Ako (ne)mlčať o genocíde
Nemecký historik Hubert Wolf uverejnil štúdiu, v ktorej sa pokúsil rekonštruovať vznik Vianočného prejavu Pia XII.
Pred 80 rokmi pápež Pius XII. predniesol svoj slávny Vianočný prejav, v ktorom okrem iného kritizoval i genocídnu politiku počas druhej svetovej vojny – pravda bez toho, aby priamo pomenoval jej obete a páchateľov.
Pápež Pius XII. desaťročia stelesňoval váhanie veľkej časti katolíckeho kléru, ktorého predstavitelia nevedeli, ako sa majú postaviť k nacistickému antisemitizmu. Katolícku cirkev pokladali za nástupkyňu starozákonných proroctiev, zatiaľ čo tých Židov, ktorí sa napriek radostnej zvesti Ježiša Krista pridŕžali judaizmu, vnímali ako zaslepencov, ktorých bolo treba obrátiť na pravú vieru.
Neprekvapuje preto, že s nástupom moderny mnohí katolícki klerici prispeli k etablovaniu moderného antisemitizmu: Židov obviňovali, že riadia sprisahanie osvietencov (slobodomurárov), liberálov a socialistov proti tradičnému poriadku a hodnotám, aby na seba strhli svetovládu a uvrhli svet do chaosu a anarchie.
Po prvej svetovej vojne sa tieto konšpiračné fantázie radikalizovali do paranoje zo „židoboľševizmu“, ktorá z nadpriemerného zastúpenia revolucionárov židovského pôvodu medzi boľševikmi – i keď tí sa k židovstvu nehlásili – vyrábala údajný ďalší dôkaz o židovskej zvrhlosti.
Až do tohto bodu sa katolícky antisemitizmus do veľkej miery prekrýval s nacistickým. Rozdiel spočíval v rasizme. Náuka o nerovnosti ľudských rás odporovala katolíckemu univerzalizmu a tézam o prirodzenom Božom poriadku. A hoci sa našli teológovia a biskupi, ktorí sa pokúšali zmieriť nezmieriteľné, rasizmus predstavoval červenú čiaru, ktorú pravoverní katolíci nemali prekročiť.
ZÁSTUPCA
To však neznamenalo, že katolícky antisemitizmus s nástupom Hitlera k moci vymizol. Práve naopak, paranoidné predstavy o sprisahaní Židov s boľševikmi charakterizovali antikomunizmus kléru vrátane najvyšších poschodí cirkevnej hierarchie. Ovládali aj Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII. Jeho kritici ním vysvetľovali i pápežovo „mlčanie“zoči voči holokaustu.
Tieto obvinenia v 60. rokoch minulého storočia prehĺbila divadelná hra nemeckého autora Rolfa Hochutha Zástupca, ktorú uviedli aj divadlá vo vtedajšom socialistickom Československu. Neschopnosť hlavy katolíckej cirkvi odsúdiť holokaust sa tu stavia do kontrastu s ľudskosťou úprimne veriacich kresťanov. Kontroverzie okolo dejinnej úlohy Pia XII. kvôli Hochhuthovej hre v podstate nikdy celkom neutíchli.
Obhajcovia pápeža mali pritom v celej veci jasno: Pius XII. holokaust odsúdil, konkrétne vo svojom rozhlasovom prejave na Vianoce roku 1942. Hovorí v ňom – ako referovali aj slovenské Katolícke noviny – o „státisícoch ľudí, ktorí bez vlastnej viny, často len pre príslušnosť k národu alebo rase, sú určení na smrť“.
Kde je potom problém? V prvom rade v skutočnosti, že pápež priamo nepomenoval obete ani páchateľov. Okrem toho je známe, že vianočné posolstvá neformuloval sám, ale mal „ghostwritera“, nemeckého jezuitu Gustava Grundlacha. Prejav z roku 1942 bol venovaný dosť suchopárnym a samoľúbym úvahám o katolíckom modeli fungovania sveta a spoločnosti, ktoré prezrádzajú Grundlachov rukopis.
Pasáž o obetiach vojny, naopak, pôsobí, ako by ju tam vložil niekto iný. Ak áno, kto? Grundlach alebo dokonca sám pápež? A s akým zámerom?
Aby upozornil svet na genocídu Židov? Alebo Grundlachovu pasáž, naopak, upravil v tom zmysle, aby neprovokovala nacistov, ktorých síce nemal rád, ale napokon musel akceptovať, že viedli vojnu proti spoločnému úhlavnému nepriateľovi, boľševizmu?
STRATENÝ RUKOPIS
Na tieto otázky sme až donedávna nemali odpovede. Bádatelia sa mohli pustiť do ich hľadania až po otvorení vatikánskeho archívu v roku 2020.
Známy nemecký cirkevný historik Hubert Wolf pred niekoľkými mesiacmi uverejnil štúdiu, v ktorej sa pokúsil rekonštruovať vznik Vianočného prejavu Pia XII. do najmenších podrobností. Inak striktne vedecký text sa číta ako historický detektívny román v štýle Umberta Eca: Wolf hľadá najskôr v pozostalosti ghostwritera Grundlacha, kde z nejakého neznámeho dôvodu chýba práve (a jedine) rukopis prejavu z roku 1942; následne nájde rukopisy pápežových prekladov do taliančiny, no nemecké originály chýbajú aj tu.
Hlavne však chýba práve preklad rozhlasového prejavu z 24. decembra 1942; namiesto neho na verejnosť prenikol text prejavu pred kardinálmi, ktorý Pius predniesol v rovnaký deň, len dve hodiny pred rozhlasovým prejavom – ten ho však vôbec neodbremeňuje, práve naopak, obviňuje v ňom Židov zo „zaslepenosti“a „bohovraždy“– v kontexte holokaustu, o ktorom už vo Vatikáne majú spoľahlivé informácie, to pôsobí (prinajmenšom z dnešného pohľadu) škandalózne.
Oficiálna verzia znie, že príslušný rukopis pravdepodobne padol za obeť neodbornému archivovaniu. Hubert Wolf sa preto musí utiekať k analýze pápežovej osobnosti a historického kontextu: Pius XII. bol na rozdiel od svojho predchodcu a menovca Pia XI. introvertný diplomat, ktorý sa obával eskalácie napätia zo strany nacistického Nemecka, do ktorého, ako sme spomenuli, navyše stále vkladal nádeje ako bašty antikomunizmu.
O hrôzach a rozmeroch holokaustu Pius XII. v priebehu roku 1942 už nemohol mať najmenšie pochybnosti – svedčí o tom v neposlednom rade množstvo listov od postihnutých, ktoré spomína vo svojej knihe i belgický historik Johan Ickx (vyšla nedávno v českom preklade). Zmietaný medzi úsilím o sprostredkovanie a morálnymi výčitkami, respektíve tlakom západných diplomatov, sa podľa Wolfa prepracoval k inkriminovanej pasáži, ktorá jasne pomenúva genocídu, ale nie jej obete ani jej páchateľov.
Skutočnosť, že Pius XII. svoj príspevok k odsúdeniu holokaustu preceňoval, naznačujú chýbajúce slová vďaky zo strany obetí, ako aj nezáujem, prípadne pohŕdanie zo strany páchateľov. Nacistickí spravodajcovia si však zároveň všimli, že obvinenie nacistov z genocídy z Vianočného prejavu sa netýkalo iba Židov, ale zároveň i Poliakov. Podľa Wolfa to naznačuje tiež spojka alebo vo formulácii „pre príslušnosť k národu alebo rase“. Už americký historik Michael Feyer zdôraznil, že Piovi XII. vyčítali mlčanie jeho vlastní podriadení práve vo vzťahu k vyvražďovaniu poľskej katolíckej inteligencie ešte predtým, než do Vatikánu začali prenikať správy o holokauste Židov.
Pius XII. o genocíde nemlčal, svojím lavírovaním však ani priamo nepomenoval jej obete. V užšom kruhu to urobil aspoň v prípade Poliakov. O židovských obetiach však na verejnosti neprehovoril. Do akej miery išlo o diplomatické zábrany, alebo, naopak, o výraz zažitých predsudkov, sme sa definitívne nedozvedeli ani po otvorení vatikánskeho archívu. Útechou nám môže byť aspoň to, že história nikdy nie je uzavretá.
Skutočnosť, že Pius XII. svoj príspevok k odsúdeniu holokaustu preceňoval, naznačujú chýbajúce slová vďaky zo strany obetí, ako aj nezáujem, prípadne pohŕdanie zo strany páchateľov.