Od detstva miloval strašidelné zvuky a sám ich vytváral
To video má len niečo vyše štyroch minút a je jednou z najemotívnejších ukážok tvorby kultového soundtracku. Zároveň dokonale približuje okolnosti spolupráce dvoch výrazných osobností.
Skladateľ doma pri elektrickom piane Fender Rhodes spomína, ako vedľa neho sedel režisér a on sa ho spýtal, čo počuje v hlave. Filmár mu povedal, že si má predstaviť temný nočný les a zahrať to. Muzikant si začína brnkať molový akord, v ktorom obmieňa tri vrchné tóny. Pri preludovaní názorne a veľmi sugestívne ilustruje, ako ho režisér navigoval na konkrétnejšie zadanie:
„Teraz to musíme zmeniť. Pretože je tam veľmi osamelé dievča, jej meno je Laura Palmer. Vidím ju, prichádza bližšie ku kamere, buduj to, priveď to k vrcholu. Ó, to je ono, to je krása, trhá mi srdce, len pokračuj…“
Vznikla z toho melódia hlavnej postavy kultového seriálu Twin Peaks. A potom, samozrejme, aj najznámejšie dielo Angela Badalamentiho – otváracia téma celého seriálu. Tá melancholická inštrumentálna zvučka s gitarovým motívom, ktorá sa neopočúvala ani po tisíckach repríz a troch dekádach od svojho vzniku.
TALIANSKY AMERIČAN
Ak to ešte z toho nie je zrejmé, Angelo Badalamenti bol dvorným skladateľom režiséra Davida Lyncha. Už skutočne len bol, ďalší soundtrack mu už nespraví. V pondelok 12. decembra zomrel, mal 85 rokov.
Táto autorská dvojica sa dala dokopy pri filme Blue Velvet (1986), do ktorého bol hudobník prizvaný pôvodne len na to, aby pomohol herečke Isabelle Rosellini naspievať rovnomennú kľúčovú skladbu od iného autora. Už mal meno ako muzikant spolupracujúci s rôznymi speváčkami (k tomu sa o chvíľu dostaneme), a keď urobil s herečkou vydarenú nahrávku, zaujal režiséra. Následne ho sebavedome presvedčil, že je škoda míňať peniaze za licenciu na pesničky od kapely Cocteau Twins, keď môže od neho dostať novú originálnu hudbu.
A Davida Lyncha ešte vzápätí dokonca prinútil, aby mu napísal text. Mysteries of Love už má jasný Badalamentiho skladateľský rukopis – znepokojivá klávesová atmosféra bez bicích a nad ňou sa vznášajúca éterická melódia.
Bol to Američan s talianskymi koreňmi. Veľký melodik a veľmi plodný autor. S Lynchom spolu okrem Blue Velvet a seriálu Twin Peaks ešte urobili filmy Divokosť v srdci, Lost Highway, Príbeh Alvina Straighta, Mullholland Drive, ale vždy treba pripomínať, že Badalamenti zložil aj soundtracky pre mnohých iných režisérov.
Ako filmový skladateľ debutoval v roku 1973 (Gordon’s War), následne spolupracoval napríklad s českým emigrantom Ivanom Passerom (Law And Disorder) aj s takými odlišnými filmármi, ako sú napríklad Chuck Russell (Nočná Mora z Elm Street 3), Norman Mailer (Tough Guys Don’t Dance) či Jane Campion (Holy Smoke!).
VYSTAČIL SI S HUDBOU
Narodil sa v New Yorku, v hudobnej rodine. Otec bol spevákom a nôtilo sa aj z matkinej strany, doma znel džez a opera. K vlastnému preludovaniu a neskôr štúdiu hudby („nič iné by som zrejme robiť nevedel“), ho priviedol jeden konkrétny formatívny zážitok.
„Doma sme mali pianíno. Keď som bol veľmi malý, tak sedemročný, pozoroval som klávesy, keď som stláčal pedále. Bol som očarený skladbou What ll’I Do od Irvinga Berlina. Dohnala ma k slzám. Naučil som sa ju hrať a hral som si ju stále znova a znova. Tá pesnička na mňa naozaj zapôsobila. A jednoducho som sa jej nevedel nabažiť,“spomínal v rozhovore so svojím synovcom v lete 2019.
Ako druhú zásadnú inšpiráciu pre svoju vlastnú poetiku uviedol soundtrack k mysterióznej detektívnej dráme Laura (1944). Aj tu prejavil dobrý hudobný aj filmový vkus. Tento film sa radí medzi top diela žánru noir. Takže ešte dávno pred Laurou Palmerovou zo seriálu Twin Peaks mu skrížila cestu v živote jedna dôležitá žena s rovnakým krstným menom.
„Strašidelné zvuky som mal rád vždy, aj inštrumentálne skladby mimo hlavného prúdu. Keď som ako mladý chodil do kina, ťahalo ma to väčšinou k žánru film noir. Na tých filmoch, ktoré ma inšpirovali, bolo niečo veľmi temné a strašidelné, čo ma naozaj držalo.“
Už v Lynchovom svojskom roadmovie Príbeh Alvina Straighta však dokázal, že nie je len jednorozmerným skladateľom a vie suverénne komponovať aj v žánri Americana.
Veľa sa naučil ako mladý klavirista pri sprevádzaní rôznych spevákov, komikov či tanečníkov v letnom rezorte Catskills, ale hudbu aj študoval na Eastman School of Music a na Manhattan School of Music, chvíľu dokonca aj sám učil. Keď sa objavila možnosť zložiť vianočný muzikál, ktorý odvysielala televízia a bol to slušný divácky úspech, už ďalej peniaze zo školy nepotreboval.
SPEVÁČKY AJ OLYMPIÁDA
Ešte pred filmami však urobil slušnú kariéru ako autor popových a soulových piesní. Najlepšie mu išlo skladanie pre ženské hlasy. Ovládanie remesla by mu bolo nanič, keby nemal aj neomylnú intuíciu – vedel, pre koho píše a čo má napísať. Preto sa jeho veci tak páčili napríklad Nine Simonovej, ktorá naspievala Another Spring, a keď Nancy Wilson nahrala Face It Girl, It’s Over, vznikol veľký hit, ktorý mu definitívne otvoril dvere do šoubiznisu.
Už ako slávny autor v roku 1992 potvrdil, že dokáže napísať aj skladbu na úplne inú príležitosť. Na otváracom ceremoniáli letných olympjiských hier v Barcelone zaznela jeho The Flaming Arrow, známa aj ako Torch Theme. Sám ju tam aj dirigoval. Tvrdil, že zachytila všetko, čím si ako hudobník prešiel. Okolnosti jej vzniku však zľahčoval:
„Vedel som, že to musí byť niečo špeciálne. Tak som na to potreboval viac času. Úprimne, odkladal som to, lebo mi nič nenapadalo. Vôbec nič. A potom som sa raz večer chystal na svadbu a niečo som si začal pospevovať v sprche. A to bolo všetko – prišlo to ku mne v sprche. Prišiel som ku klavíru a prehral som si to. Napísal som to za pol hodiny.“
Keď som ako mladý chodil do kina, ťahalo ma to väčšinou k žánru film noir. Na tých filmoch, ktoré ma inšpirovali, bolo niečo veľmi temné a strašidelné, čo ma naozaj držalo. Angelo Badalamenti