Čím menej, tým lepšie
Jej otec vlastnil bazár, ona inšpiruje ľudí, ako žiť minimalisticky
Keď Jana Neupauerová spomína na začiatok svojej cesty k minimalizmu, vybaví sa jej veľká zatuchnutá pivnica, v ktorej pred asi deviatimi rokmi strávila jednu celú sobotu. Spolu so sestrou, s budúcim manželom a s dvoma kamarátmi sa v ten deň prehŕňali tonami oblečenia, ktoré nakúpil ich otec.
Kedysi vlastnil bazár so športovým tovarom a neskôr podnikanie rozšíril aj o ďalšie veci, občas kúpil tisíc riflí, občas kamión iného oblečenia. Oblečenie, ktoré sa mu nepodarilo predať, niekoľko rokov stálo v rôznych priestoroch, až ich jedného dňa musel uvoľniť.
„Oblečenie bolo všade okolo nás, brodili sme sa v ňom po pás. Zisťovali sme, čo je ešte dobré a dá sa to venovať charite a čo už nie a treba to vyhodiť. To oblečenie bolo čiastočne plesnivé, niekde sme tam našli myš, bolo to nechutné,“spomína tridsiatnička Jana. Dnes si už presne nepamätá, koľko áut zničeného šatstva odviezli do zberného dvora, no vie, že trinásť ton dobrého oblečenia si v kamióne odviezla charitatívna organizácia.
„Na vlastnej koži som vtedy zažila, že sa vec, ktorá sa mohla ďalej používať, mohla sa predať a niekto ju mohol nosiť, nechá zničiť. Odvtedy viac vnímam, že takto oblečenie bežne končí, keď sa nepredá, a na tomto princípe funguje fast fashion (rýchla móda – pozn. red.),“hovorí Jana.
„Zároveň vnímam, koľko peňazí ho každý mesiac a každý rok stálo skladovanie vecí, ktoré nestíhal predávať, že vlastníctvo vecí ma niečo stojí.“
PRESTALA NAKUPOVAŤ NOVÉ OBLEČENIE
Jana si vtedy povedala, že nechce dopadnúť ako jej otec, hoci sama na sebe vnímala určité predispozície, napríklad v tom, že vždy bola skôr „bordelárka“. Práve oblečenie bolo prvou oblasťou, ktorú začala na svojej ceste riešiť, a zároveň je to oblasť, kde sa v rámci minimalizmu dostala najďalej.
Na začiatku sa rozhodla nenakupovať. Pracovala vtedy v korporáte, a hoci si najskôr myslela, že všetci budú riešiť, že stále nosí to isté, nikto si nič nevšimol, respektíve jej nič nepovedal. „Začala som vtedy nosiť iné kombinácie a postupne som zistila, že je to super a baví ma to,“spomína Jana.
Keď prestala nakupovať, začala nad oblečením inak rozmýšľať. Aj ona predtým zvykla zájsť do obchodov s módou, keď napríklad mala chvíľu času medzi dvoma stretnutiami, a pozerala, čo je nové. Postupne sa začala sústreďovať na kúsky, ktoré jej v šatníku chýbali a ktoré potrebovala. „Zistila som, že čím je toho menej, tým je to jednoduchšie,“hovorí Jana.
Jej šatník má dnes presné zloženie a sú v ňom iba veci, ktoré má rada a pravidelne ich nosí. „Je mi ľúto mať kdesi naspodku šatníka veci čakajúce na svoju príležitosť, ktoré niekto vyrobil a ja si ich nikdy neoblečiem,“vraví.
Počet vecí však podľa nej nie je rozhodujúcim kritériom, jej šatník, v ktorom má napríklad šesť párov topánok, päť tričiek či dvoje dlhých nohavíc, ju v ničom neobmedzuje. „Zistila som, že naozaj nemusím byť v rámci svojho šatníka pripravená na každú eventualitu, a že keď to mám dobre vyskladané, tak zvládnem všetko.“
Hoci sa Janin šatník v priebehu posledných rokov prirodzene zmenil s narodením detí, dokáže s ním dobre zvládnuť aj formálnejšie udalosti. Keď minulý rok nečakane dostala ponuku tlmočiť pre japonskú televíziu v Prahe, kde s rodinou žije, mala v šatníku kúsky, vďaka ktorým bola vhodne oblečená aj pri tlmočení rozhovorov s českými politikmi.
CESTA K ZJEDNODUŠENIU ŽIVOTA
Ako druhá oblasť prišlo potom bývanie. Krátko po narodení prvého dieťaťa sa s manželom Martinom presťahovali do Berlína. Veľký služobný byt bol zaprataný množstvom vecí a nevyužívaného nábytku, ktoré tam ponechali predchádzajúci obyvatelia. Jana sa rozhodla, že všetko nepotrebné skúsi darovať neziskovým organizáciám, nikto však veci nechcel, a tak ich odviezli do zberného dvora. „V tom byte sa odrazu dalo dýchať. Vtedy som si uvedomila, že vo svojom bývaní nepotrebujem tvoriť miesto pre veci, ale miesto pre život,“spomína.
Jana dnes o minimalizme, ale aj prístupe k výchove svojich troch synov natáča videá na youtubový kanál Minimálne mama a má aj blog, kde sa venuje aj zariaďovaniu ich pražského bytu, do ktorého sa presťahovali po návrate z Berlína. „Keď sa niekto pozrie na videá z nášho bývania, možno si povie, že je to neútulné a holé, a ja mu to neberiem. Ja si hovorím, že náš byt robíme útulným my, ja s mojimi deťmi a s mojím mužom,“hovorí.
Hoci minimalizmus môže vyzerať rôzne a rôzni ľudia ho definujú inak, Jana v ňom vidí najmä cestu, ako si zjednodušiť život, a rada ho prirovnáva k zaštepovaniu rajčín: „Chcete, aby všetky živiny, energia a voda išli do plodu, preto zaštepujete listy, aby vám živiny neuberali. Pre mňa minimalizmus predstavuje nástroj, ako určiť to podstatné v živote a osekať veci, ktoré vám na to odoberajú energiu a čas. Čas má pre mňa najväčšiu hodnotu, väčšiu ako vec či peniaze. Povedala som si, že chcem rodinu, vzťahy a čas s ľuďmi vždy dávať na prvé miesto,“vysvetľuje Jana. „Preto potrebujem mať tých vecí menej, potrebujem, aby sa neporiadok, ktorý prirodzene vzniká, dal rýchlo upratať, aby sme za päť minút upratali detskú izbu a za ďalších päť minút kuchyňu.“
ČO JE PRE NÁS DOSŤ
Hoci mnohí ľudia vnímajú minimalizmus ako obmedze
nie, Jana hovorí, že má dostatok možností vo všetkých oblastiach. Ako problém vníma to, že ľudia sa málokedy zamýšľajú nad tým, čo je pre nás dosť a čo nám stačí. „Ideme, ideme ako škrečky na tom kolese, aby sme zabezpečili rodinu, aby sme mali stále o trošku viac, ale potom nám uniká to podstatné.“
Vo svojom okolí vypozorovala, že mnoho ľudí si užívanie života odkladá na neskôr, napríklad na dôchodkový vek, no často sa to potom neudeje, lebo napríklad ochorejú. S mužom si preto v úplných začiatkoch spoločného života zadefinovali aj to, čo je pre nich majetkovo dosť.
Aby aj manžel mohol tráviť viac času s deťmi, kým sú malé, nepracuje na plný úväzok. Keď sa im pokazilo auto, rozhodli sa nekúpiť nové, ale ušetrené peniaze použiť aj na cestovanie. Tohtoročnú zimu tak trávia na Kanárskych ostrovoch a budúci rok ich čaká niekoľko mesiacov v Spojených štátoch.
NÁBYTOK NAKUPUJÚ Z DRUHEJ RUKY, NO NEČAKAJÚ NAŇ MESIACE
S minimalizmom sa často spája aj nakupovanie vecí z druhej ruky. Blízke je aj Jane, ktorá sa začala tejto téme viac venovať pred šiestimi rokmi po narodení prvého dieťaťa. „Dovtedy som triedila odpad a mala som pocit, že to stačí, že pre prírodu robím dosť. Keď sa nám narodil prvý syn a bývali sme v Berlíne, kde sa témou klimatickej krízy viac žilo, uvedomila som si, že moje deti budú žiť v inom svete, ako žijem ja, a ich deti ešte v inom svete, že klíma sa bude meniť. Je to pre mňa silná motivácia, vnímam, že jedným z dôvodov je aj to, že ľudia toho majú veľa a priveľa nakupujú, je tu prílišný konzum. Nie je to pre mňa o tom, že si kúpim sto vecí od udržateľnej značky, ale že to celkovo zredukujem.“
Nakupovanie v bazároch a secondhandoch však nie je podmienkou minimalizmu. Podľa Jany si ho mnohí minimalisti spájajú aj s finančnou úsporou, ktorá môže byť citeľná, pre Janu to však nie je hlavná motivácia.
Aj ona s manželom sa však pri zariaďovaní svojho pražského bytu dohodli, že nábytok, ktorý potrebujú, budú najskôr hľadať z druhej ruky, a ak sa im to nepodarí do dvoch týždňov, kúpia nový.
„Manžel nemá trpezlivosť čakať na niečo pol roka. Pri zariaďovaní bývania sme preto mali pravidlo, že ak sa nám to do dvoch týždňov nepodarí zohnať z druhej ruky, kúpime nové, lebo to potrebujeme. Je to dialóg,“vysvetľuje Jana.
Pri zariaďovaní bytu tak nákupom vecí z druhej ruky nakoniec ušetrili asi tritisíc eur. Väčšina vecí bola z Ikey a vyzerala ako nová, keďže sa často používala len veľmi krátky čas. „To sú presne tie peniaze, ktoré môžeme ušetriť na niečo, čo je pre nás podstatné.“
ROZDIELNE PRÍSTUPY, NO ZHODA NA TOM PODSTATNOM
Jana s mužom sa snažia žiť minimalisticky asi sedem rokov, ich prístupy sú však rozdielne. Kým Jana nakupuje oblečenie priebežne, keď vznikne potreba a niečo jej odíde, manžel robí veľký nákup asi raz za štyri roky. Kým Jana primárne hľadá v sekáčoch alebo medzi udržateľnými značkami, jej muž túto stránku nerieši.
Svoju ženu si však často s humorom doberá, že „tým pravým“minimalistom z nich dvoch je on, lebo oblečenie nosí, kým sa nezačne rozpadať. Nosenie oblečenia do úplného zodratia však Jana za minimalizmus nepovažuje.
„Môj muž cíti môj strach z toho, že by zo mňa mohol byť ‚hromadič‘. Je takým mojím zrkadlom. Vie ma zastaviť, keď pri triedení poviem, že niečo nepotrebné by sa ešte mohlo hodiť. Vtedy mi povie, že to už naozaj nemáme ako a kde využiť,“vraví Jana.
Ani jeden z nich nemá strach robiť niečo inak, ako je bežné, a ako najväčšiu hodnotu vnímajú čas a spoločné zážitky.
S MENEJ HRAČKAMI SA DETI ZAHRAJÚ LEPŠIE
Veľmi rýchlo sa zhodli aj v tom, ako chcú viesť svoje deti. V blízkom okolí vnímali deti, ktoré boli zahltené množstvom hračiek, a rodičov, ktorí boli nešťastní z toho množstva nahromadených vecí. Rozhodli sa preto, že oni takto nechcú žiť.
„Vnímam ako hodnotu to, že im toho dáme menej. Hra bude potom lepšia a práve lepšia hra deti rozvíja. Sú o tom presvedčivé dôkazy, píše o tom napríklad česká psychologička Pavla Koucká a veľa je toho aj v zahraničnej literatúre,“vraví Jana.
Hoci niekto môže považovať za minimalistickú domácnosť len takú, v ktorej deti nemajú žiadne kúpené hračky alebo je ich absolútne minimum, nie je to prípad Janiných synov. Hračky majú rozdelené do štyroch základných kategórií – lego, vláčiky, autíčka a magnetická stavebnica, ktoré sú umiestnené v štyroch košoch, a okrem nich u nich doma nájdete aj detskú kuchynku, rebrinu či malého robota, ktoré tiež majú svoje miesto.
Svoje deti sa s manželom snažia viesť k tomu, aby vnímali, aké veci majú, a vedeli, kde sú. „Zároveň ich učíme tomu, že veci nie sú ľahko nahraditeľné, že keď sa niečo pokazí, automaticky nepríde nová vec. Rovnako vnímajú, že nové veci prichádzajú len občas, že hračky dostávajú na Vianoce a na narodeniny, hoci sa občas stane výnimka a dostanú nejakú odmenu, to však nie je úplne bežné.“
Jana vníma, že deti majú svoje hračky aj svoje oblečenie rady, že si ich vážia, a to považuje za dôležité. Neustále ich hravou formou zapája nielen do upratovania hračiek, ale aj ich pravidelného triedenia. Hračky vždy predtriedi podľa toho, ako sa s nimi deti hrajú, a potom ich jednu po druhej prechádza aj s nimi a posiela ich ďalej.
Hoci jej deti vnímajú, že niektorí ich rovesníci majú hračiek viac a s rôznymi inými hračkami sa hrajú v škôlke či rôznych detských herniach, nikdy sa im nestalo, že by po návrate domov chceli, aby išli nejakú z nich kúpiť. „Myslím si, že moje deti necítia, že je u nás niečo inak, neviem, či by vedeli, čo minimalizmus znamená.“
AJ Z MINIMALIZMU SA MÔŽE STAŤ KLIETKA
Jana je v súčasnosti spokojná s tým, kde sa v rámci minimalistického životného štýlu nachádza, stále však vidí priestor na zlepšenie. „Absolútne zlyhávam napríklad pri svojej e-mailovej schránke alebo počítačovej ploche. To je katastrofa.“
Problém máva aj pri sentimentálnych predmetoch, no odkedy predala gitaru, na ktorej roky nehrala, aby synovi mohla kúpiť lepší bicykel, vníma zlepšenie aj v tejto oblasti.
Spokojná je nielen v prípade hračiek, ale aj celej kuchyne. „Mám napríklad štyri hrnce a jednu panvicu a stačí to. Mnohí si hovoríme ‚čo ak‘ a kupujeme veci, ktoré naozaj nepotrebujeme.“V jej domácnosti tak nenájdete kuchynský robot, ktorý sa zo skrinky vyťahuje len raz za rok alebo ani to nie.
Že takto zariadená kuchyňa môže fungovať aj v situácii „čo ak“, sa Jane potvrdilo, keď po vypuknutí vojny ubytovali troch ľudí z Ukrajiny. „Všetci sme stále varili, dve rodiny zvlášť, a stačilo to. Samozrejme, bolo to aj o nejakej ohľaduplnosti, že keď sme ten riad použili, tak sme ho hneď umyli, ale fungovalo to,“opisuje Jana.
Internet je plný rôznych pravidiel, ktorými sa minimalisti môžu riadiť, jedným z nich je projekt 333, v rámci ktorého má človek na tri mesiace 33 kusov oblečenia, alebo pravidlo 20 dní, v rámci ktorého treba počkať 20 dní, kým si kúpite vec drahšiu ako 20 dolárov, aby ste zistili, či ju naozaj potrebujete.
„Tieto návody sú blízke najmä Američanom, no niektorými sa riadim aj ja. Napríklad nikdy nekúpim vec na prvýkrát. Väčšinou prejde minimálne týždeň, kým si ju kúpim, ak, samozrejme, nejde o vec, ktorú dlhšie hľadám. Keď triedim, vždy sa pýtam, koľkokrát a či vôbec som danú vec počas roka použila a či by som si ju kúpila znova,“vysvetľuje Jana.
V minimalizme je zástankyňou takzvaného láskavého prístupu a hovorí, že aj on sa môže stať pre človeka klietkou. „Môžem si stanoviť nejaké pravidlo, do ktorého sa snažím vtesnať, no nesedí mi. Napríklad si nekúpim vec, ktorú potrebujem, premýšľam o tom pol roka, až ma to úplne paralyzuje. Je dobré premýšľať aj tým opačným smerom. Dôležité je nezamknúť sa do vlastnej pasce, mojím cieľom nie je ten počet vecí ani nejaká nálepka, že nikdy nenakupujem v reťazcoch s rýchlou módou,“opisuje Jana.
„Minimalizmus dáva podľa mňa šancu na vznik niečoho výnimočného, pre mňa to nie je ideológia ani cieľ, je to nástroj. Mojím cieľom je dobrý život, ktorý som si ja nejako zadefinovala.“