Chcem, aby boli ľudia na SNG hrdí

Nemyslela som, že sa toho dočkám vo funkcii riaditeľky, hovorí o otvorení zrekonštruovanej Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá

Obavy definitívne opadnú až vtedy, keď dostaneme kolaudačné rozhodnutie, hovorí riaditeľka obnovenej Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá. „Stále sa bojím, že sme rozbehli otvorenie, ľudia sa tešia a my nakoniec povieme: prepáčte, chýba nám papier z hygieny. Ani šaty na otvorenie som si zatiaľ nekúpila, aby som to nezakríkla.“

Nastal už moment, v ktorom ste si povedali, že je to hotové?

Nie, ešte to ku mne úplne neprišlo. Stále tomu nemôžem uveriť. Priznám sa, že som si nemyslela, že sa toho dočkám vo funkcii riaditeľky. Je to pre mňa zvláštna chvíľa. Mám rada svoju prácu, ale viem, že ju nemôžem robiť večne, a som pripravená aj na to, že skončím. Tak je to normálne. Ale teraz mám asi prvýkrát pocit, že by som si to chcela užiť, že by som to chcela skúsiť...

Myslíte normálne viesť galériu a robiť výstavy, nielen chodiť po stavbe v ochrannej prilbe?

Áno. Ale všetko mi to dochádza iba postupne. Najprv som sa toho, že reálne dokončíme stavbu, bála. Potom ma bolelo brucho. Neustále. A teraz sa začínam už aj opatrne tešiť. Ale definitívne zo mňa opadnú obavy asi až vtedy, keď dostaneme kolaudačné rozhodnutie. Stále sa bojím, že sme rozbehli otvorenie, ľudia sa tešia a my nakoniec povieme: prepáčte, chýba nám papier z hygieny. Ani šaty na otvorenie som si zatiaľ nekúpila, aby som to nezakríkla.

Prečo ste si mysleli, že sa otvorenia nedočkáte vo funkcii? Preto, že vás odvolajú alebo že to nevydržíte?

Oboje.

Pamätáte si na svoju úplne prvú návštevu národnej galérie?

Áno. Neviem síce, či to bola moja úplne prvá návšteva, ale mám detskú spomienku z Premostenia. Bolo tam Bienále ilustrácií a utkvelo mi to v pamäti. Ale ako mnohým Bratislavčanom, ani mne sa tá budova nepáčila, tiež som chcela Zlatú uličku a otec mi vysvetľoval, prečo je to dobre. Dedeček bol žiakom môjho starého otca a aj môj otec jeho prácu veľmi uznával. Pomerne skoro som v tom mala jasno aj ja.

Pracovať ste v galérii začali v roku 2000, bolo to vaše vytúžené miesto?

Nie, bola to náhoda. Šťastná. Skôr než som si stihla uvedomiť, že po niečom túžim, tak som to zrazu dostala. Popri škole som síce pracovala, ale veľmi som neuvažovala nad tým, čo bude ďalej. V roku 1999 sme s Petrou Hanákovou vyhrali konkurz na kurátorovanie výstavy v československom pavilóne na benátskom Bienále, ktoré zastrešovala národná galéria. Zoznámila som sa s Katarínou Bajcurovou (generálna riaditeľka SNG v rokoch 1999 – 2009) a ona mi ponúkla miesto. Super, vravela som si. Vôbec mi nedochádzalo, čo sa deje. Začiatky boli ťažké, ale nikdy mi nenapadlo robiť nič iné. Začínala som na asistentskej pozícii na polovičný úväzok, ale neskôr sa mi zišlo, že galériu poznám aj „z podpalubia“.

Krátko po tom, čo ste prišli, vtedajšia riaditeľka Katarína Bajcurová zatvorila Premostenie pre havarijný stav. Ako ste to vtedy vnímali?

Asi som si úplne neuvedomovala, aká to bola z jej strany veľká odvaha. Ministra dostala do nepríjemnej situácie. Ja som bola v období, v ktorom má človek pocit, že všetko sa dá a ľuďom len chýba nadšenie, aby to dosiahli. Ja som to nadšenie mala. Architektúra ma zaujímala, dejiny umenia som končila práve s témou architektúry, ale neskôr som sa jej prestala venovať kvôli rodine (otec Martin Kusý je jedným zo zakladateľov ateliéru BKPŠ, v ktorom pôsobí aj Martin Kusý ml. a sestra Mária Michalič Kusá – pozn. red.), aby nenastali nejaké nekomfortné situácie. Evidentne som tomu neušla.

V Premostení som v tom čase robila výstavu o histórii budovy a veľmi som podporovala Katarínu, aby sme do jeho záchrany išli aktívne a urobili súťaž. Dali sme si záležať, aby na našej malej scéne nevznikali rôzne dohady, preto sme išli do Viedne poprosiť Gustava Peichla, nespochybniteľnú autoritu, aby sa ujal miesta predsedu poroty. Pri súťažiach som už však nebola, dohodli sme sa na tom. Vedela som, že naši (BKPŠ – pozn. red.) budú chcieť súťažiť, a ani som tam ako asistentka nemala čo robiť.

Ako dnes vnímate to, že aj uznávaní architekti chceli Dedečkovo Premostenie zbúrať? Rozumeli ste tomu?

Dnes by som k nim nebola až taká prísna. Vnímam to priam ako case study toho, ako politika vstupuje do architektúry. Dedeček robil veľa mimoriadne dôležitých stavieb, a tým si asi obľubu u kolegov nezískal. Navyše, nikdy sa veľmi nedružil. Nechodil do krčiem, bol silný solitér, ktorý žil svojou prácou a veľmi zvláštne a nezaslúžene sa z neho stal symbol režimu.

Som rada, že SNG mala od začiatku jasno v tom, že jeho budovu treba zachovať. Aj preto, lebo som presvedčená, že národná galéria má byť príkladom aj pre iných. Skúškou správnosti, či to bolo dobré rozhodnutie, pre mňa boli polemiky nad oknami, ktoré počas rekonštrukcie pribudli do fasády Premostenia. Niekto by si možno myslel, že ma to trápilo, ale pre mňa boli aj všetky negatívne reakcie dôkazom toho, že Dedeček zvíťazil a my sme mali pravdu. Môžete ho akceptovať alebo nie, ale prežil, a to ma teší.

Stretávali ste sa s ním?

Áno, dokonca od neho máme veľmi pekný list, ktorý napísal Kataríne Bajcurovej, a chceli by sme ho zavesiť zarámovaný vo vstupnej sále. Každému stretnutiu predchádzal priam obradný rituál. Nemal mobil, nedalo sa mu zavolať, bolo treba napísať list.

Neskôr sme investovali veľa prostriedkov do monografie. Vraveli sme si, že ak raz niečo obhajujeme, musíme mať argumenty, a napokon to vydalo na 800 strán. Knihu vydalo aj švajčiarske vydavateľstvo Birkhäuser

v anglickej verzii, takže Dedečka dnes majú knižnice po celom svete.

Posledná vec, ktorú sme urobili, bol náš návrh na štátne vyznamenanie, ktoré aj dostal, čo ma veľmi tešilo. Dedeček bol z generácie ľudí, ktorí postavili moderné Slovensko. Musíme sa vedieť postaviť k minulosti, nemôžeme všetko hodiť do koša.

Katarína Bajcurová rekonštrukciu rozbehla. V momente, keď mala v rukách víťazný návrh aj všetky povolenia, prišla finančná kríza, ktorá projekt pozastavila. Vtedy ste nastúpili vy. Ako veľmi vám bolo jasné, že vás čakajú roky na stavbe?

Do konkurzu som sa hlásila s touto úlohou. Dodnes si pamätám, že profesor Bakoš, predseda komisie, mi povedal, že sa ma chce spýtať otázku, ktorú sa pýta každého: Čo je najpálčivejšia úloha, ktorú musíte urobiť? A ja som bez zaváhania povedala, že okamžite a hneď rekonštruovať. Bola to pre mňa alfa a omega, bez toho sa nedalo hovoriť o rozvoji galérie, boli by to prázdne reči.

Rozhodujúce slovo malo napokon ministerstvo kultúry, ktoré je zriaďovateľom národnej galérie. Od zatvorenia Premostenia sa na poste ministra vystriedalo osem ľudí. Do akej miery je to aj ich zásluha, podarilo sa to vďaka nim alebo napriek?

Určite aj vďaka nim, lebo na konci dňa k rekonštrukcii došlo. Je zvláštne pozerať sa na to s odstupom času. Dnes sa mi vidí, že najťažšie bolo Premostenie zatvoriť a to, že to Katarína ustála.

Na striedaní ministrov bolo asi najhoršie to, že s ministrom sa zväčša mení aj celé osadenstvo úradu. Každý príde so svojimi ľuďmi v presvedčení, že všetko treba preveriť, lebo určite robíme niečo zle. Zažila som to viackrát a vždy to malo podobný scenár. Myslím, že v tomto smere nám veľmi pomohla aspoň kontinuita na našej strane. Keby sme to mali porovnať s národným divadlom, tomu sa okrem ministrov menili aj riaditelia, a to sa ťažko niečo buduje.

Nikto z ministrov však rekonštrukciu napokon nezastavil. Marek Maďarič najskôr áno, kvôli finančnej kríze, ale zároveň to bol on, kto zabezpečil prvý balík peňazí. Minister Krajcer nás tiež posunul ďalej. Ministerka Laššáková nás dôsledne skontrolovala, ale počas jej pôsobenia sme aj získali plánované navýšenie financií, vďaka ktorým sme budovu dokončili. S pani Milanovou končíme a opäť to má pozitíva, lebo ministerstvo nám pomohlo s peniazmi na interiéry. Bála som sa, že skončíme s prázdnou budovou a roky budeme čakať na vybavenie. Asi by to malo byť samozrejmé, ale u nás to tak nie je.

Dá sa teda povedať, že existovala „politická vôľa“, aby sme mali vynovenú národnú galériu?

Nie, politická vôľa to nebola, je to vyvzdorované.

Úplne prvý odhad rozpočtu rátal v roku 2006 s miliardou slovenských korún. Aký bude finálny účet?

Vysúťažená suma, s ktorou sme začínali stavať, bola 45 miliónov, teraz sme vo výške 75,5 milióna eur bez interiérov. Viem, že je to veľa peňazí, preto som hrdá na to, čo všetko sa nám za ne podarilo postaviť a urobiť. Rozpočet sme navyšovali iba raz a aj to bolo v pláne. Ešte nám bude chýbať niečo na valorizáciu, ale na to nemáme dosah.

Som pripravená na to, že teraz nás čaká ešte množstvo

Vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FFUK, kde absolvovala aj doktorandské štúdium. Od roku 2000 pôsobí v Slovenskej národnej galérii na rôznych pozíciách vždy spojených s umením 20. storočia, od roku 2010 ako generálna riaditeľka. V rokoch 2008 – 2009 pracovala ako Vedoucí oboru sbírek v Moravskej galérii Brno. Okrem kurátorskej práce prednáša na FF UK na Katedre dejín umenia. Je autorkou rozsiahleho výskumu umenia v časoch stalinskej kultúrnej praxe v rokoch 1948 – 1956, ktorý vyšiel ako publikácia Prerušená pieseň v roku 2019, nadväzujúc na rovnomennú výstavu.

priestory by mohli byť zadarmo. Zmenilo sa na tom niečo?

Počas otváracieho dňa bude vstup pre verejnosť voľný. Počas prvého roka, ktorý berieme za skúšobný, vstupné vrátime. Bude veľmi nízke, momentálne sme sa dohodli na dvoch eurách. Popri tom zavedieme takzvané dobrovoľné odporúčané vstupné vo výške päť eur, ktoré budeme odmeňovať odznakom. Uvidíme, ako to pôjde.

Stále platí, že by sme radi vstupné diferencovali podľa britského modelu – v ktorom je vstupné nastavené inak do stálych expozícií a na dočasné výstavy. Uvedomujeme si, že to už nie je iba naše rozhodnutie, a budeme o tom hovoriť aj s Inštitútom kultúrnej politiky. Zároveň sa snažíme rozbehnúť spolupráce s ďalšími inštitúciami a kultúrnymi priestormi – dohodli sme sa s kinom Lumiére, ktoré prišlo o prevádzku kvôli požiaru, knižnicu budeme prevádzkovať v spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení.

Priestor knižnice bude prakticky pre všetkých úplne novým verejným priestorom: vznikol pod úrovňou zeme, rovno pod Premostením a je z neho výhľad do nádvoria kasární. Podobne ako iné priestory je takmer prázdna, zatiaľ je v nej iba na mieru robená knižnica. Kedy dorazí ostatný nábytok?

V prvej polovici budúceho roka. Obstarávanie interiérov bola skutočná tortúra. Veľmi sme chceli, aby to boli pekné a kvalitné veci ako v iných európskych inštitúciách, a dali sme si na tom záležať. Niektoré z nich sú aj drahé, nemohol by si ich asi dovoliť každý, ale práve preto majú byť vo verejnom priestore, lebo tam ich môže zažiť ktokoľvek. Veľmi by som si priala, aby sa ľudia cítili hrdo, keď k nám prídu. Aby nemuseli nad niečím mávnuť rukou s tým, že na Slovensku je to tak.

Knižnica je inak asi môj najobľúbenejší priestor. Mala u mňa protekciu, lebo ja som počas školy trávila veľa času v knižnici, ktorá bola hrozne nepohodlná. Nedávno som práve v nej zažila pekný moment. Manažment stavebnej firmy síce nepoznám, ale ľudí, ktorí tu robia, áno a ukázalo sa, že už aj oni poznajú náš vkus. Jeden z nich mi prišiel povedať, že koberec v knižnici je už položený. Bola som nadšená. Ten je krásny, hovorím mu. A on: Vedel som, že sa vám bude páčiť, lebo vyzerá ako betón!

Je niečo, čo by ste dnes s odstupom času pri rekonštrukcii urobili inak?

Poriadne by som nafotila všetky Dedečkove detaily predtým, než sme sa odsťahovali. Robila som všetko pre to, aby sme ho zrekonštruovali, ale nedošlo mi, že niektoré detaily sa nenávratne stratia. To je mi ľúto a preto sa angažujeme aj pri jeho iných stavbách, lebo už máme túto skúsenosť. A druhá vec: Palo Paňák veľmi chcel, aby „uši“(bočné rezy fasády Premostenia) boli červené. Bála som sa toho, lebo na začiatku bol hejt voči červenej farbe veľmi silný a nevedela som si predstaviť, že ešte aj tu budem musieť bojovať. Povedala som im, že im v tom nevyhoviem a bude to biele, no dnes je mi to ľúto. Aj som mu to priznala, že mal pravdu.

Ktoré z momentov boli pre vás zlomové, najťažšie?

Najťažšie boli dva momenty: Prvý, keď som zistila, že stavebný dozor, ktorý máme, je nanič. Ak by to vtedy, ale aj potom s nami nedala pani inžinierka Páleníková (manažérka pre investičné projekty – pozn. red.), to by sme tu asi dnes nesedeli. Úplne najhoršie to bolo v čase, keď toho bolo tak veľa, že už aj ona rozmýšľala, že s tým končí. Dodnes som hrdá, že som sa nerozplakala, keď mi to povedala.

Druhý moment: Veľmi ťažko som niesla obvinenia z konfliktu záujmov. Je to nepríjemné. Som primárne nastavená tak, že ako človek pochybujem, či veci robím správne. Z nášho vzťahu s otcom (Martinom Kusým) sa však stal dôvod na vydieranie, podrývanie zo strany dodávateľa. Bolo to ťažké. Na druhej strane musím povedať, že v niečom to bolo aj veľmi fajn. Zažili sme na stavbe veľmi zlé situácie a bolo dobré vedieť, že sa môžem absolútne spoľahnúť na projektantov, lebo som si bola istá, že mňa určite neoklamú. To bol skutočný benefit.

Zo zamestnancov galérie sa zatiaľ presťahovalo do vynovenej budovy iba pár ľudí, ostatní sa presťahujú postupne. Sťahovať budete aj 70-tisíc zbierkových predmetov do nového depozitára. Na aký moment sa teraz najviac tešíte?

Teraz chcem veľmi vedieť, ako to na ľudí pôsobí. Vždy, keď idem autom, urobím si zachádzku okolo galérie, aby som videla, ako čo svieti. Sedávam dolu na travertínovej lavičke a pozorujem ľudí, či si tadiaľ skrátia cestu, keď idú so psíkom. To sú nemoderované situácie, v ktorých vidím, ako sa ľudia správajú. Keď prídu k nám, to už bude moderované, no každú exkurziu budovou, ktorú budem môcť urobiť, urobím. Nie preto, že by som sa chcela predvádzať, ale preto, lebo chcem vedieť, čo si o tom ľudia myslia. Je to pre nich. Stálo to veľa peňazí a ja by som chcela, aby si to osvojili.