Nemecký postoj ohrozuje Európu

Triky francúzskeho prezidenta sú často prázdne. Scholzove neuvážené slová sú ešte znepokojujúcejšie, pretože odrážajú zásadný rozpor medzi Nemeckom a väčšinou jeho východoeurópskych susedov

Ukrajina vyhráva vojnu. Niektorí spojenci však váhajú. Minulý týždeň Olaf Scholz verejne zatúžil po návrate k tomu, čo nazval európskym „mierovým poriadkom“. Neskôr hodinu telefonoval s Vladimirom Putinom. Emmanuel Macron zopakoval obľúbené kremeľské reči o rozšírení NATO k ruským hraniciam, pričom uviedol, že Západ sa musí pripraviť „poskytnúť záruky Rusku v deň, keď sa vráti k rokovaciemu stolu“.

ZNÁMY PARAZIT

Myšlienka tohto úsilia je neistá. Zďaleka najlepším výsledkom vojny je ruská vojenská porážka, sprevádzaná (a pravdepodobne podnietená) tým, že Putin stratí moc. Odmeňovanie agresie Kremľa územnými ziskmi je len zárukou toho, že v budúcnosti môžeme čakať viac vojen.

Macronove pokusy utíšiť ruské obavy z NATO odporujú spravodlivosti i zdravému rozumu. Akékoľvek povojnové bezpečnostné záruky by mali byť vytvorené tak, aby zabezpečili ochranu Ukrajiny, ideálne prostredníctvom jej okamžitého členstva v NATO, nie Ruska, na ktoré nikto nezaútočil. To sa Rusku nebude páčiť, ale môže si za to samo. Po roku 1991 bolo Rusko najlepším nadháňačom západnej Aliancie. Ak Kremeľ odhodí neokoloniálne myslenie a bude sa správať k susedom slušne, vzťahy sa zlepšia. Kým ich bude ohrozovať, budú hľadať ochranu.

Diplomatické triky francúzskeho prezidenta, ktorými sa snaží získať pozornosť, sú notoricky známe a často prázdne. Scholzove neuvážené slová sú však ešte znepokojujúcejšie, pretože odrážajú zásadný rozpor medzi Nemeckom a väčšinou jeho východoeurópskych susedov. Už tri desaťročia bolo Nemecko notoricky známym parazitom na výdavkoch na obranu, čo podkopávalo dôveryhodnosť a jednotu NATO. S povýšeneckým opovrhnutím odmietalo zobrať na vedomie bezpečnostné problémy svojich východných susedov a ich prezieravé varovania pred ruskou hrozbou. Zablokovala a oslabila pokusy umožniť krajinám východnej Európy pripojiť sa k NATO.

NEJDE LEN O NEMECKO

Namiesto toho podporovalo investície a obchod s Ruskom.

To zahŕňalo dva plynovody Nord Stream, ktoré posilnilo kremeľskú páku v Nemecku a poškodilo krajiny východnej Európy. Zatiaľ čo sa berlínski politici a úradníci vyžívali v antiamerikanizme, ich zhovievavosť umožnila ruským špiónom vyblázniť sa. Nezodpovedný a sebecký prístup Nemecka k bezpečnosti, ktorý má ďaleko od „mierového poriadku“, viedol priamo k vojne, ktorá teraz zúri na Ukrajine.

Februárová ruská ofenzíva podnietila Scholza, aby ohlásil Zeitenwende – doslova „zmenu časov“. Najdôležitejší európsky politik oznámil zvýšenie obranného rozpočtu svojej krajiny o sto miliárd eur, čím sa skončili roky škriepok. Ale u jeho východných susedov je deficit dôvery v Nemecko stále obrovský.

No nie je to len Nemecko. Je až fascinujúce, ako v bohatých a pohodlných krajinách Európy stále absentuje ľútosť nad tým, ako chamtivo a pokrytecky sa za posledných 30 rokov správali. Spomedzi lídrov „západnej“Európy sa verejne ospravedlnila iba fínska premiérka Sanna Marin, ktorá oľutovala, že jej predchodcovia nedbali na svojich pobaltských susedov. Ale najdôležitejšie je zmätené myslenie najmocnejšej krajiny kontinentu – Nemecka. Scholz podobne ako iní nemeckí politici dokáže nariekať nad zločinmi svojej krajiny z éry nacizmu a nedávno tiež odsúdil samoľúbu ľahostajnosť západného Nemecka k osudu východnej Európy za komunizmu. Lenže čerstvejšie chyby takmer nespomína.

DÔSLEDOK NAIVITY

Toto je obzvlášť akútne u hlavného koaličného partnera, teda v Scholzovej sociálnej demokracii. Ministri nominovaní kedysi pacifistickými nemeckými Zelenými sa chvályhodne zmenili na jastrabov. Minister spravodlivosti Marco Buschmann z koaličnej liberálnej FDP minulý týždeň otvorene priznal, že podpora Nord Streamu spôsobila, že je Nemecko zodpovedné za vojnu na Ukrajine, a vyzval svoju krajinu, aby sa „postavila zoči-voči pravde“. Vo svojom najnovšom prejave o stave krajiny prezident Frank-Walter Steinmeier, ktorý ako minister zahraničných vecí za SPD stelesňoval samoľúbosť západnej Európy po roku 1991, použil iba zakódovaný odkaz, že už „nie je miesto pre staré sny“, čím pravdepodobne myslel svoje vlastné.

Ťažkopádny, introvertný tón takejto diskusie o zahraničnej politike pôsobí pri pohľade zvonku ako mimoriadne zhovievavý voči vlastným omylom.

Ukrajinci nebojujú a neumierajú len za svoju bezpečnosť, ale aj za bezpečnosť celej Európy vrátane Nemecka. Je to priamy dôsledok naivity a chamtivosti, ktoré viedli nemecké, ale aj iné rozhodovacie orgány k tomu, že ignorovali varovania o návrate ruského imperializmu.

Nemecká historická amnézia ovplyvňuje budúcnosť aj súčasnosť. Bezprostrednou hrozbou je Rusko, ale oveľa vážnejším problémom bude v najbližších rokoch Čína. Popri zintenzívňovaní geopolitickej súťaže tu máme neistotu v súvislosti so Spojenými štátmi. Vysoké napätie a riziko politického chaosu vo Washingtone ohlasuje koniec jednej éry, v ktorej od roku 1945 európsku bezpečnosť upevňovali americké záruky. Náprava výsledného neporiadku si bude vyžadovať, aby Európa dosiahla skutočnú ekonomickú, politickú a vojenskú silu a aby v nej hralo ústrednú úlohu Nemecko, ktoré sa čoskoro dostane na čelo rebríčka v investíciách do obrany.

Macronov návrh Európskeho politického spoločenstva ponúka začiatok vytvárania rámca, ako aj európskeho piliera NATO, kam stále patrí aj pobrexitová Británia. Neopatrné reči v Paríži a Berlíne však narúšajú dôveru a hrozia, že tieto snahy podkopú ešte predtým, ako začnú.

protesty, dokonca aj v krajinách, ktorých obyvateľstvo je k Rusku relatívne priateľské, ako sú Nemecko a Taliansko, sú napriek rastúcim nákladom na energie zanedbateľné a žiadna západná krajina si nezvolila ani len relatívne proruskú vládu. Dokonca ani nová talianska premiérka Giorgia Meloniová, predstaviteľka kedysi spoľahlivo proputinovskej pravice, nezaváhala a nevzdala sa svojej neochvejnej podpory Ukrajiny. Pokiaľ ide o bezprostredných susedov Ruska v Pobaltí a vo východnej Európe, teraz sú protiruskí viac ako kedykoľvek predtým. Dokonca aj občanom, ktorí sú proti Putinovi, sú odopierané tranzitné a krátkodobé víza a sú vystavení byrokratickému ponižovaniu a podozrievaniu.

DRAHÉ NEPRIATEĽSTVO

Aj keď akceptujeme Putinov gavaliersky postoj k ekonomickej stránke veci, strata Európy – s jedinou výnimkou Maďarska – je pre Rusko hlavnou bezpečnostnou otázkou. Severskí susedia Švédsko a Fínsko upustili od svojich obáv zo vstupu do NATO a bývalí pacifistickí partneri, ako napríklad Nemecko a Francúzsko, sa postavili a začali pumpovať desiatky miliárd eur do obrany.

Vojenská pomoc Ukrajine podnietila bývalé satelity Moskvy, aby sa zbavili svojich sovietskych arzenálov, a západoeurópsky obranný priemysel je plný nových objednávok na ich prezbrojenie modernejšími zbraňami. Výsledkom je, že vojenský potenciál NATO rastie, pretože členovia Aliancie sledujú, ako si počínajú najnovšie zbrane na Ukrajine predtým, ako ich objednajú ich vlastné armády.

Mať Európu za nepriateľa je drahé a drahé je aj prepnúť ekonomiku na vojnový režim. Vojenské výdavky v roku 2022 vo výške 4,7 bilióna rubľov (75 miliárd amerických dolárov) sú o viac než 50 percent vyššie ako v roku 2020. V roku 2023 majú vojenské výdavky ešte rásť, pričom výdavky na bezpečnosť, čo zahŕňa aj policajnú kontrolu dobytých území, sa v budúcom roku zvýšia o 50 percent. Celkovo Rusko minie takmer 160 miliónov dolárov ročne na obranu a bezpečnosť, čo je veľká záťaž pre ekonomiku, ktorá sa tento rok zníži o 3,6 percenta a budúci rok o tri percentá. Pre obyčajných Rusov to vyzerá dosť beznádejne: ich životná úroveň sa môže len zhoršiť, keďže ich krajina sa militarizuje na úkor takého potrebného rozvoja.

PRAVDA VYJDE NA POVRCH

V tejto chvíli je ťažké predstaviť si súvahu, aj keď vymyslenú a ideologicky zafarbenú, ktorá by dobrodružstvo na Ukrajine prezentovala ako niečo hodnotné, a aj to len vzhľadom na súčasný stav, nehovoriac o veľmi reálnej možnosti vojenskej porážky, ktorá by minimalizovala alebo dokonca vymazala ruské zisky, ako aj zničila zvyšnú prestíž Ruska v nezápadnom svete.

Je tu však vývoj v jednej oblasti, ktorá nepasuje ani na jednu stranu konvenčnej účtovnej knihy ziskov a strát. Ide o časovanú bombu pod Putinovým lživým režimom, ktorá by ho mohla po prehratej vojne zničiť, čo by však Rusku ako krajine pomohlo.

Aj keď Putin podnikol kroky na rozdrvenie nezávislých médií, pravda si stále viac nachádza cestu aj k tým, ktorí ju nikdy nehľadali. Počet čitateľov provojnových telegramových kanálov, z ktorých mnohé nešetria drsnými opismi vojnovej reality, sa od začiatku invázie a najmä od jesennej mobilizácie rozrástol na milióny. Ponuré spravodajstvo týchto kanálov len umocňuje to, čo stále viac Rusov počúva o skutočnej situácii na fronte od svojich mobilizovaných priateľov a príbuzných.

KLAMSTVÁ, KTORÉ ZABÍJAJÚ

Od svojich prvých dní Putinov režim sľuboval prosperitu a nie ideologicky motivované uťahovanie opaskov, lenže všetko, čo z tejto lži zostávalo, sa vyparilo s vyhlásením mobilizácie. Režim sa roky chváli svojou ultramodernou armádou, no ľudia v skutočnosti vidia armádu neschopnú tej najzákladnejšej organizácie a logistiky. Počuli o hypersonických raketách, ale vedia, že ich priatelia idú do boja s lacnými komerčnými rádiami čínskej výroby. Boli kŕmení príbehmi o ruskom strategickom letectve, ktoré vzbudzuje úctu a je vybavené jadrovými zbraňami, no nakoniec vidia ukrajinské drony a úspešné sabotážne akcie proti letiskám tohto hrôzostrašného letectva, často vzdialeným stovky kilometrov od ukrajinských hraníc. Rusom bol sľubovaný svet, ale jediné zahraničné destinácie, ktoré sa im čoraz viac otvárajú, sú podmáčané zákopy pri nejakej vypálenej ukrajinskej dedine. Boli kŕmení príbehom Ruska, ktoré sa postavilo proti USA a NATO ako rovnocenný súper, no vidia, ako Ukrajinci bijú ruské sily sami, síce so zbraňami NATO, ale bez cudzích armád, ktoré by im pomáhali na zemi.

Najhoršie na tejto realite je šokujúce zistenie, že Putin a muži okolo neho mohli v skutočnosti týmto chválospevom veriť, a tak dostali seba a celú krajinu do tohto chaosu.

Rusi prijímali pravdu o svojich vodcoch vždy pomaly a ešte pomalšie podľa nej konali. Čím dlhšie sa však svojím úmorným, beznádejným spôsobom a bez zjavných pozitív vojna vlečie, tým je pravdepodobnejšie, že si Rusi nakoniec vyberú pravdu pred klamstvami. Z tejto nepríjemnej pravdy môžu stále vyvodiť nesprávny záver a krátkodobo rozhodnúť, že nacionalistickí ideológovia na vrchole sú lepší ako klamári a zlodeji. Keď sa však ľudia zbavia zvyku klamať sami seba, zabíjanie musí prestať. Dáva to zmysel – nakoniec sú to klamstvá, ktoré zabíjajú.

To je nádej, ku ktorej sa upínam v tomto strašidelnom roku, keď je na tom Rusko oveľa horšie ako na začiatku, keď je už po kolená v krvi.

šuje počty predaných kusov, klikov, lajkov, zdieľaní. Fascinácia nacistami priťahuje. Nemecká televízia vysiela takmer každý večer dokumenty o Hitlerových stúpencoch, ženách, chorobách alebo o jeho nemeckom ovčiakovi Blondi.

Posadnutosť sa časom stále viac menila na paródiu. Jedna vec bola, keď Charlie Chaplin ešte počas Hitlerovho života zosmiešňoval nepriateľa vo filme Diktátor, iné bolo, keď v roku 1998 nemecký satirik Walter Moers zabodoval s komiksom s názvom „Adolf, nacistické prasa“. To spustilo žáner hitlerovskej frašky, kam patria aj bestsellery ako „A je tu zas“.

Tento fenomén nie je nemecký, ale globálny. Hitler sa stal surovinou pre najrozličnejšie memy. Napríklad vo filme Pád Tretej ríše je známa scéna s diktátor v podaní Bruna Ganza, ktorá neustále obieha po celom svete, zakaždým s novými parodickými titulkami. Tu führer nemôže nájsť svoje obľúbené koláčiky na Upper East Side, inokedy ich nezoženie na Upper West, potom zúri, že zostal pri Bitcoine, keď mal investovať do Dogecoinu.

Vedci i verejnosť Hitlerovo meno stále používajú v akejkoľvek súvislosti. Už v roku 1990 právnik a spisovateľ Mike Godwin vyslovil „Godwinov zákon“nacistických analógií. Uvádza, že ako sa online diskusia predlžuje – bez ohľadu na akú tému – pravdepodobnosť prirovnania k Adolfovi Hitlerovi sa blíži k jednej.

Sotva sme zdvihli obočie, keď sa princ Harry objavil na večierku so svastikou na rukáve. Človeka neprekvapí ani to, keď napríklad prísneho cvičiteľa jógy nazvú jogínskym nacistom.

KOMIKSOVÝ ZLODUCH

Tento jav je ako obrátený Voldemortov efekt. V románoch o Harrym Potterovi vyvolalo zosobnenie zla taký odpor a hrôzu, že ho čarodejnice a čarodejníci označovali iba ako „Toho, ktorého netreba menovať“alebo

„Vy viete kto“. S Hitlerom je to naopak: nemecký vodca je ten, koho treba menovať neustále, či sa to hodí alebo nie. V dôsledku toho sa už nezdá byť zlý, len komiksový.

To, čo sa začalo ako vtipné (pre niektorých), sa stalo perverzným. Je neznesiteľné pozerať sa na Vladimira Putina, ako naskakuje do rozbehnutého vlaku memov a zároveň si osvojuje Hitlerov propagandistický štýl – napríklad obrátením rôl obetí a páchateľov. Preto by vás Putin chcel presvedčiť, že sú to Ukrajinci, ktorí sú nacisti, a že on pred nimi bráni Rusov. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, konfrontovaný s kognitívnou disonanciou, že je ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj Žid, raz zauvažoval, že „Adolf Hitler mal tiež židovskú krv“.

Takže sme sa ocitli v situácii, že od raperov v lyžiarskych maskách až po genocídnych autokratov mnohí hovoria o Hitlerovi a nacistoch bez toho, sby sa zaťažovali faktami, proporciami alebo slušnosťou. A my ostatní, najmä mileniáli a zoomeri, tápame v postmodernej hmle, kde nič nie je pravda a všetko je možné – a v prípade pochybností je to aspoň zábavné.

Toto je morálna prázdnota, ktorej sme sa báli, intelektuálne vákuum, v ktorom rastie nenávisť a nakoniec si možno opäť predstaviť masové vraždy. Problém nie je len Kanye West. Svoju pamäť sme utlmili až do bodu nihilizmu všetci.