Myslela to SaS naozaj vážne?

Je fajn plniť si želania, ale dôležité je aj tušiť, čo potom, ak sa vyplnia

Pochybností, či v SaS mysleli návrh na odvolanie vlády vážne, je viac. Prečo SaS pred týždňom spolu s Hlasom podala návrh na koniec celej vlády, keď sa len chvíľu predtým časť klubu pri odvolávaní Romana Mikulca z pozície ministra vnútra zdržala hlasovania, čím mu evidentne pomohla. Keď už, tak už, alebo nie?

Druhú pochybnosť vyvolávajú slová Richarda Sulíka o tom, že nebude chodiť za poslancami a prehovárať ich, aby za návrh zahlasovali, a že hlasovanie ukáže, ktorí poslanci vládu podporujú a ktorí nie. To znie skôr ako skúška než vážny úmysel. Je tu aj ďalšia pochybnosť o vážnosti úmyslu SaS, a to, že liberáli akoby ani nemali jasno v tom, čo ďalej, ak by vláda naozaj padla.

Mimochodom, problém, čo po páde vlády, nie je nová otázka. Nie je to veľmi presná analógia, ale čosi by o tom vedel bývalý český premiér Jiří Paroubek. Ten ako predseda opozičnej ČSSD síce nemal dosť hlasov, ale aj tak pravidelne usporadúval rituál odvolávania druhej vlády Mirka Topolánka.

Keď sa mu to nakoniec podarilo, bol z toho veľmi prekvapený, no tiež neschopný situáciu využiť. Prezident nakoniec menoval úradnícku vládu a ďalšie voľ by vyhrala opäť ODS.

V zásade je už jedno, ako to SaS myslela. Od minulého štvrtka už všetci jej poslanci nemôžu inak, než sa správať podľa toho, pod čo sa podpísali. Inak by boli na smiech a len by zavŕšili mesiace, keď nebolo úplne jasné, či vôbec sú alebo nie sú opozíciou, úplnou blamážou.

Jedine, že by na budúci utorok niekto z nich nakoniec uviazol cestou do Národnej rady v trolejbuse a do potrebnej sedemdesiatšestky by chýbal práve jeho hlas.*