Smrť Ťiang Ce-mina ukazuje, že v Číne sa čosi stratilo
Nespokojnosť so Si Ťin-pchingom by mohla uprostred smútku za jedným z jeho predchodcov narásť, ale staviť sa na to nedá
Tá časová následnosť je neskutočná. Čína práve zažíva najväčšie prejavy otvoreného nesúhlasu namierené proti vláde komunistickej strany od roku 1989. A presne v tomto momente v krajine s tradíciou protestov katalyzovaných smrťou bývalých politických vodcov zomrel Ťiang Ce-min. Šanghajský politik, ktorého vybral Teng Siao-pching, aby viedol Čínu po masakri na Námestí nebeského pokoja, podľahol chorobe vo veku 96 rokov. Stane sa Ťiang ústredným symbolom pre davy ľudí, čo skandovali heslá požadujúce pád strany práve v meste, v ktorom kedysi vládol? To nie je jednoduchá otázka.
EKONOMICKÝ, ALE NIE POLITICKÝ LIBERÁL
Ťiang nebol Chu Jao-pang, liberálny reformátor, ktorý bol v roku 1987 odvolaný z funkcie generálneho tajomníka čínskej komunistickej strany a ktorého smrť o dva roky neskôr spustila študentské hnutie. Chu bol skutočne populárny a pred tým, než ho zástancovia tvrdej línie vytlačili za „buržoáznu liberalizáciu“, presadzoval v krajine transparentnejší systém a koniec korupcie. Ťiang nebol ani Čou en-laj, premiér, ktorého smrť na konci kultúrnej revolúcie v roku 1976 viedla k protestom proti ústredným orgánom na Námestí nebeského pokoja. Napriek tomu, že Čou strávil desaťročia ako pravá ruka Mao Ce-tunga, zostal široko rešpektovanou osobnosťou a ľudia ho vnímali ako kompetentného správcu, ktorý pomohol zmierňovať niektoré drsnejšie prejavy vlády komunistickej strany.
Ťiang sa rozhodne netešil masovej popularite a chvále. Mal pevnú ruku, ktorá bola vybraná, aby viedla stranu v období represií po udalostiach na námestí Tchien-anmen a ekonomickej stagnácie. Nakoniec však viedol krajinu, ktorá prechádzala obrovskými zmenami. Keď v roku 2002 odišiel z úradu, čínska ekonomika bola trikrát väčšia, ako keď na svoj post nastupoval. Bol to on, kto vyzdvihol význam súkromného sektora a urobil monumentálny krok, keď do strany prijal aj podnikateľov.
Ale politicky nebol žiadnym liberálom. Naopak, bolo to za jeho vlády, keď prebiehal nemilosrdný zásah proti duchovnému hnutiu Falun Gong. Pre davy, ktoré minulý víkend na čínskych uliciach skandovali heslá „demokraciu!“a „slobodu!“v mnohých mestách vrátane Pekingu a Čcheng-tu, sa Ťiang ako protestná ikona veľmi nehodí.
TREBA POČÍTAŤ S NOSTALGIOU
V istom ohľade je to však jedno. Smútok predstavuje v Číne jedinečnú príležitosť, ako prejaviť nespokojnosť. Ako napísal Shih-Diing Liu v knihe Ľudová politika: Protestné kultúry v Číne, verejné rituály súvisiace so smrťou významného človeka boli v minulosti dôležitým zvykom a smútok sa považoval za nedotknuteľný, pretože je prvotným prejavom synovskej zbožnosti. To poskytuje ľuďom krytie za prejavy nesúhlasu, ktoré by inak nemuseli byť tolerované. Vzhľadom na nespokojnosť s režimom nulového covidu, ktorý presadzuje prezident Si Ťin-pching a ktorý hneval ľudí už v minulosti, by bolo prekvapujúce, keby sa demonštranti nepokúsili využiť túto príležitosť na vyjadrenie svojho názoru, a to bez ohľadu na to, či by to zosnulý prezident schválil.
Počítať treba aj s efektom nostalgie. Sám Ťiang bol možno politicky neliberálny, no mnohí Číňania sa môžu spätne pozerať na deväťdesiate roky ako na čas relatívnej slobody a optimizmu, keď na krajinu ešte len čakali dni najväčšieho rastu. Prinajmenšom v ekonomickej sfére sa strana stiahla zo životov ľudí, demontovala štátny sociálny systém od kolísky po hrob, spustila súkromný trh s bývaním a vo všeobecnosti poskytla jednotlivcom oveľa väčšiu mieru autonómie, než akú mali v predchádzajúcom plánovanom hospodárstve. To sa však zmenilo za vlády súčasného generálneho tajomníka Si Ťin-pchinga, ktorý vybudoval rozsiahly štátny dohľad, zúžil priestor pre slobodu prejavu a opätovne zdôraznil prioritné postavenie štátneho sektora.
LEN KRÁTKY SMÚTOK
Nie každý sa však môže pozerať na minulosť cez ružové okuliare. To znamená, že Ťiangov odchod predstavuje príležitosť aj pre Sia. Počas dvoch päťročných funkčných období zosnulého prezidenta sa korupcia rozmohla do takej miery, že ju Ťiangov nástupca Chu Ťin-tchao uznal ako hrozbu pre prežitie komunistickej strany už pred príchodom Si Ťin-pchinga. Názory na Ťiangovu éru sa pravdepodobne budú do určitej miery líšiť región od regiónu. Jeho vláda uprednostňovala mestá na úkor vidieka, pričom rozvoj sa sústreďoval najmä na pobrežné regióny okolo Šanghaja a na východné pobrežie. Ľudia z vidieckych a priemyselných oblastí s väčšou pravdepodobnosťou ocenia Siovu snahu potlačiť korupciu a zmenšiť majetkové rozdiely.
Vláda pravdepodobne využije Ťiangov pohreb na nacionalistickú oslavu pokroku Číny pod vedením komunistickej strany a na posilnenie postavenia Si Ťin-pchinga ako skutočného dediča tohto odkazu. Ak ich vôbec bude počuť, ľudí, ktorí s takýmto výkladom udalostí nesúhlasia, budú prezentovať ako kontrarevolucionárov a zahraničných agentov, ktorí chcú oslabiť krajinu. V praxi to bude znamenať, že strana pravdepodobne nariadi krátke obdobie smútku a vyhne sa akýmkoľvek masovým zhromaždeniam, takže sa vyhne aj akýmkoľvek protestom. To by vlastne len kopírovalo opatrenia, ktoré nasledovali v roku 1997 po smrti Teng Siao-pchinga, človeka, ktorý nasmeroval Čínu na cestu k statusu superveľmoci.
ČOSI TAM CHÝBA
Pre cudzincov je Ťiangova smrť pripomienkou voľnejšieho a nádejnejšieho obdobia, ktoré už dávno vyprchalo. Na komunistického lídra mal nezvyčajnú osobnosť, hovoril niekoľkými jazykmi a počas jednej zahraničnej návštevy spieval Love Me Tender od Elvisa Presleyho. Nebál sa prejaviť emócie, napríklad keď podráždený otázkou v roku 2000 nadával hongkonskej tlači, že je „príliš prostoduchá, niekedy naivná“, čo je slovné spojenie, ktoré sa okamžite stalo súčasťou popkultúry ako obľúbená ľahká urážka.
Predstaviť si takéto konanie u súčasného držiteľa moci, ktorý sa pevne drží predpísaného správania a nedáva rozhovory, sa nedá. Odkedy Ťiang odišiel do ústrania, Čína zbohatla a zosilnela, no v zámorí je menej populárna, a ako by nasvedčovali aj súčasné protesty, domáce obyvateľstvo je nespokojné. Je ťažké nedospieť k záveru, že sa niečo stratilo.