žiadne vykonané rozhodnutie, ale len ohlásené zníženie daní, ktoré nebolo kryté v rozpočte. V takomto svete sa môžu chyby v úsudku stať osudovými a riadenie (či už firiem, alebo krajín) sa stáva ešte zložitejším ako kedykoľvek predtým.
El-Erian sa vo svojom článku pokúša nielen opísať, čo a prečo sa stalo, ale ponúka aj akýsi návod na to, čo môže v tejto situácii byť užitočné a pomôcť, a to či na úrovni domácností, firiem, alebo aj na národnej a nadnárodnej úrovni.
Za kľúčové považuje to, že rozhodnutia a politika by mali byť založené na troch prioritách alebo hodnotách – odolnosti, alternatívnosti a aktívnosti. Odolnosť znamená schopnosť poučiť sa z neúspechov, ísť ďalej, mať rezervy, vytrvalosť, silu a integritu. Alternatívnosť (optionality) je založená na tom, že máme pripravených viacero možností a vieme ich podľa okolností pružne a s nízkymi nákladmi použiť. A aktívnosť (agility) znamená rýchlosť a pružnosť reakcie na zmeny. Ak budú domácnosti a firmy odolné, pripravené na viaceré možnosti a agilné, mali by mať omnoho väčšiu šancu prekonať ťažkosti spojené s výzvami novej reality.
Národné vlády a centrálne banky by v nových podmienkach mali mať ambíciu minimalizovať chyby a nehody tak, aby sa situácia nestávala ešte komplikovanejšou, ako je nevyhnutné. Politické priority by mali zahŕňať modernizáciu infraštruktúry, zlepšovanie outputu, lepšie vzdelávanie a rozvoj súkromno-verejných partnerstiev na prekonanie nedostatku verejných zdrojov a zvýšenie efektívnosti investícií. Podpora udržateľného rastu bude vyžadovať predovšetkým lepšiu koordináciu fiškálnej politiky, menovej politiky a štrukturálnych reforiem. Nový prístup si bude vyžadovať aj regulácia nebankových finančných inštitúcií, ktoré sa v súčasnosti stávajú hrozbou pre udržateľnosť celého finančného sektora.
Zásadnou výzvou a podmienkou zvládnutia situácie je však aj posilnenie nadnárodnej spolupráce na globálnej úrovni. Bez nej nie je možné riešiť problémy, ktoré sú zo svojej podstaty globálne, pričom zďaleka nejde len o riešenie klimatickej zmeny.