Dennik N

Nedokázal vysloviť vetu Mama ochorela

Po falošnom kňazovi vo filme Corpus Christi dostal poľský herec Bartosz Bielenia ďalšiu veľkú výzvu. V novinke režiséra Juraja Lehotského hrá hudobníka z Bratislavy, ktorý má na dosah úspech vo Viedni

- OLIVER REHÁK editor kultúry

Má 30 rokov a patrí medzi najvýrazne­jších nových poľských hercov. Jeho prelomovým filmom bola dráma Corpus Christi (2019), kde si zahral mladíka, ktorému dedinčania uveria, že je kňazom. Príbeh podľa skutočných udalostí získal nomináciu na Oscara a pokračuje v línii nových poľských filmov otvárajúci­ch kontroverz­né témy týkajúce sa cirkvi ako Klér, Ida alebo Nikomu to nepovedz. Úplne iný typ hlavnej postavy má Bartosz Bielenia v novinke režiséra Juraja Lehotského Plastic Symphony, ktorá práve prichádza do kín.

Vo filme Plastic Symphony hráte slovenskéh­o hudobníka, spravíme rozhovor v slovenčine?

Naučil som sa len výslovnosť a kým nerozpráva­te rýchlo, myslím, že celkom rozumiem. Ale neviem sa plynule vyjadrovať vo vašom jazyku.

S čím ste najviac bojovali, keď ste museli hovoriť pred kamerou po slovensky?

Najväčší problém som mal s jednou vetou. Dlho som nedokázal správne vysloviť Mama ochorela. Stále som hovoril Mama ohorela. Nepočul som skrátka ten rozdiel, ktorý úplne posúva význam. V poľštine to znie úplne inak – Mama była chora alebo potom Mama spłonęła. Pred nakrúcaním som strávil tri mesiace s jazykovým koučom a na dialekt som si zvykol až pri nakrúcaní na Slovensku. Strávil som u vás dva mesiace, po troch týždňoch som začal chápať a vnímať odlišnosti. Keď ma prišla navštíviť priateľka, sedeli sme pri stole a bavili sa s partiou po slovensky, chcel som ju zapojiť do konverzáci­e, ale ničomu nerozumela. Ona je zo severného Poľska, nechytá sa tak ako ľudia z Krakova a z blízkosti hraníc.

Vaša filmová postava je sirota z pohraničné­ho prostredia, ktorú si adoptuje rodina z Bratislavy, takže ten jemný prízvuk neprekáža. Okrem jazyka ste museli zvládnuť aj violončelo. Predtým ste hrali na nejaký nástroj?

Iba trochu na gitaru, ako tínedžer. Juraja som upozorňova­l, že ma odstrihuje od rodného jazyka a mojich prirodzený­ch schopností, ale zároveň som veľmi zatúžil hrať v tomto filme, pretože som sníval o violončele. Nikdy som nemal dostatok sily a času, aby som sa k nemu dostal. Teraz som musel. Ukázalo sa, že to zvládnem, z čoho som bol naozaj šťastný.

Režisér Juraj Lehotský tvrdí, že si vás vybral z castingove­j agentúry, pretože ho zaujala vaša chlapčensk­á tvár s jemnými črtami a zvláštnym pôvabom. Prečo ste sa pre spoluprácu s ním rozhodli vy?

Juraj mi poslal scenár, ktorý sa mi páčil, aj svoj predchádza­júci film Nina. Kontaktova­l ma ešte pred premiérou Corpus Christi. V tom čase som bol v Poľsku len divadelným hercom. Najskôr som pracoval v Krakove, potom som prešiel do Varšavy, kde sa prišiel pozrieť Juraj na jedno predstaven­ie. Takže si ma vybral úplne z ničoho. Aj preto som súhlasil, že si zahrám v jeho filme. Po úspechu Corpus Christi som nechcel pôsobiť ako nevďačný arogantný nafúkanec, dlžil som to Jurajovi za jeho dôveru.

Zdá sa, že nejednozna­čné postavy vám sedia. V Corpus Christi hráte mladíka, ktorý sa po prepustení z väzenia vďaka náhode stane kňazom a mnohí mu uveria. Teraz ste talentovan­ým hudobníkom, ktorý má otvorené dvere do sveta, no necíti sa tam dobre.

Nie som násilníkom, ani kňazom, takže môžem hrať oboje. Od režiséra Jana Komasu to bolo veľmi prezieravé. Na casting mu prišlo veľa hercov, ktorí typovo spĺňali jeden alebo druhý typ postavy, ja som niekde uprostred. Jurajovi som povedal, že keď máme spolu robiť Plastic Symphony, violončeli­stu nechcem fejkovať. Nemôžem to predstiera­ť. Nedávalo by to zmysel vo filme, ktorý sa krúti okolo hudby. Musím pochopiť, čo to znamená cvičiť, a porozumieť základným špecifikám hudobného prostredia. Takže som si našiel učiteľku violončela a chodil k nej rok. Bol by som aj dlhšie, ale prišla pandémia a hodiny cez Zoom sú peklo. Ale nadchol som sa, violončelo som si brával so sebou aj na chatu a pravidelne cvičil. Keď niečo robíte len 15-30 minút denne týždeň, to je nič. Keď to však robíte rok a každý deň aspoň hodinu, už cítite pokroky. Špeciálne pri sláčikovýc­h nástrojoch, na ktoré sa hrá ešte ťažšie než na iné.

Áno, najskôr sa musíte naučiť ladiť, kým na klavíri sa dá hrať okamžite.

Ja hrám na violončele na úrovni osemročnéh­o žiaka. Vo filme hrám aj na kontrabas, ale iba základný motív Beethoveno­vej Ódy na radosť, to bolo ľahké. Juraj prišiel s tým, že by som sa na violončele mohol naučiť naozajstné skladby: Vieš, Bartosz, bolo by pekné, keby si zvládol Brahmsa a Schulhoffa, možno by sme mohli potom ešte pridať aj Piazzollu. Hovorím mu: Ako si dopekla myslíš, že to mám urobiť? Myslel som si, že ho zabijem. Keď videla moja učiteľka ten zoznam, popriala mi veľa šťastia. Pretože to boli veci, ktoré hrajú muzikanti s aspoň desaťročno­u praxou. Nehovoriac o tom, že okrem slovenčiny som sa ešte pre film musel naučiť aj po nemecky.

Plastic Symphony je aj filmom o hľadaní vlastného miesta na svete. Do akej miery ste našli v scenári sám seba?

V Poľsku sa často v umeleckých kruhoch rieši úspech, myslím medzinárod­ný úspech, lenže ide o to, čo vás vlastne napĺňa, čo dáva vášmu životu zmysel. To ma lákalo aj v tomto scenári. Ponuku na film som dostal zhodou okolností v čase, keď som sám riešil, čo je pre mňa dôležité. Chcem ísť skúsiť šťastie do Ameriky alebo som spokojný doma? Chcem robiť viac divadlo alebo filmy? Každopádne covid obrátil všetko hore nohami. Dnes máme v Poľsku omnoho väčšie problémy s politickou situáciou, ale v tom čase boli toto moje relevantné témy. Plastic Symphony je príbeh dvoch nevlastnýc­h bratov, ktorí si privyrábaj­ú hraním v centre Viedne a odlišujú sa od ďalších pouličných muzikantov. Obaja majú iné predstavy o živote, o šťastí. Bolo mi to blízke aj preto, lebo bratranec je huslista, hral vo Viedni v opere aj na ulici, pretože potreboval peniaze, takže som trochu poznal muzikantsk­é prostredie aj z tejto stránky.

Film vznikal s medzinárod­ným štábom aj obsadením, v dvoch krajinách aj jazykoch. To znie až neuveriteľ­ne vzhľadom na pandémiu.

A nikto nedostal covid.

V Poľsku sa často v umeleckých kruhoch rieši úspech, myslím medzinárod­ný úspech. Lenže ide o to, čo vás vlastne napĺňa, čo dáva vášmu životu zmysel. To ma lákalo aj na Plastic Symphony. Ponuku na film som dostal v čase, keď som sám riešil, čo je pre mňa dôležité.

Ešte sme nehovorili o ďalšej veľkej výzve, nakrúcali sa dlhé scény na jeden záber. Ako ste sa na to pripravova­li?

Až tesne pred nakrúcaním som sa dozvedel, že pôjdeme dlhé scény bez strihov. Najdlhšia má sedem minút a otvára ju záber, ako hrám na violončele a potom rozprávam v slovenčine. To sa nedá rozdeliť tak, že si po klapke poviete Zahraté výborne, ten dialóg síce nebol úplne ono, ale nevadí, nastrihnem­e z druhej verzie. Vždy sme robili celé scény naraz, na čo potrebujet­e totálnu koncentrác­iu. Najneskôr deň vopred som potreboval vedieť, čo sa ide ďalej nakrúcať. A keď sa mi zdalo, že som na ostrú zle držal sláčik, použil nesprávny prstoklad alebo dal vysoko ramená, stopol som scénu a išlo sa odznovu.

Zaslúžili by ste si v titulkoch zmienku ako hudobný poradca.

To je pravda, naozaj som ním bol! (smiech)

Prečo vaša postava stále pôsobí odťažito, akoby prežívala všetko iba vnútorne a cez hudbu?

V tomto som sa na rozdiel od hudby veľmi spoliehal na Juraja. Keď som chcel pridávať farby a emócie, vždy mi hovoril: Zostaň pokojný, buď len vo svojej hlave. Istým spôsobom skús stále byť akoby odtrhnutý od reality, nikdy nie naplno v situácii. S tým som chvíľu bojoval, zdalo sa mi, že som príliš chladný, že nejdem po tom, čo sa práve deje, že mám byť napríklad šťastným, keď vo Viedni konečne robím kariéru. Juraj mi vraví: Nie, nie. On si síce v tej chvíli plní sen, lenže nie je šťastný. Neuvedomil som si to až do chvíle, keď som tú scénu videl počas projekcie na festivale Black Nights v Talinne. Moja postava je totiž v neustálom vnútornom smútku, najskôr žiali za matkou, potom aj za predčasnou smrťou brata. Uvedomí si, že zostal na svete úplne sám, a stále je plný pochybnost­í, čo vlastne má robiť. Emócie vyjadruje cez hudbu, o to ide. Neviem, ako to bude vnímať publikum, ale mne sa to veľmi páčilo.

Zmenil tento film nejako váš vzťah k Slovensku?

Slovensko som dovtedy príliš nepoznal. Časť môjho pobytu spadla do jesenného lockdownu, vonku bolo sivo a ponuro, a zostať uväznený iba medzi filmármi je trochu deprimujúc­e (smiech). Veľa som toho nevidel. S Vojtom, ktorý hrá vo filme môjho brata, sme sedeli v byte na Leškovej, kde sme bývali. Aj preto medzi nami dobre pri nakrúcaní dobre fungovala vzájomná chémia. A keď prišla moja priateľka aj s dvomi psami, chodili sme do toho lesa na kopci cez cestu. Zabudol som ako sa volá.

Horský park?

Áno. Tam sa mi veľmi páčilo. Bolo to skvelé odreagovan­ie sa od filmovania, pri ktorom som dostal repliky v slovenčine alebo nemčine. najskôr si ich musel preložiť, aby som správne pochopil význam a potom sa ich naučil v origináli. Aby to bolo ešte komplikova­nejšie, Vojto navyše občas prechádzal do českej výslovnost­i – počul som slovenčinu, ale prestával jej rozumieť.

Výraz stratený v preklade vo vašom prípade dostáva nový význam.

Stratený v Bratislave, to som bol presne vtedy bol ja.

V posledných rokoch sa objavilo viacero poľských filmov týkajúcich sa cirkvi. Aké boli jej reakcie na Corpus Christi?

Cirkev vie, že najlepším spôsobom odpovede je zostať ticho a vyčkať, kým ľudia na tie filmy zabudnú.

A nemôže to byť taj tak, že aj falošný kňaz, ktorý je hlavným hrdinom, je lepší než žiadny kňaz? Že tento film vlastne neberú ako kritiku?

To je možné. Ale oficiálne to nik nepovedal, žiadny kňaz ani biskup nemal žiadne vyhlásenie, neboli ani nejaké výzvy na bojkot filmu. Corpus Christi je podľa mňa veľmi kritickým pohľadom na cirkev. Nekritizuj­e vieru, ale je proti cirkvi, proti spôsobu, akým funguje. Otvára otázku, kto je vlastne dnes kňaz, podkopáva jeho oficiálnu autoritu a pýta sa, čo vlastne znamená robiť toto povolanie. Či stačí obliecť si rúcho, začať kázať a ľudia vám musia veriť. Podobným spôsobom cirkev mlčí aj o pedofílii a úzkych prepojenia­ch na politikov. Keď sa nášho biskupa v rozhovore spýtali na pedofíliu, povedal: Ja si na nič také nespomínam. A to je presne to. Stena mlčania. Cirkev patrí medzi najväčších vlastníkov pôdy v Poľsku a dostáva veľkú štátnu podporu. Momentálne napríklad aj od ministerst­va školstva, pretože ho vedie pravicový katolícky idiot. Takže peniaze tečú a oni čušia. Je to mafiánska štruktúra, príšerná inštitúcia. Nový zákon v Biblii je krásny, lenže cirkev sa ním neriadi.

Dá sa teda povedať, že preferujet­e postavy, ktoré pre vás znamenajú veľké herecké výzvy?

Divadlo a filmy sú súčasťou môjho života, žijem aj cez postavy. Milujem prípravný proces, ktorý si vyžaduje veľa času. Rád chodím na skúšky a nakrúcania čo najlepšie pripravený. Aby som sa dostal pod kožu postavy, musím jej najskôr predtým venovať veľa času. Trávite dvanásť hodín denne tým, že žijete v scénach z diela. Potom si musíte starostliv­o vybrať, čo konkrétne idete robiť, pretože vždy sa to na vás podpíše aj v osobnom živote. Nestojí za to stráviť desať rokov v sr*čkových televíznyc­h seriáloch, ktoré nenávidíte.

Odmietli ste veľa ponúk po úspechu Corpus Christi?

Áno.

V akom ďalšom filme vás uvidíme?

Práve sme dokončili drámu z 18. storočia. Hrám roľníka, nevlastnéh­o syna statkára, ktorý uteká pred násilnícky­m bratom. Veľmi sa mi páči scenár, je tam veľa jazdenia na koni a šermovania s mečom. Užil som si to. Najskôr som odolával, pretože som nechcel nakrúcať nudné didaktické historické kino alebo film slúžiaci nejakým politickým cieľom. Producent ma presvedčil, že sa oplatí prečítať si scenár, a keďže ten istý producent je aj za filmom Corpus Christi, dal som na neho a po desiatich stranách mi bolo jasné, že aj toto je zaujímavý príbeh.

A čo divadlo?

Vlani som robil tri premiéry, teraz som si dal do januára pauzu. Jedna z tých premiér bola performanc­e s Ivanom Vyrypajevo­m a bieloruský­mi hercami, ktorí sa stali utečencami po protivládn­ych protestoch v roku 2020. Oni rozprávali drsné príbehy o väznení a mučení demonštran­tov. My sme boli tlmočníkmi do poľštiny, pretože sme sa rozhodli nepoužiť titulkovac­ie zariadenie. Nechceli sme, aby diváci osobné svedectvá čítali ako texty. Časť zo vstupného dávame na podporu Ukrajiny. Druhá premiéra bola aktualizác­iou staršieho predstaven­ia a tretiu sme postavili na esejach španielske­ho filozofa Paula B. Preciada o transrodov­osti a vojne. Inak keď sme pri vojne, prekvapuje ma, že Rusi žijúci v západnej Európe stále výraznejši­e neprotestu­jú a nepodporuj­ú Ukrajinu.

V Poľsku ste považovaný za vychádzajú­cu hviezdu mladej hereckej generácie. Keď sa ešte vrátime k filmu Plastic Symphony, máte to teraz rovnako ako hlavná postava, ktorá sa lepšie cíti doma než v zahraničí?

Milujem svoj jazyk, rád robím v poľštine a myslím, že máme skvelé filmy. Nemusím hrávať na ulici. Mám peniaze, aj kreatívny partnerský vzťah. Cítim sa naplnený, ale mám aj túžbu po príležitos­tiach, aké mi ponúkol Juraj s Plastic Symphony, pretože chcem robiť pekné filmy, ktoré milujem a aké vznikajú v Európe. Ale začal som spolupraco­vať aj s jednou hereckou agentúrou v Los Angeles. Sen o violončele som si už splnil, teraz mám ďalší – nakrúcať s Davidom Lynchom.

Aby som sa dostal pod kožu postavy, musím jej najskôr venovať veľa času. Trávite dvanásť hodín denne tým, že žijete v scénach z diela. Musíte si starostliv­o vybrať, čo idete robiť, pretože vždy sa to na vás podpíše aj v osobnom živote.

 ?? ??
 ?? FOTO – ARYTMIA ??
FOTO – ARYTMIA
 ?? ??

Newspapers in Slovak

Newspapers from Slovakia