Kde sa pre Slovensko črtá nádej?
Teoreticky existuje veľa iných možností než návrat Smeru a súčasná katastrofa, ale zatiaľ ich nevidno
Pri pohľade na udalosti z posledných dní a to, čo nás čaká v najbližšom čase, sa človek nemôže ubrániť dojmu, že ide o žáner tragédie. Akékoľvek predstaviteľné vyústenie pôsobí pesimisticky. Z Pandorinej skrinky slovenskej politiky stále vychádzajú hrozné veci a nádej, ktorá sa snáď skrýva na jej dne, stále nevidno.
Iste, sú momenty, keď to tak hrozivo nevyzerá. Nech jej už predchádzalo čokoľvek, sobotná dohoda s lekármi i súvisiace hlasovanie parlamentu boli ukážkou, že v slovenskej politike dokáže víťaziť aj rácio a dobrá vôľa. Lenže ani len tento slušný výsledok nezostal bez pachuti. Ako sa dalo čakať, niekoľkokrát sa o ňu postaral Igor Matovič – najprv novým geniálnym nápadom, ktorým rúcal všetko dovtedajšie úsilie, neskôr snahou dehonestovať lekársky stav a nakoniec výzvou parlamentu, aby dohodu neodobril.
To je však nič oproti viacerým chronickým problémom. Jedným z nich je zjavná nemohúcnosť premiéra Eduarda Hegera. Kým v prvých mesiacoch jeho vlády, možno dokonca do začiatku letnej koaličnej krízy sa zdalo, že má zmysel aspoň dúfať, že sa konečne prejaví ako rozhodujúci hráč, dnes je jasné, že šlo len o zbožné želanie bez akéhokoľvek reálneho základu. Heger je plne v područí svojho straníckeho nadriadeného.
Bez neho by sa nebol stal ani poslancom, ani ministrom, ani premiérom, a preto nejaví ani najmenšiu tendenciu túto lojalitu narušiť, hoci mu musí byť jasné, že Matovič ťahá krajinu, stranu i jeho samotného ku dnu.
Z MATOVIČOVEJ VOĽBY JE NUTNOSŤ
Na rozdiel od Hegera lojálneho až za politický hrob si predseda slabšej koaličnej Sme rodina robí, čo chce. Matovič si ho už na začiatku svojej vlády zvolil za najbližšieho spojenca aj za účelom boja proti inej koaličnej strane. Lenže po odchode či skôr vyštvaní SaS z koalície to už nie je ani náhodou Matovičova voľba, ale nutnosť. Strana Borisa Kollára si preto môže dovoliť podporovať aj takú zmenu trestov za majetkové trestné činy, ktorá by definitívne zničila už tak dávno naštrbenú proti-* korupčnú povesť tejto koalície. A môže si dovoliť blokovať zmenu paragrafu 363, ktorý generálny prokurátor použil v prípadoch zasahujúcich do najvyšších poschodí politiky a ekonomiky už toľkokrát, že o jeho systematickom zneužívaní na pomoc politicky blízkym osobám nemožno pochybovať.
Samozrejme, v tejto súvislosti treba spomenúť aj najnovšiu výzvu poslancov okolo Juraja Šeligu. Tí prijatie rozpočtu podmieňujú odmietnutím spomínaných zmien trestnej legislatívy, s ktorými prišiel najnovší Matovičov spojenec Tomáš Taraba a ktoré by pomohli najmä páchateľom ekonomických trestných činov. Ak novely prejdú, podľa Šeligu to bude koniec. Iste, o červených čiarach sme už od poslanca počuli, ale dá sa predpokladať, že by už druhú podobnú blamáž zažiť nechcel.
Lenže koniec môže nastať, aj keď spomínaná požiadavka uspeje. Po mesiacoch váhania, či vládu tolerovať alebo sa stať tvrdou opozíciou, totiž
SaS prichádza s návrhom na vyslovenie nedôvery vláde. Ťažko povedať, aký výsledok by bol horší. Ak sa nenazbiera dostatok hlasov na vyslovenie nedôvery, bude to takmer s istotou preto, že vládu nechala žiť aj trojica tarabovcov, čo sa už nebude dať odbiť ničím. Bude jasné, že trojica poslancov z kotlebovskej kandidátky je partnerom koalície, hoci nechodí na koaličné rady, nie vždy jej prejdú zákony a nemá zastúpenie vo vláde.
JE HROZNÁ, ALE ROBÍ DOBRE DVE VECI
Ale čo opačný výsledok, teda pád vlády a potom pravdepodobne rýchla dohoda na predčasných voľbách? Samozrejme, prieskumy sa môžu meniť, ale súčasné čísla vyzerajú dosť pesimisticky minimálne s ohľadom na presadzovanie spravodlivosti a možno aj zahraničnú politiku. Jasné, mnohé bude závisieť od toho, kam sa nakoniec prikloní Hlas, ale za to, že sa do vlády bude chcieť za každú cenu vrátiť Smer, môžeme dať ruku do ohňa.
Úmysel i výsledok je jasný: zostať na slobode, zastaviť vyšetrovanie smeráckych nominantov, návrat systému našich ľudí, odstavenie nepohodlných vyšetrovateľov a prokurátorov, ak nie rehabilitácia právoplatne odsúdených kamarátov. Napokon, už dnes o tom svedčí neutíchajúca aktivita Roberta
Fica, nadpráca generálnej prokuratúry so zjavným súhlasom Sme rodina a tichým súhlasom Hlasu.
Toto treba mať na mysli aj pri čítaní najnovších správ zo súdov či prokuratúry. Nech je súčasná koalícia v mnohých veciach úplne otrasná, len ťažko si predstaviť také pojednávanie, ako prebieha v týchto dňoch v kauze Mýtnik, ak by bol vo vláde Smer. Vlastne sa dá predpokladať, že by k žiadnemu procesu ani nedošlo.
Iste by ustalo už aj samotné vyšetrovanie korupcie a Žilinka s Kanderom by už nemuseli čeliť kritike za zneužívanie paragrafu 363. Skrátka, vrátili by sme sa do starých koľají.
To neznamená, že táto vláda je lepšia. Naopak, je čoraz horšia a za náš súčasný marazmus a hrozbu návratu Fica nesie obrovský diel zodpovednosti. Zároveň však treba povedať, že ešte stále robí dve veci, vlastne je to úplné minimum, no aj o tie by sme po voľbách mohli prísť: necháva spravodlivosti rozviazané ruky a stojí jasne na strane Ukrajiny.
Jasné, teoreticky existuje množstvo iných možností než návrat Smeru a pokračovanie súčasnej katastrofy, ale kde sa niečo také reálne črtá?
Nech je súčasná koalícia v mnohých veciach úplne otrasná, len ťažko si predstaviť také pojednávanie, ako prebieha v týchto dňoch v kauze Mýtnik, ak by bol vo vláde Smer.