Nohavica konšpiruje aj o páde rakety
Odkedy prijal Putinovu medailu, známy pesničkár Jaromír Nohavica klesá nižšie a nižšie
Pražská Lucerna je nabitá do posledného miesta, koncert sa chýli do finále, keď najpopulárnejší český porevolučný folkový spevák Jaromír Nohavica do sály na divákov zvolá: „Poďte, zaspievame si Jeřabiny, Karel by mal radosť.“
Tým Karlom mal na mysli Kryla, na ktorého Jarek Nohavica na konci socializmu podal hlásenie Štátnej bezpečnosti, zatiaľ čo teraz sa bez ostychu postavil do roly jeho vykladača a nasledovníka.
Písal sa rok 2009 a gradovala prvá vlna rozčarovania z rozporu slov a činov tejto legendy českého pesničkárstva.
V ZÁCHODE S PRESKLENÝMI STENAMI
O trinásť rokov neskôr spadla na území Poľska strela, ktorá zabila dvoch poľských občanov. Prvé rýchle reakcie odhadovali, že išlo o zablúdenú ruskú raketu, ktorá na územie NATO dopadla omylom. Až neskôr vyšetrovanie ukázalo, že zrejme išlo o dôsledok zásahu ukrajinskej vzdušnej obrany proti ruskému útoku.
K udalosti sa vyjadril aj Jarek Nohavica svojou piesňou Počkáme, co řekne v sérii Virtuálky na YouTube kanáli konšpirátoriek Jany Bobošíkovej a Hany Lipovskej Aby bolo jasno.
Vysmieva sa v nej reakciám spojencov na incident: vraj záleží až na tom, čo povie prezident USA (ten medzi prvými spochybnil verziu o ruskej rakete).
Nielenže tá pieseň pripomína vtipy o odporných imperialistoch zo socialistického Dikobrazu a dnešnú Russia Today, navyše je vecne mimo: na to, čo povie prezident USA, mnohí politici vôbec nečakali (niekedy na vlastnú škodu).
Nehovoriac o tom, nakoľko je vkusné prísť s niečím podobným tak skoro po smrti dvoch nevinných ľudí.
Kto sleduje Nohavicovu tvorbu a jeho vystúpenia z posledných rokov, nemôže byť podobným výkrikom prekvapený. Je to iba ďalšie šliapnutie mimo na sebadeštruktívnej ceste vlastného svedomia, ktoré Nohavicovými slovami „vracia v záchode“. V záchode s presklenými stenami na očiach všetkých ostatných.
Keď režisér Petr Zelenka zachytil vo filme Rok diabla poctu hudbe a jej tvorcom, nebola náhoda, že si ako hlavnú hviezdu zvolil práve Jarka Nohavicu.
Vo filme okolo neho vytvoril kult tajomného barda, gurua, posvätnú legendu, ku ktorej sa všetci ostatní vzťahujú, obdivujú ju a túžia napodobniť. V tej chvíli žiaril ako kométa na pesničkárskom nebi, nikto nedokázal slovami vyjadriť tak nápadito tak mnoho.
Svoju recenziu tohto filmu som vtedy končil slovami: „Zostáva (po konci filmu) len melancholický pocit podobný strnulému pohľadu do ohňa pri spievaní Nohavicových piesní pod letným nebom.“
Kométa, Zítra ráno v pět, Dokud se zpívá… Čo pieseň, to klenot pre rozochvené romantické duše, poznal ich azda každý, kto niekedy založil táborák. Čaro je definitívne preč.
ODDELIŤ TVORCU OD DIELA?
Často sa v tomto kontexte upozorňuje iba na potrebu oddeľovať tvorcu od jeho diela. Robia to tak predovšetkým tí, ktorí majú jeho piesne naďalej radi a nechcú si ich nechať skaziť prapodivným správaním ich tvorcu.
Pritom aj pre nich bola osoba autora v spojení s piesňami kľúčová – osobitá postava „barda“komentujúceho z odstupu ľudské hemženie, prepojeného s odkazom veľkých básnikov a prinášajúceho pochopenie pre ľudské slabosti, trápenia a túžby.
Iste, debaty o tom, či dielo môže kunderovsky existovať bez autora, sa tiahnu celými dejinami umenia či filozofie a budú večné, avšak v prípade pesničkárov je situácia o niečo jasnejšia. Ich tvorba a interpretácie sú väčšinou výsostne osobné, autorské, za presvedčivosť svojich slov ručia kreditom vlastnej osobnosti a často aj života.
Stoja na pódiu, vydaní napospas publiku, s piesňami, ktoré sa dotýkajú morálky, etiky a veľkých slov ako pravda a lož, láska a nenávisť, dobro a zlo. A keď na rohu ulice káže o morálke vrah, aby sme si pomohli už spomenutým Krylom, znie to z jeho úst predsa len inak než od nevinného. Kontext sa nedá vymazať. Osobné výpovede z Mikymauzolea, ktorý je niekedy označovaný za najlepší porevolučný album, síce majú univerzálnu výpovednú hodnotu, ale napríklad pieseň Já si to pamatuju, ktorá je priamou reakciou na hurhaj okolo Nohavicu, sa dá považovať už len za vybavovanie si účtov s vlastnými kritikmi.
Chtěl jsem být s tebou, jen s tebou nejvíce
Nějací přizdisráči se mi tlačí do mé vlastní ložnice
A tvrdí, zvědaví prdi
Že je to pro mé dobro
Že jsou na svou čestnou práci hrdi
Nohavica aj v tejto chvíli vie byť silný a pôsobivý, táto litánia v jeho prednese dokáže až očarujúco strhnúť. Dokazuje ňou však zároveň aj to, ako nečestne a neférovo sa k celej veci stavia. Ponechajme bokom trápne vulgárne urážky, ale nikto sa mu do spálne netlačí.
V tej piesni sa, naopak, on sám stavia do roly sudcu, rozdeľuje zbabelcov, hrdinov i mlčiacich, prisudzuje svojim kritikom iba tie najodpornejšie motívy a karikuje ich praktiky, vyrába zo seba uštvanú obeť, ktorú chcú pribiť ako mačku na dvere. Kričí na všetky strany v štýle iného hrdinu minulých dôb, ktorý si tiež zadal: Je to kampaň!
ČORAZ VIAC NA OKRAJI
Ibaže nie je. Svoje ľahké pochybnosti o tom, akú rolu Nohavica na konci 80. rokov zohral, vzniesol už sám Karel Kryl v knihe Půlkacíř. Prekážalo mu, že od profesijného kolegu v tej veci nezaznelo jasné slovo. Kryl sa za svojho života pravdu dozvedieť nestihol, zomrel príliš skoro a fakty vyšli najavo až s odstupom času.
Navyše Kryl nebol jediný, o ktorom Nohavica eštébákom referoval, ako zdokumentoval Robert Malecký. Dívať sa na tieto činy kriticky skutočne nie je „tlačenie sa múdrosráčov do jeho vlastnej spálne“.
Nohavica pritom celý čas o svojich skutkoch zahmlieva, mení výpovede, hrá hru, že ich berie vážne, sľubuje, že ich zreflektuje, ale nikdy sa to nestalo. Naopak, zvolil cestu stále silnejšieho vymedzovania sa, čo ho postupne tlačilo viac a viac na okraj.
Fotil sa s extrémistom Lubomírom Volným, opakovane aj s Tomiom Okamurom, vystupoval na odovzdávaní Krameriových cien, usporiadanom známymi postavami dezinformačnej scény, kde sa v štýle tradičných konšpirátorov vymedzovali proti bližšie neurčeným „oni“, od ktorých sa nenechá zmanipulovať, hral primitívnu rasistickú nôtu popevkom o „Arabovi, ktorý mu siaha na babu“.
A prijal medailu od Putina – v roku 2018, štyri roky po anexii Krymu. Ocenenie dokázal obhajovať aj po invázii v marci 2022.
V DUCHU RUSKEJ PROPAGANDY
Dnes, uprostred ruskej vojny, skladá a spieva posmešky na amerického prezidenta v duchu ruskej propagandy a ako zámienku na to využíva tragickú smrť hospodárov v susednej krajine, tej najbližšej, ktorú má za hranicami na dosah ruky. Asi solidarita.
Avšak agresora, teroristický štát, pre ktorý je už deväť mesiacov ničená Ukrajina a bez ktorého by nezahynuli ani poľské obete, nespochybňuje vôbec. Má ako Darmoděj (Nohavicova skladba – pozn. red.) jed pod jazykom.
Až takto nízko dokáže padnúť jedna veľká postava českého folku a poézie iba preto, že sa nedokázal vyrovnať sám so sebou a svojím dávnym zlyhaním, ktoré sa mu v pravidelných intervaloch vracia ako trvalé memento.
Rozhodol sa ho vytesniť a poprieť, ibaže to nejde inak, než že sa postaví na druhú stranu. Avšak svedomie sa z času na čas pripomenie a začne „vracať v záchode“.
Nie je to pekný pohľad. Nie, naozaj Nohavicu nikto nechce pribíjať ako mačku na dvere. Chce len odvrátiť hlavu a zabudnúť. Škoda tých piesní, kedysi boli dôležité. Teraz už sa pachuti nezbavia, nech už sa od nich budete snažiť autora akokoľvek oddeliť. Z kométy už je natrvalo raketa.
Nohavica pritom celý čas o svojich skutkoch zahmlieva, mení výpovede, hrá hru, že ich berie vážne, sľubuje, že ich zreflektuje, ale nikdy sa to nestalo. Naopak, zvolil cestu stále silnejšieho vymedzovania sa, čo ho postupne tlačilo viac a viac na okraj.