Milovaná aj nenávidená „červená opacha“je späť
Ako rekonštrukcia zmenila moderné Premostenie od architekta Vladimíra Dedečka, ktoré v 90. rokoch rozdelilo odborníkov aj verejnosť
Bol to jeden z tých dní, na ktoré sa nezabúda. V nedeľu čakala Slovenská národná galéria vzácnu návštevu. Výstavu Mikuláša Galandu si mal do jej hlavného sídla v Bratislave prísť pozrieť prezident Michal Kováč.
Jeho prítomnosť v kultúrnej inštitúcii v roku 1995 však mala aj iný význam než osobný. Slovenskej kultúre v tom čase ministroval Ivan Hudec. S podporou Mečiara ruinoval prakticky akúkoľvek nádej na rozvoj slobodnej kultúrnej scény.
Výstava Galandu bola v Premostení. Katarína Bajcurová mala ako odborná námestníčka riaditeľa Juraja Žáryho prezidenta Kováča sprevádzať. Ráno pršalo. Pre istotu išla skontrolovať expozíciu. To, čo našla v Premostení, má dodnes v hlave uložené ako strašný zážitok.
„Po Galandových kresbách tiekla voda. Našťastie boli pod sklom, ale keby sme ich nenašli, bolo by zle,“vraví Bajcurová. Pred príchodom prezidenta ich stihli rýchlo zvesiť a zahladiť stopy. Katastrofa však bola nezadržateľná.
OSEM MINISTROV, DVE RIADITEĽKY
„Všetci riaditelia a riaditeľky predo mnou vedeli, že máme problém a že ho musíme vyriešiť, ale nikdy nedošlo od idey k činom.“S Katarínou Bajcurovou sa vraciame do roku 1999, keď sa stala riaditeľkou.
Hlavné sídlo SNG v Bratislave pozostávalo v tom čase z troch prepojených budov: Esterházyho paláca, Vodných kasární a moderného Premostenia s administratívnym blokom, ktoré navrhol architekt Vladimír Dedeček.
Pre Bajcurovú, ktorá do galérie prišla v 94., to bol najlepší výstavný priestor na Slovensku. Pre veľkú časť verejnosti to nebolo nič iné než „červená opacha“.
„Stal sa z toho priam terminus technicus, ktorým Premostenie v 90. rokoch veľmi kriticky a nepriaznivo označovala verejnosť aj tlač,“vraví Bajcurová.
Masívny trojpodlažný blok, ktorým Dedeček prepojil krídla historických Vodných kasární, nebol v obľube. Prispelo k tomu viacero vecí, no viac než vkus verejnosti trápil galériu jeho zlý technický stav. Klimatizácia de facto nefungovala. V lete v ňom bolo príšerne horúco, v zime chladno. Vedrá zachytávajúce vodu počas daždivých dní boli nevyhnutnou súčasťou výstav. „Pohár trpezlivosti doslova pretiekol, keď tam už voda tiekla prúdom,“hovorí Bajcurová.
Na jar 2001 Premostenie zatvorila. „Od môjho šéfstva, z ministerstva kultúry, mi bolo povedané, že ich tým ideme vydierať. Lenže ja som vedela, že musíme urobiť zásadné kroky, inak sa nepohneme.“
Ministrom kultúry bol vtedy Milan Kňažko. Po ňom prišli
do úradu Rudolf Chmel, František Tóth, opäť Chmel, Marek Maďarič, Daniel Krajcer a opäť Maďarič na šesť rokov. Od Petra Pellegriniho po desiatich dňoch prevzala ministerstvo Ľubica Laššáková, aby viac ako dvadsať rokov trvajúci proces rekonštrukcie národnej galérie uzatvorila Natália Milanová.
Na čele národnej galérie boli počas celej tejto doby len dve ženy: Katarína Bajcurová a Alexandra Kusá.
O „politickej vôli“dať do poriadku národnú galériu podľa Kusej nemôže byť úplne reč, hoci stavbu nikto zo striedajúcich sa ministrov a ministeriek ani premiérov napokon nezastavil. „Vyvzdorovali sme si to,“vraví Kusá. To je podľa nej najpriliehavejší opis toho, prečo sa to napokon podarilo.
NAJOSOBNEJŠÍ PROJEKT
Ako základný predpoklad akejkoľvek rekonštrukcie sa javí jediné: mať peniaze. V prípade rekonštrukcie Premostenia tomu predchádzalo ešte čosi: presvedčiť, aby sa nezbúralo. V 90. ani v nultých rokoch to vôbec nebolo samozrejmé.
„Na Vladimíra Dedečka padla po revolúcii najväčšia kritika spomedzi jeho kolegov, zlízol si to aj za ostatných,“vraví Peter Szalay, historik architektúry z Oddelenia architektúry Historického ústavu SAV.
Dedeček končil štúdium architektúry v 52. roku u Emila Belluša a smeroval rovno do Stavoprojektu, štátnej projektovej organizácie, kde až do revolúcie navrhol a postavil desiatky verejných budov, vrátane tých spoločensky najvýznamnejších: Národného archívu alebo budovy Najvyššieho súdu v Bratislave či Poľnohospodárskej univerzity v Nitre, ktorá sa radí k jeho vrcholným dielam.
Premostenie a dostavba Slovenskej národnej galérie mali v jeho tvorbe špeciálne miesto. „Bol to preňho jeden z najdôležitejších a osobne asi úplne najdôležitejší projekt,“hovorí Peter Szalay. Jednak to bolo tým, že jeho manželka pracovala v galérii, no úlohu v tom zaiste zohrával aj dlhoročný riaditeľ Karol Vaculík, s ktorým sa priatelili a ktorý sa najväčšmi zaslúžil o to, že sa galéria začala rozvíjať.
Dedeček ideu rozšírenia galérie dobre poznal aj preto, že jeho pedagóg Belluš od začiatku 50. rokov so študentami riešil otázku, kde by mala národná galéria postaviť nové priestory. Ako najvhodnejšiu možnosť videl dostavbu Vodných kasární na dunajskom nábreží.
To sedelo aj do zámerov hlavného architekta mesta. So zámerom súhlasili aj pamiatkari. Nábrežie sa malo stať „najvýstavnejšou časťou mesta“a nové, moderné krídlo galérie by tento zámer podčiarklo.
V decembri 1962 obdržal Vasil Biľak, povereník pre školstvo a kultúru, pokyn zaradiť stavbu do investičného plánu. O rok neskôr vypísal Zväz slovenských architektov „študijnú úlohu“pre štyri architektonické tímy. V zadaní už nebolo len dobudovanie jedného krídla, ale snaha rozšíriť Vodné kasárne tak, aby z národnej galérie vznikol kompaktný mestský blok.
BUDE TO MOST!
Súťaž vyhral Dedeček. Jeho víťazný návrh južného krídla galérie však nevyzeral ako budova, ktorú poznáme dnes.
„Dedeček sa spätne martýrsky vyviňoval, že k tomu, čo napokon vzniklo, ho primal Štefan Svetko, ktorý mu povedal, že jeho návrh je málo progresívny,“hovorí Szalay.
Svetko bol súčasťou „zboru expertov“, ktorá projekt posudzovala v roku 1967. Štyri roky po súťaži galéria ešte stále prestupovala na mieste a čakala na peniaze. Dedeček na rozdiel od vlády reagoval promptne: Ako odpoveď na výhrady expertov, obzvlášť Svetka, dodal za 14 dní nový variant návrhu.
Vtedy sa zrodilo Premostenie, ako ho dnes poznáme: ako 54,5 metra dlhý trojpodlažný priestor bez akýchkoľvek stĺpov alebo priečok, nesený oceľovou mostovou konštrukciou vo výške tretieho podlažia.
Riaditeľ galérie Karol Vaculík sa svojho sna vo funkcii nedočkal. Za výstavu k 25. výročiu oslobodenia, ktorú organizoval v Prahe, ho v 1970 z vedenia galérie odvolali.
Dedeček galériu dokončil, no zoznam kompromisov bol dlhý – od použitia iných materiálov na vonkajších fasádach až po nefunkčný systém klimatizácie, ktorý mal byť automatizovaný. Najzásadnejším „kompromisom“bol ten, že dostavba prišla o kľúčový priestor s hlavným vstupom. Dvojicu obytných domov na nábreží, ktoré mu mali ustúpiť, sa nepodarilo zbúrať.
„Druhým problémom bol fakt, že z nábrežia sa stal hlavný dopravný ťah. V čase, keď Dedeček projektoval otvorené nádvorie smerom k Dunaju, tam nebola žiadna štvorprúdovka s električkou,“vraví Szalay.
Napriek všetkému to Dedeček nepovažoval za prehru. Chápal, že projekty narážajú pri výstavbe na limity. Horšie než so samotným návrhom to však bolo s vyhotovením, hoci účet sa vyšplhal na 111 miliónov Kčs.
Budova bola odovzdaná do užívania predčasne v roku 1977, lebo funkcionári sa chceli pochváliť novostavbou počas osláv 29. výročia „víťazného februára“. Ku dňu kolaudácie mala stavba 1200 stavebných chýb.
TAK KTO MAL PRAVDU?
Odpovedať na otázku, či by bol dnes Vladimír Dedeček spokojný s tým, ako národná galéria vyzerá, je ťažké. Nikto sa do toho nehrnie úplne priamo: Dedeček mal veľmi jasné názory a neváhal ich presadiť, odhadnúť jeho postoj je riskantná úloha. Niet však pochýb, že obnova galérie, no najmä odborný kredit, ktorý mu pripísala aj rozsiahla monografia (ed. Monika Mitášová, vyd. SNG v roku 2017), boli preňho vzpruhou.
Porevolučnú kritiku Premostenia niesol ťažko. Uzavrel sa, k čomu prispela aj predčasná smrť jeho manželky, čo dával za vinu práve prehnanej kritike. „Bola to preňho veľmi citlivá vec, prežíval pocit sklamania,“vraví Szalay.
Na debate, ktorú po zatvorení Premostenia zorganizovala galéria, sa zišli mnohí bardi domácej architektúry, teoretici aj kurátori, viacerí volali po jeho búraní. „Došlo tam k stretu,“spomína Katarína Bajcurová. „Myslím, že Dedečka nemali radi. Stále mu dávali za vinu, že bol vládny, privilegovaný architekt minulého režimu. Lenže on bol pracant, nadšený človek, pre ktorého bola architektúra zmyslom života.“
Bol to vlastne paradox. Dedeček síce postavil množstvo verejných budov za čias socializmu, no do strany nikdy nevstúpil. ŠtB naňho dokonca viedla dva zväzky sledovanej osoby pod krycím menom Dedko a Dedek.
Okrem možných osobných antipatií vidí Peter Szalay za protichodnými názormi architektov v 90. rokoch ešte jeden dôvod: Architektúra sa skrátka zmenila. Modernu vystriedala postmoderna, ktorá svojich predchodcov prirodzene kritizovala. „Pre generáciu tvorcov, ktorí prišli po Dedečkovi, bolo práve Premostenie jedným z najhorších príkladov necitlivého vstupu do historickej pamiatky,“vysvetľuje Szalay.
No kým na jednej strane stál napríklad uznávaný Štefan Šlachta, prezident Spolku architektov Slovenska a rektor Vysokej školy výtvarných umení, za obhajobu Premostenia sa postavil vážený modernista Ferdinand Milučký, ale aj mnohí mladí architekti a teoretici, nezaťažení socializmom, ktorí pritiahli aj odborníkov zo zahraničia.
„Bolo to nervné obdobie,“vraví Bajcurová. „Psychicky aj
„Myslím, že Dedečka nemali radi. Stále mu dávali za vinu, že bol vládny, privilegovaný architekt minulého režimu. Lenže on bol pracant, nadšený človek, pre ktorého bola architektúra zmyslom života.“Katarína Bajcurová bývalá riaditeľka SNG
fyzicky vyčerpávajúce.“„V živom prenose som v televíznych Aktualitách vysvetľovala, prečo tú budovu chceme zachovať, bola to mediálna vojna.“Popri tom presviedčala ministerstvo.
Prvý čiastočný návrh rekonštrukcie sa podarilo presadiť za ministra Kňažka, za Rudolfa Chmela sa z projektu vyčlenil Esterházyho palác a začalo sa s jeho renováciou. Súčasný projekt schválila vláda v marci 2007, keď bol ministrom kultúry Marek Maďarič.
Galéria sa už na začiatku rozhodla, že podobu rekonštrukcie bude hľadať súťažou. Prvá z roku 2002 a priniesla dve prvé miesta. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že prevyšujú možnosti galérie a poslúžili najmä ako príprava na druhú súťaž. „Poučili sme sa,“vraví Bajcurová.
Zadanie súťaže v roku 2005 bolo oveľa presnejšie a okrem iného jasne definovalo spôsob, akým majú architekti pristúpiť k Dedečkovej architektúre: ako k pamiatke. Predsedom poroty sa stal uznávaný rakúsky architekt Gustav Peichl.
A POTOM PRIŠLA KRÍZA
Na presný spôsob, akým sa Katarína Bajcurová v roku 2009 dozvedela, že rekonštrukcia galérie dostala stopku, si už nespomína.
„Neviem, či mi zavolali, alebo som si to niekde prečítala, no bolo to smutné. Boli sme zvyknutí, že to nejde jednoducho, no toto bolo sklamanie. Vtedy som skončila.“Ku koncu roka 2009 po desiatich rokoch vo funkcii riaditeľky požiadala o uvoľnenie. Informáciu o „pozastavení“projektu oznamoval minister Maďarič.
Oficiálnym dôvodom bola svetová finančná kríza. „Ďalších desať rokov by som už nevládala, no verila som, že raz sa tie peniaze musia nájsť,“hovorí Bajcurová. V čase, keď končila, mala galéria všetko, čo potrebovala, aby mohla začať stavať: víťazný návrh na rekonštrukciu od ateliéru BKPŠ, stavebné povolenie, pečiatku o vykonaní štátnej expertízy, ktorá potvrdila odhadované náklady vo výške 1 miliardy slovenských korún a ešte aj zrenovovaný Esterházyho palác, aby diváci neprišli skrátka.
Poverenie viesť galériu získala Alexandra Kusá, ktorá o pol roka neskôr vyhrala konkurz a vystriedala Katarínu Bajcurovú vo vedení.
STARÁ AJ NOVÁ = INÁ
Po prehliadke galériou, v ktorej prebiehajú už len nepatrné dokončovacie práce, je historik architektúry Peter Szalay nadšený. „Na slovenské pomery je to priam grandiózny projekt, ktorý nemáme s čím porovnať na poli kultúrnej sféry za posledných tridsať rokov,“konštatuje.
Napriek celkovej spokojnosti však priznáva, že niektoré veci si predstavoval inak. „Stále som to vnímal najmä ako rekonštrukciu Dedečka, no v mnohom je to úplne nový projekt, ktorý nezaprie vklad Kusého s Paňákom (hlavní projektanti – pozn. red.). Do Dedečkovej jednoduchosti a dynamiky priestoru vniesli v istom zmysle postmodernú rôznorodosť a kolážovitosť. Inak povedané: viac zážitkov. To v Dedečkovi nebolo,“vraví Szalay.
Vysvetľuje si to viacerými okolnosťami, najmä tým, že funkcia aj očakávania divákov od galérie sa od 60. rokov zmenili.
Jedným z príkladov tejto zmeny sú napríklad okná na čelnej fasáde Premostenia, aj na jeho „ušiach“, ktorými jeho najvyššia časť vytŕča do ulice. Kým Dedeček staval galériu ako priestor, kam sa ľudia pôjdu pozerať na umenie, Kusý s Paňákom stáli pred otázkou, či divákom neponúknuť aj niečo iné: napríklad veľkorysý výhľad na Dunaj.
Trochu sklamania pocítil aj v kinosále, do ktorej sa síce preniesla časť interiéru z pôvodného kina – strop a časť dreveného obkladu, ktoré pre Dedečkove interiéry robil Jaroslav Nemec, no podľa Szalaya si nezachovala charakter útulnosti.
Naopak, za najlepšie považuje riešenie hlavného vstupu. „Na to, že ide o pomerne úzky priestor, vôbec nepôsobí stiesnene. Máte v ňom pocit veľkorysosti, vzdušnosti. Vynikajúci je aj priestor átria na mieste bývalého letného amfiteátra a absolútne nadšený som z depozitára. Je to špičkový priestor, ktorý konečne na Slovensku máme.“
Na dome depozitára, ktorý pojme aktuálnych 90-tisíc zbierkových predmetov galérie a ktorý je jedinou novostavbou areálu, sa vynímajú aj červené a biele hliníkové lamely, pôvodne tvoriace fasádu Premostenia. Tá si ponechala červeno-sivú farbu, no dlhé úzke lamely nahradila oceľová mriežka.
„Architekti rekonštrukcie tým trochu zredukovali dynamiku, ktorú fasáda s lamelami mala, no bola to práve fasáda, ktorá ľudí najviac provokovala,“hovorí Szalay. Dnes by už podľa neho možno prešiel aj pietnejší prístup k Dedečkovi, lebo na modernistické budovy sa pozeráme inak, no o to sa zaslúžili práve roky diskusií o Premostení. „Verím, že aj vďaka nemu si teraz ľudia uvedomia, aký majú tieto stavby potenciál.“Akokoľvek kriticky podľa Szalaya vnímame socializmus, nemôžeme poprieť, že z infraštruktúry, ktorú postavil v oblasti školstva, kultúry či zdravotníctva, ťažíme dodnes.
„Istropolis padol, národná galéria teraz ukazuje, ako si túto architektúru môžeme vážiť a ako sa dajú tieto objekty zlepšiť a posunúť do súčasného života. Tu nejde iba o zachovanie pamiatkových hodnôt a ich konzervovanie, ale o našu existenciu. Postavili sme dosť, je načase zveľaďovať.“
POSLEDNÁ PEČIATKA
Keď Katarína Bajcurová po prvýkrát vošla do už vyčistených a uprataných priestorov galérie, v hlave sa jej nové priehľady prelínali s obrazmi, ktoré si pamätá z minulosti.
„Bola som dojatá, je to krásne,“vraví Bajcurová, ktorá po svojom odchode z vedenia ostala v galérii pracovať na mieste kurátorky zbierok moderného a súčasného umenia. „Misia je zavŕšená.“
Z hladkých stien občas vystupujú drobné detaily odkazujúce na históriu. Schody, po ktorých roky chodili s kolegami do kancelárií, sú tie isté. „Premostenie ostalo vo svojej štruktúre, hmotovej aj priestorovej koncepcii, povznieslo sa a práve tam som mala najkrajší pocit,“vraví Bajcurová.
Niektoré miesta prešli takou zmenou, že už nedokázala odhadnúť, čo tam bolo predtým.
„Ale tak to má byť. Prešlo dvadsaťjeden rokov, odkedy sme zatvorili Premostenie, a za ten čas sa predsa všetko zmenilo, celá spoločnosť sa zmenila.“
V tom podľa nej spočíva aj najväčšia výzva, pred ktorou teraz galéria stojí. Jedna vec sú priestory, aké sme doteraz mohli susedom na západe závidieť, kľúčové však bude, ako ich galéria naplní. „Mala by to byť odpoveď na otázku, čo je múzeum umenia v 21. storočí – akú má funkciu? Má byť naďalej ‚chrámom umenia‘, výskumným pracoviskom, vzdelávacím centrom, miestom reflexie aktuálnych problémov spoločnosti alebo má brať viac ohľadu na relax a voľnočasové aktivity? O tomto to teraz bude,“nazdáva sa Bajcurová, ktorá už pripravuje „svoju“stálu expozíciu moderného umenia.
Na tom, že galériu teraz čaká celkom nová výzva, sa s Alexandrou Kusou absolútne zhodujú. Plánovanie sa u nej tiež prelína s vlnami pocitov. „Dochádza mi to postupne,“hovorí Alexandra Kusá uprostred pracovne na najvyššom podlaží administratívneho bloku, kde má zatiaľ iba veľký pracovný stôl, pár stoličiek a obraz od Denisy Lehockej. V prázdnej knižnici sa vyníma pohár sušených hríbov a fľaša vína. Cez okno vidí priamo na Bratislavský hrad.
Obavy zatiaľ nezmizli. Spľasnú vraj zrejme až momentom, keď budova dostane kolaudačnú pečiatku.
„Istropolis padol, národná galéria teraz ukazuje, ako si túto architektúru môžeme vážiť a ako sa dajú tieto objekty zlepšiť a posunúť do súčasného života. Tu nejde iba o zachovanie pamiatkových hodnôt a ich konzervovanie, ale o našu existenciu. Postavili sme dosť, je načase zveľaďovať.“Peter Szalay
historik architektúry