Vývoj bojov (300. deň): Ukrajina tut!
Vojna na Ukrajine sa stala aj na Slovensku udalosťou roka, preto dnes uverejňujeme aj v novinách pravidelný webový formát o vývoji na fronte s hodnotením doterajšieho priebehu vojny
Informácie v tomto texte sú zhrnutím udalostí za inváziu a utorok 20. decembra. Osobnosti, ktoré Denník N oslovil, jednoznačne vybrali za udalosť roka 2022 ruskú inváziu na Ukrajinu. Napriek otrasom v domácej politike či hroznej vražde z nenávisti by bolo čokoľvek iné prekvapením. Ani pád vlády, ani nekončiaca politická kríza, ani čokoľvek iné nie je dôležitejšie ako vojna, ktorá bez ohľadu na výsledok zmení pomery na celom kontinente.
Zomreli počas nej desaťtisíce, možno už státisíce ľudí, ďalšie milióny utiekli. Mnohí z nich k nám na Slovensko či do Česka. Okrem toho pociťujeme politické, hospodárske aj psychologické dôsledky vojny. Žiadna iná zahraničná udalosť od druhej svetovej vojny a porážky komunizmu v Európe na nás nemala taký hlboký, komplexný a bezprostredný vplyv, aký má a ešte dlho bude mať ruská agresia.
Zhodou okolností anketa vychádza v čase, keď Vývoj bojov hodnotí 300. deň invázie. Preto táto časť okrem aktuálnych správ z bojiska mimoriadne zhodnotí aj doterajší priebeh bojov.
KĽÚČOVÁ BITKA VOJNY
Za desať mesiacov od 24. februára sa stalo toľko dôležitých udalostí, bez ktorých by sa dnes písal celkom iný príbeh, že pokus o výber jednej jedinej môže pôsobiť opovážlivo. Napriek tomu som presvedčený, že sa to dá. Bitka z prvého dňa vojny, o ktorej bude reč, nebola ani najväčšia a nie je ani najznámejšia. Nikdy nebude taká slávna ako obrana Mariupola, jarné víťazstvá pri Kyjive, Černihive a Sumách, úspešné jesenné protiofenzívy pri Chersone či Iziume alebo krvavé boje pri Bachmute, ktorý si už vyslúžil označenie ukrajinský Verdun. No je veľmi pravdepodobné, že keby boje o letisko Hostomeľ pri Kyjive dopadli podľa ruského plánu, vojna by mala dramaticky odlišný priebeh.
Hostomeľ je kyjivské predmestie. Samotné letisko leží od hraníc mesta približne desať kilometrov. Pred vojnou bolo základňou výrobcu lietadiel Antonov, ktorá z neho prevádzkovala aj najväčšie lietadlo sveta
An-225 Mrija. Aby šesťmotorový obor z Hostomeľa mohol lietať, dráha na letisku musela mať primerané rozmery.
Z pohľadu útočníka to bolo ideálne miesto na pokus o ovládnutie hlavného mesta – veľké letisko schopné prijať dopravné lietadlá plné elitných výsadkárov pripravených rýchlo vtrhnúť do Kyjiva a pokúsiť sa obsadiť vládnu štvrť a zajať politické vedenie krajiny. Bol to veľmi podobný plán ako v auguste 1968. Aj vtedy Sovieti ako prvé obsadili pražské ruzyňské letisko, na ktorom pristáli výsadkári s cieľom zajať Alexandra Dubčeka a ostatných lídrov.
Lenže teraz sa Kremeľ prepočítal. Výsadok z vrtuľníkov síce letisko obsadil, ale kým na ňom stihli pristáť transportné lietadlá Il-76, ktoré už boli vo vzduchu, rýchla ukrajinská protiakcia neumožnila Rusom využiť pristávaciu dráhu. Na druhý deň síce letisko definitívne ovládli, ale bleskové dobytie Kyjiva už nebolo reálne.
Boje o Hostomeľ boli aj začiatkom konca ruských výsadkových síl známych pod skratkou VDV. V Rusku sú tieto jednotky tradične považované za elitné, slúžili v nich profesionáli s najlepším výcvikom aj výbavou. Na letisku však utrpeli ťažké straty. Vo všeobecnosti boli v prvej polovici vojny výsadkári časťou ruskej armády, ktorá mala najťažšie straty. Velenie z nich urobilo tradičné motostrelecké jednotky, na čo nikdy neboli určení, nezodpovedala tomu ich organizačná štruktúra ani ľahká technika.
ROZHODUJÚCA ZBRAŇ
Aj v tomto prípade je situácia podobne sporná ako pri určení bitky, ktorá určila charakter vojny. Význam jednotlivých druhov zbraní sa priebežne menil a pre obe bojujúce strany platí iná odpoveď.
Rusi až na prvé dni bojujú svojím tradičným spôsobom, ktorý spočíva v uplatnení brutálnej sily. Tá sa opiera o početnú prevahu v obrnenej technike a najmä v delostrelectve a raketometoch. Po počiatočnom štádiu invázie mali úspechy len tam, kde im táto kvantitatívna prevaha prestrieľala cestu ukrajinskou obranou. Platí to najmä o dobytí Mariupola, aglomerácie Rubižne, Sjevjerodoneck, Lysyčansk a ešte predtým Popasnej, z ktorej sa Rusi vydali k Bachmutu, kde stoja dodnes.
Na ukrajinskej strane si na začiatku bojov najväčšiu slávu vydobyli prenosné protitankové strely Javelin či NLAW od západných výrobcov a ukrajinská Stugna. Ničili ruskú techniku v rozťahaných konvojoch, ktorých boky neboli chránené. V rovnakom čase bol hviezdou turecký dron Bayraktar.
Dnes o ňom už takmer nepočuť, pretože Rusi po počiatočnom fiasku posilnili protileteckú obranu prvej línie. Na začiatku síce postúpili rýchlo ďaleko dopredu, ale bez dostatočnej podpory systémov zem – vzduch mohli Bayraktary pomerne beztrestne masakrovať ruské konvoje. Dnes sú už pomerne veľké a pomalé turecké drony príliš zraniteľné.
Napriek tomu sú drony jednou z dvoch zbraní tejto vojny. No skôr tie malé, často komerčne dostupné, ktoré nonstop visia nad bojiskom, hľadajú nepriateľa, navádzajú naň delostrelectvo a samy bombardujú. Druhou sú moderné západné húfnice a najmä americké raketomety HIMARS, respektíve ich ťažšia pásová verzia M270 (vrátane niekoľkých kusov od európskych spojencov). Podľa dostupných informácií ich Ukrajina dostala spolu 40.
Keď Britské kráľovské letectvo RAF v roku 1940 zvíťazilo v bitke o Britániu, Winston Churchill o jeho letcoch vyhlásil: „Nikdy v dejinách ľudských konfliktov nevďačilo toľko ľudí za tak veľa takej hŕstke.“
Dnes sa dá rovnaký výrok použiť v mierne pozmenenej podobe: „Nikdy v dejinách ľudských konfliktov nevďačilo toľko ľudí za tak veľa jednej zbrani.“
Západné raketomety znamenali zvrat vo vojne. Systematicky ničili ruské muničné sklady, veliteľské stanovištia, kasárne, zásobovacie trasy. Slovom všetko, čo Rusom umožňovalo viesť vojnu, akú sme videli v lete v Donbase a v takej hĺbke nimi ovládaného územia, v akej boli dovtedy nezraniteľní. Bez HIMARS-ov by dnes nebol oslobodený Cherson a ruská armáda by veľmi pravdepodobne dobyla väčšiu časť Donbasu.
ROZHODUJÚCE ZLYHANIE VOJNY
V prvom rade Putinovo rozhodnutie začať ju. V druhom rade zvolená stratégia.
Putin investoval veľa peňazí do kupovania vplyvu na Ukrajine. Tajné služby mu zároveň hlásili, že odpor armády bude slabý a obyvateľstvo sa podvolí.
Časť ukrajinskej generality, spravodajských služieb a politikov naozaj zradila. Minimálne rýchly postup na juhu a pád Chersonu umožnili, že vopred podmínované mosty nevybuchli a podobne. Lenže všade inde ukrajinská armáda kládla tuhý odpor, dôstojníci nezaváhali, politici neutiekli a občania spontánne bránili svoju vlasť.
Ukrajina sa na Putinovo prekvapenie nenechala kúpiť, hoci ju Robert Fico označuje za najskorumpovanejšiu krajinu na svete. Spomeňte si na to vždy, keď to bude ktokoľvek na skorumpovanom Slovensku používať ako falošný argument, prečo Ukrajincom nemáme pomáhať.
Druhým kľúčovým zlyhaním bol hlúpy plán, ktorý vychádzal z nesprávneho presvedčenia, že Ukrajina je slabý súper.
Ruská armáda na papieri vyzerala mocne, ale pozemné jednotky (pešiaci, tankisti, delostrelci, ženisti…) mali pred inváziou čosi vyše 300-tisíc vojakov. Približne dve tretiny z nich rozmiestnili okolo Ukrajiny s tým, že v určených smeroch rýchlo postúpia bez odporu do hĺbky ukrajinského územia, spôsobia rozvrat a rýchly koniec organizovaného odporu.
Na viacerých miestach naozaj tankové kolóny postúpili ďaleko, ale ruskej armáde chýbali vojaci na zabezpečenie prekonaného územia. To Ukrajincom umožnilo viesť útoky zo zálohy s pomocou ľahkých, pohyblivých a dobre vyzbrojených jednotiek. Výsledkom bola totálna porážka Rusov na severe pri Kyjive, Černihive a Sumách. Po nej sa rozhodli bojovať tak, ako im to ide najlepšie. Začala sa delostrelecká bitka o Donbas.
ROZHODUJÚCA OSOBNOSŤ
Ukrajinský radový vojak. Ukrajinskí občania. Valerij Zalužnyj… Ktokoľvek z nich by si
zaslúžil označenie rozhodujúca osobnosť vojny.
Lenže stačilo by, aby prezident Volodymyr Zelenskyj na začiatku vojny zlyhal, ušiel z Kyjiva, ako mu ponúkali, a mohol nastať rýchly koniec.
Zelenskyj si však namiesto odvozu vypýtal zbrane a aj ich dostal. Od prvého dňa dával najavo nezlomnú vôľu a aj odvahu. Tú ukazuje dodnes. Veď len včera bol priamo v Bachmute. Kontrast s bunkrovým zbabelcom Putinom nemôže byť väčší.
Neznamená to, že Zelenskyj nemá kritikov a že všetko robí správne. Vyčítajú mu, že podcenil varovania západných spojencov, a teda aj prípravy na inváziu. Práve tomu kritici pripisujú straty územia v prvých dňoch bojov. Po vojne sa určite dozvieme o rôznych zlyhaniach a chybách, určite sa vráti k slovu politika aj s jej prízemnými prejavmi. Čokoľvek sa však stane, faktom zostane, že tvárou tejto vojny je Volodymyr Zelenskyj.
Ukrajina tut! Ukrajina je stále tu! Presne to hovoril ukrajinský prezident na samom začiatku vojny. Odkázal tým, že zostáva aj so svojimi najbližšími a nikam neuteká. V tej chvíli sa z politika stal líder a štátnik.
POLITICKÉ DÔSLEDKY
Nedajú sa preceniť. U nás doma by mala platiť jednoduchá rovnica – každý, kto v tejto vojne stojí na strane Ruska, či už otvorene, alebo svoj postoj skrýva za pózu humánneho mierotvorcu, ktorý nechce pomáhať Ukrajine a posielať jej zbrane, aby sa vojna rýchlo skončila a nezomierali ľudia, by mal byť vynechaný z úvah o tom, že patrí do demokratického politického spektra.
De facto totiž hovorí, nech nás Ukrajina svojou hrdinskou obranou neobťažuje a nech Putinovi dá, po čom túži. Je pritom jedno, či je takýto postoj prejavom vedomej proruskej orientácie a obdivu k zločincovi Putinovi, zbabelosti alebo iba túžby po lacnom plyne a elektrine.
Nikto nechce, aby umierali ľudia. Lenže za to, že sa to deje, nemôžu Ukrajinci, ale len a jedine Vladimir Putin a jeho krajina. O tom, či, ako dlho a akými prostriedkami sa budú Ukrajinci brániť, rozhodnú oni sami, nie tunajší Putinovi užitoční agenti.
Táto vojna tak môže slúžiť aj ako informačné sito pre inak vyhranené tábory liberálov, konzervatívcov či ľavičiarov. Ukazuje sa, že veľa z nich, hoci sa na mnohom inom nezhodnú, má v postoji k Ukrajine pevný spoločný základ, na ktorom by mohli vybudovať lepšie vzťahy.
Samozrejme, oveľa širší presah majú celokontinentálne, respektíve celosvetové dôsledky vojny.
Ak nastane ideálny scenár, v ktorom Ukrajinci zvíťazia a porazia Putinov režim, máme obrovskú šancu rozšíriť európsku zónu mieru, prosperity a demokracie o Ukrajinu, ale aj o ďalšie postsovietske štáty. Napríklad o Bielorusko, ktorého súčasný diktátor je pri moci len z Putinovej vôle. Takýto výsledok by v jednotlivých európskych krajinách zároveň veľmi oslabil politikov, akí sú na Slovensku v Smere, v Česku v SPD, v Maďarsku vo Fidesze a podobne.
Naopak, aktuálne menej pravdepodobný katastrofický scenár v podobe ukrajinského kolapsu a presunutia ruských hraníc (fyzického alebo vplyvového) k Užhorodu by presne týchto politikov povzbudil, čo by mohlo mať dramatické následky v celej Európskej únii. Aj bez ich víťazstiev vo voľbách by však ruský vplyv aj ambície narástli do mimoriadne nebezpečných rozmerov. Napokon, Poľsko dobre vie, prečo urýchlene buduje armádu schopnú vzdorovať ruskej.
Výsledok vojny nie je známy, ale niektoré politické dôsledky už áno.
Európa sa konečne rozhodla zbaviť závislosti od ruských energií. Zatiaľ sa zdá, že to aj dokáže. Obrovsky sa zároveň posilnil význam NATO. Veľmi blízko k vstupu do Aliancie sú Švédsko a Fínsko, ktoré by bez ruskej invázie o členstvo nepožiadali.
Na Slovensku máme spojenecké vojská, ktoré veľmi rýchlo po invázii prišli posilniť našu obranu. Kým krátko predtým Smer, Hlas a slovenskí fašisti rozpútali hystériu pre podpis neškodnej obrannej dohody s USA a organizovali návštevy „vlastizradcov“u nich doma, o pár týždňov bez odporu akceptovali reálny príchod spojeneckých vojakov. Samozrejme, s hlúpou epizódou, keď Robert Fico hovoril v súvislosti s nemeckou jednotkou (protilietadlovci s Patriotmi) o wehrmachte, čo bol názov Hitlerovej armády.
Rusko okrem toho stráca vplyv v postsovietskom priestore. Napríklad Arménsko spoznalo, že už nefungujú záruky bezpečnostnej organizácie pod vedením Moskvy, ktoré mali Jerevanu pomôcť vo vzťahu k Azerbajdžanu.
BACHMUT – TAK DNES VYZERÁ VOJNA V PRVEJ LÍNII
Britské ministerstvo obrany tvrdí, že Rusi postúpili od obytnej štvrte vo východnej časti Bachmutu. Odvoláva sa pri tom na správy z minulého týždňa. Počas uplynulých dní však prichádzajú aj také, podľa ktorých Ukrajinci vytlačili späť. Zobrazuje to napríklad tradičný zdroj máp v tejto rubrike. Ruský Rybar však tvrdí opak. Rusi podľa neho postupujú hlbšie do mesta.
Vyznenie dnešného Vývoja bojov je optimistické. Nasledujúce riadky nemajú slúžiť na vyváženie tohto dojmu, ale ako pripomienka nepredstaviteľného utrpenia vojakov na fronte a celej Ukrajiny. Opisujú video, ktorému dal jeho autor názov Peklo v Bachmute. Je preto jasné, že ukazuje vojnu v najsurovejšej podobe.
Video nasnímala kamera, ktorú mal veliteľ ukrajinského družstva pripevnenú na prilbe. Vojaci sa presúvajú v otvorenej krajine, keď ich zasiahne ruská paľba. Pravdepodobne ide o mínomety. Po dopade prvého granátu sa ešte všetci príslušníci malej jednotky postavia. Druhý ich zasiahne naplno. Najexplicitnejšie zábery sú rozrastrované, ale zvuky nie.
Hneď po výbuchu ktosi kričí: „Toľa 300!“300 je kód pre zraneného. Volá sa Toľa.
Číslo 300 používajú v takejto situácii obe strany.
Muž s kamerou sa rozbehne k ďalšiemu telu. Nehybnému. Po chvíli ostatným oznámi: „Kaj 200.“200 znamená mŕtvy. Volal sa Kaj.
Aj toto číslo používajú obe armády na označenie zabitých v boji. Zvykli si v Afganistane.
Veliteľ vzápätí vydá rozkaz, že zvyšok jednotky sa musí stiahnuť, lebo ju dobre vidia z domov nablízku. Guľometník nechce nechať mŕtveho kamaráta na mieste. Veliteľ ho musí upokojovať.
Rusom často vyčítajú, že sa nepostarajú o svojich mŕtvych. Oni to zas tvrdia o Ukrajincoch. My, čo vojnu sledujeme od počítačov, nemáme najmenšie právo pozerať sa na takéto správanie zhora.
Nemáme predstavu, aké je byť pod paľ bou a ťahať so sebou mŕtve telo, ktoré vás spomaľuje a zvyšuje riziko vlastnej smrti. Isté je len to, že sú situácie, keď mŕtvych na bojisku zanechajú obe strany.