Ľudia si zaslúžia viac

Minister financií Igor Matovič a jeho sto nápadov týždenne

Je to síce náročné na rekonštrukciu, ale skúsme. Lekári rokovali s vládou a raz sa rokovalo a potom sa nerokovalo, ale potom Igor Matovič, taktiež známy ako Sto nápadov týždenne, povedal, že tí lekári stále majú nejaké nové požiadavky.

Lenže ich šéf Visolajský povedal, že to žiadne nové požiadavky nie sú.

Čiže Igor Matovič – Sto nápadov týždenne – sa potom postavil pred obrazovku s prezentáciou a aj vy už veľmi dobre viete, čo nasleduje, keď sa Sto nápadov týždenne postaví pred obrazovku s prezentáciou: tá ponuka na zvýšenie platov, čo platila, už neplatí a on sa vlastne už tak celkovo vzdáva.

No a keď sa už všetci potešili, že sa Igor Matovič – Sto nápadov týždenne – vzdáva, tak sa ukázalo, že sa vlastne nevzdáva, a namiesto ponuky na zvýšenie platov, ktoré lekári chceli, prišiel so stabilizačným príspevkom, ktorý nechceli.

A Heger sa opýtal okolitých krajín, či by nám vedeli pomôcť s lekármi, a Matovičovi sa potom obrátil žalúdok, takže sa už druhýkrát vzdal. No a vzdal sa zhruba tak, ako keď sa ospravedlňuje: lekárom vynadal a napísal o nich, že vydierajú a berú úplatky a niektorí sú aj ľudský odpad a Boh ochraňuj Slovensko, a nadôvažok do toho zamontoval ešte aj celú svoju rodinu.

A to všetko preto, že zase nikto neocenil jeho geniálny nápad, o ktorý ho nikto nežiadal.

No a po tom, čo sa Matovič – Sto nápadov týždenne – do rokovaní odhadom šesťkrát zapojil a asi osemkrát sa odpojil, po tom, čo prišiel s rôznymi návrhmi a tie potom rušil a nahrádzal ich inými návrhmi, a po tom, čo zas raz všetkým vynadal a všetkých okydal, sa dohodli. Bez neho.

Takto nejako to bolo. Zhruba; kto sa v tom má vyznať.

Nejde o Matoviča, veď presne tak to bolo vždy a hádam je vo vláde naposledy. Ide o to, že existujú zhruba tak dve oblasti, na ktorých by nám malo záležať všetkým: na zdravotníctve a na školstve.

Na zdravotníctve preto, že sa nás týka všetkých, a ak sa vás netýka, tak máte šťastie, ale jedného dňa sa vás týkať bude. Na školstve preto, že sa nás tiež týka všetkých, lebo sa týka našich detí a našej budúcnosti.

A namiesto toho máme toto: po hercoch už ani lekári nevedia, čo je skutočná práca, a mali by ísť k lopate. Veď aj tí učitelia majú dva mesiace prázdnin, tak čo vlastne vyskakujú. A mne pridá kto? Kto sa o mňa postará?

Možno keď lekári pôjdu k lopate, tak robotníci pôjdu do operačných sál a bude lepšie. Možno urobíme internetové referendum a v ňom si odhlasujeme viac všetkého pre každého. Alebo – a to je najpravdepodobnejšie – si budeme naďalej závidieť, lebo – a toto vás možno šokuje – nikdy nie je tak, aby každý mal všetko, čo chce. Nikdy nie je tak, aby boli všetci spokojní.

Minule som bol na diskusii v Prahe a povedal som tam, že nám aj po vyše tridsiatich rokoch po revolúcii chýba empatia a spolupatričnosť. Stále sa na všetko pozeráme cez prizmu toho, či nám (ale konkrétne nám) niekto niečo dá. A či niekto nemá viac. Alebo rovnako. A odkiaľ. A prečo. A prečo nie my? Ako ten sused, ktorý na jar odparkoval bavorák a s úsmevom sa ma opýtal, či zarábam na Ukrajincoch.

Je to sci-fi, ale práve Igor Matovič je dôkazom toho, že predstavivosti sa medze nekladú, takže si predstavujem, že by za vyššie platy pre lekárov a učiteľov vyšli do ulíc nie lekári a učitelia, ale ľudia. Pochopili by, že v konečnom dôsledku ide o nich a o to, ako dobre a ako dlho budú žiť a ako dobre a ako dlho budú žiť ich deti.

Namiesto toho tu vládne pocit, že všetci ostatní si niečo zaslúžia, až keď ja sám budem mať všetko (čiže nikdy). A Igor Matovič sa na tomto pocite nielen priživuje – ešte ho aj aktívne podporuje.

V nenávisti je totiž doma.