Záchranou Ruska je jeho kapitulácia
Rovnako ako na konci druhej svetovej vojny sú rokovania možné a potrebné – ale o kapitulácii
Vojna, ktorú rozpútal Vladimir Putin, nemá žiadne racionálne a dosiahnuteľné ciele. Nejde o to, aby Ukrajina nevstúpila do NATO – to sa nedá vyriešiť vojnou. Nejde o to, že v Donbase je možné hovoriť po rusky – to bolo možné aj tak. Nejde o zničenie biolaboratórií, ktoré produkujú vírusy spôsobujúce neplodnosť ruských žien – takéto laboratóriá neexistovali. Cieľom vojny je zničiť Ukrajinu – ako štát, ako kultúru, ako národ. Putin nemá rád Ukrajinu. Opakovane vyhlásil, že Rusi a Ukrajinci sú jeden národ a jeden jazyk a že samotnú Ukrajinu vymyslel Lenin. To znamená, že v správnom, podľa jeho názoru organizovanom svete by žiadna Ukrajina nemala existovať. Práve o tom je vojna.
Existujú všetky dôvody domnievať sa, že zničenie Ukrajiny je len prechodným cieľom. Potom musí nasledovať vojna za Putinovo podmanenie západnej (európskej, kresťanskej) civilizácie ako celku. Je nepravdepodobné, že plánuje pripojiť Francúzsko alebo Španielsko k Rusku, myslím, že jeho plány na západe nepresahujú krajiny bývalej Varšavskej zmluvy a možno „návrat“Fínska, ale Európa a Amerika musia poznať svoje miesto – dýchať plytko a každý druhýkrát!
NEPRIJATEĽNÁ PODMIENKA VLASTNÉHO ZÁNIKU
Táto vojna sa preto nemôže skončiť ako väčšina vojen v histórii – dohodou, kompromisom medzi bojujúcimi stranami.
Ukrajina nemôže akceptovať požiadavku vlastného zániku. Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a jeho satelity nemôžu akceptovať návrat ku koloniálnemu postaveniu alebo vazalskej závislosti. Západná Európa a USA nikdy neuznajú právo Ruska na kontrolu nad planétou.
Po tejto vojne môže nasledovať mier len vtedy, ak sa skončí úplnou vojenskou a politickou porážkou Putinovho Ruska a demontážou existujúceho režimu, čím sa ukončí existencia Putinovho štátu (nie Ruska, ale súčasného štátu, ktorý je nepriateľský voči svetu aj samotnému Rusku).
Akýkoľvek iný výsledok, nech už bude formulovaný akokoľvek, bude len dočasným prímerím, po ktorom režim Vladimira Putina, ktorý naberie sily, prejde do nového útoku. Aj keď Ukrajina oslobodí celé svoje územie – čo sa skôr či neskôr stane, pretože celý priebeh vojny ukazuje, že Putinovo Rusko nemôže zvíťaziť na bojisku – žiadne zmluvy a záväzky, ak budú podpísané s Putinom ako legitímnym lídrom krajiny, teda ak uznajú právo jeho štátu na existenciu, neodradia Rusko od novej agresie.
V tomto kontexte občasná myšlienka na Západe, že po úplnom alebo čiastočnom oslobodení ukrajinského územia by sa mali začať rokovania s Putinom, desivo podceňuje existenčné nebezpečenstvo, ktoré naša krajina predstavuje pre súčasný svet.
To znamená, že rovnako ako na konci druhej svetovej vojny sú rokovania možné a potrebné – ale o kapitulácii. A tak ako vtedy, aj keby chcel, zosobnenie režimu ho nemôže podpísať – na rukách má príliš veľa krvi a príliš dlhú históriu lží. Vtedy kapituláciu podpísal poľný maršal Keitel.
UROBIA TO PRE SEBA
Kto by sa u nás mohol stať Keitelom? Predpokladám, že niektorý z kumpánov súčasného vodcu, a na to nepotrebujete okupáciu – Nemecko v roku 1918 podpísalo čokoľvek, hoci na jeho územie nevstúpil ani jeden nepriateľský vojak. Putinovi spolubojovníci to urobia, keď im bude konečne jasné, že vojna je úplne prehratá, že front sa každým dňom zrúti (alebo sa už zrútil), že zdroje sa vyčerpali a ekonomika sa rúti dole rýchlosťou g (zrýchlenie voľného pádu na zemskom povrchu – pozn. prekl.).
Neurobia to preto, aby zastavili krviprelievanie alebo zachránili krajinu pred chaosom a hladom – urobia to pre seba. Nezáleží im na Ukrajine, nezáleží im ani na Rusku. Záleží im na sebe. Každý z nich chce jediné – odpustenie zo strany Západu, aby svoje miliardy mohli využiť tam, v kráľovstve bezduchosti a rusofóbie. Načo by inak boli? A načo bol celý život?
Vojnu nijako zvlášť nevítali, hoci ak by Putin vyhral, naďalej by mu verne slúžili. Ale ako porazeného ho nepotrebujú. Samozrejme, človek musí mať odvahu pochopiť, že zostať mu verný je ešte nebezpečnejšie ako sa ho vzdať. Dúfam, že casting na Keitela už bol vyhlásený, že kľúčové postavy v Putinovom okolí už dostali alebo dostanú príslušné signály zo Západu.
Aby po vojne nastal mier a nie prímerie, musí byť konečná mierová zmluva podpísaná nie medzi Ukrajinou a Ruskom, ale medzi Ruskom na jednej strane a Ukrajinou a NATO na strane druhej. Na druhej strane Putin tvrdí, že je vo vojne s NATO – a to je vzácny prípad, keď hovorí pravdu.
Zmluva by mala obsahovať nielen upevnenie územnej celistvosti Ukrajiny a záruky jej bezpečnosti, ale aj stiahnutie ruských vojsk z okupovaných území Gruzínska a Moldavska a ich odchod z Bieloruska. Musí obsahovať povinnosť zaplatiť reparácie a vydať všetkých vojnových zločincov. A čo je najdôležitejšie, demilitarizácia Ruska, zbavenie sa jeho jadrového arzenálu – nebyť jeho, Putin by sa do tohto dobrodružstva nepustil – alebo medzinárodná kontrola ruských jadrových zbraní. Ak bude nasledovať niečo ako Marshallov plán – pomoc, samozrejme, tiež pod medzinárodnou kontrolou, pri obnove všetkého, čo bolo za dvadsať rokov zničené mocou v ekonomike, politike a sociálnej oblasti, nakoniec to bude akceptovať aj obyvateľstvo.
Porážka je však často blahodarná. Po porážke na Kryme v polovici devätnásteho storočia – opäť Krym! – Rusko oslobodilo vlastných nevoľníkov. A práve kapitulácia režimu je teraz v záujme Ruska a jeho obyvateľov. Súčasný stav neničí len Ukrajinu – ničí (už zničil!) aj Rusko. Ak bude pretrvávať, nikdy sa nedostaneme z hrôzy, do ktorej sme boli zahnaní – budeme odsúdení na chudobu, tmárstvo a archaizmus. V našich školách nás budú učiť, že Zem je plochá a stojí na troch veľrybách, a my sa pripojíme k zoznamu krajín a kultúr, ktoré kedysi boli a navždy zanikli. Na našom území sa, samozrejme, niečo stane, ale nebude to mať nič spoločné s nami, dokonca ani s tým najlepším, čo sme mali.
Vzdanie sa a odstránenie režimu nám dáva šancu. Musíme si byť vedomí toho, že je to veľmi malá šanca. Napriek tomu je to šanca, ktorú sa musíme pokúsiť využiť.