Rodičovstvu sa musíme naučiť

Nikdy ma nič tak veľmi nebavilo a nikdy som nebola z ničoho taká frustrovaná, hovorí Kristína Tormová o materstve

Materstvo je psychicky veľmi náročné a je dobré, že sa o tom dnes viac hovorí, vraví Kristína Tormová, ktorá o rodičovstve píše knihy, bloguje aj rozpráva verejne. „Vôbec sa nečudujem, keď niektoré ženy majú po pôrode či aj neskôr depresie alebo úzkosti. Je to úplne pochopiteľné. Nespíte, nemôže nikam len tak ísť, 24 hodín denne od vás niekto nonstop niečo potrebuje, stále niekto plače.“

Ako podľa vás šťastná výchova? vyzerá

To ja netuším. Asi je to vždy pokus-omyl. Vždy žartujem, že moji rodičia ma tiež nejakým spôsobom „dogabali“a že ja to tak isto robiť nebudem. Ja si svoje deti „dogabem“po svojom.

Pre mňa je, z pohľadu rodiča, šťastná výchova, keď ma to rodičovanie baví. Vtedy to funguje. Viem, že vtedy budú spolupracovať aj deti, nebude to nasilu a bude nám tak obyčajne. Tak by to podľa mňa mohlo fungovať, ale, samozrejme, nie vždy to funguje.

Na pokusy o dokonalosť som sa dávno vykašľala, je normálne občas strácať pocit šťastia. Najväčšie šťastie podľa mňa je, keď sme občas šťastní; a keď ten pocit šťastia stratíme, tak sa nám ho chce opäť stretnúť.

A ako teda vyzerá šťastné dieťa?

Ale veď stále majú tie deti nejaký problém. Neskutočné! (smiech) Inak je zvláštne, ako sa o šťastnom detstve zvykne hovoriť. Napríklad my nemáme doma televíziu a ani veľmi nejeme cukor a komerčné sladkosti vôbec. Nehráme počítačové hry. Je to pre nás takto prirodzené, nikto si tu nič také nepýta, no miliónkrát som počula niečo v zmysle, že „chúďatá deti, čo to majú za detstvo“. Zaujímavé, ako sa šťastie niekedy generalizuje na takéto zvláštne veci, ktoré podľa mňa s pocitom šťastia nijako nesúvisia.

S výchovou sa často spája aj veľké množstvo nevyžiadaných rád. Akú najbizarnejšiu ste dostali?

Ja mám túto kategóriu ľudí, ktorí rozdávajú rady, veľmi rada. Musela som si z toho začať robiť srandu, lebo by ma porazilo. Ja ženy, čo dávajú nevyžiadané rady, volám rado-dajky. Píšem o nich ako o čudných bytostiach, ktoré určite bývajú niekde vo vlhkých pivniciach a občas sa vynárajú, túlajú sa po ihriskách a hľadajú si mamy, ktorým by mohli povedať: „Plače, lebo je mu zima“alebo „Prečo mu nedáte papať? Je hladný!“

Rado-dajky stretávam od prvého tehotenstva, keď bulvár vytrúbil, že čakám dvojičky. A už to išlo. Ľudia mi bežne na ulici hovorili, že ma ľutujú, že to bude peklo, že aj oni čakali dvojičky a neprežilo ani jedno, že isto sa niečo pokašle, lebo budem predčasne rodiť…

Čo to s vami robilo?

Keď ste prvýkrát tehotná, uveríte tomu. Usádza sa vám to v podvedomí a odtiaľ rastie obrovský strach. Keď som tehotná moderovala v televízii, ľudia mi posielali komentáre, prečo nosím podpätky, či chcem zabiť svoje deti, lebo určite spadnem a určite rovno na brucho. Alebo mi hovorili také absurdnosti, že keď nosím rifle, tak farba z nich prechádza aj do dieťaťa.

Je pozoruhodné, akými vecami majú ľudia čas sa zaoberať. Trochu im to aj závidím, ja toľko času veru nemám. Ale len čo som porodila, dievčatá v zdraví prežili aj náročnejší príchod na svet, nejako som sa obrnila svojou vrodenou drzosťou. A už v pôrodnici som takéto rady posielala kade ľahšie.

Aj v pôrodnici ste ich dostávali?

Áno. Moje dievčatá sa narodili predčasne, v 33. týždni, jedna vážila len 1390 gramov, boli v inkubátoroch, celé to bolo náročné. A tak som si tam v pôrodnici sedela na posteli a po kvapkách si žmýkala mlieko do skúmavky. Pri predčasne narodených deťoch je extrémne dôležité, aby mali materské mlieko. Vtedy prišla na izbu sestra a povedala: „Vy máte tie predčasne narodené dvojičky? Tak to nebudete dojčiť.“

Lenže vo mne rebélia zrejme spúšťa aj laktáciu a nakoniec som bola ešte aj darkyňou mlieka. Keď som potom prechádzala okolo tej sestry s plnými fľaškami mlieka, vždy som sa na ňu usmiala.

Nemala by byť pôrodnica, najmä oddelenie, kde sa starajú o predčasne narodené deti, bezpečným miestom, kde sú zdravotníci empatickí?

Určite mala. Toto nebolo oddelenie pre predčasne narodené deti, to som ešte bola v pôrodnici. A, samozrejme, že by mali byť empatickí, a na 90 percent aj boli, ale všade sa nájde nejaká hlúpa ťapa. To sa predsa nestáva, aby boli všetci úžasní. Aj pri druhom pôrode ma jedna privítala vetou: „Si nemyslite, že budete mať nejaký nadštandard, keď ste známa.“

Mimochodom, vlastne na tej neonatológii boli asi všetci úžasní. Toľká láskavosť a podpora. Bol to krásny zážitok. Boli sme tam mesiac.

Predčasne narodené deti sú často na začiatku oddelené od matky. Ako ste zvládali toto obdobie?

Ja som sa tešila, že prežili. To bolo pre mňa najdôležitejšie. A potom som sa tešila, že sa ich môžem dotknúť cez tie diery v inkubátore, a potom, že si ich po týždni môžem brať s tými všetkými hadicami telo na telo.

Postupne. Všetko pomaly a postupne a s o to väčšou vďakou za každý malý krôčik. Zvládala som to nad svoje očakávania, s občasnými hormonálnymi zúfalstvami.

Žena je v takej situácii veľmi zraniteľná. Ako hovoríte, pracujú hormóny, môže teda pociťovať veľký strach, a ak sa jej aj podarí ostať v nemocnici, je tam často s deťmi sama. Čo by matkám v takých chvíľach najviac pomohlo?

Práve tá pomoc ľudí naokolo. Ale isto aj to, že vie nahlas povedať, čo potrebuje, čo jej pomáha, čo jej je nepríjemné. Neviem, prečo si veľa žien, čo sú v pôrodniciach, myslí, že zdravotníci a zdravotníčky čítajú myšlienky. Takže by veľmi pomohla slušnosť a komunikácia. Na „predčasniatkach“už majú aj psychologičku, ktorá mamám malých človiečikov pomáha, a celé sa to tam za tých deväť rokov zlepšuje a zlepšuje.

Vráťme sa ešte k tým nevyžiadaným radám. Čo by ste už dnes s odstupom času povedali ľuďom, ktorí ich radi ponúkajú?

Rodila som dvakrát a mám tri deti. Aj vďaka tomu viem, že rodičovstvo je absolútne neprenosná záležitosť – nevysvetlíš to, kým to nezažiješ. Keby som vedela pri prvom pôrode všetko to čo pri druhom, bolo by mi sveta žiť. Neviem si predstaviť, že by táto skúsenosť niekoho nezaskočila. Nemyslím to v zlom alebo v dobrom, ale všeobecne. Vždy je to úplne iné, ako si to naplánujete – rodičovstvo sa naplánovať nedá. Môj manžel, s ktorým máme nášho Alana, bol celý čas v pôrodnici s nami. Len tam tak vydesene chodil a hovoril, že je rád, že nie som prvorodička.

Ako druhorodička už viem rado-dajky poslať kade ľahšie. No ako prvorodička som si myslela, že sú to dobre mienené rady, ktorým musím veriť, a zbytočne som si tým zhoršila čas s našimi dievčatami, ktorý som mohla prežiť ešte krajšie. A to len preto, že som mala strach.

Z čoho?

Napríklad mi niekto povedal, že deti sa nesmú nosiť, „lebo si na to zvyknú“. Alebo že nemáte spať s dieťaťom ani ho dojčiť na požiadanie, „lebo si na to zvykne“. Hoci neviete, čo si pod tým „zvyknutím“máte predstaviť, len máte pocit, že je to zlé. In

Herečka, moderátorka, spisovateľka, dizajnérka a trojnásobná mama. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu. Zahrala si vo viacerých filmoch a seriáloch, za postavu vo filme Pouta bola v roku 2010 nominovaná na Českého leva. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o svojom materstve, o zážitkoch s deťmi pravidelne píše aj na svojom blogu, aj na Instagrame. Založila vlastnú značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje tričká, čiapky a kryty na mobily. Spolu s manželom žijú v Bratislave a vychovávajú tri deti.

tuitívne však dieťa chcete nosiť, lebo je to prirodzené, dojčíte ho na požiadanie… Namiesto toho, aby som si ich bachla do postele, som k nim v kuse vstávala a nosila ich na dojčenie či sedela s otlačenými tyčkami z postieľky na čele a hladkala ich pol noci. Pri Alanovi ani netuším, kedy som počas nocí dojčila. Mohla som si to uľahčiť. Aj tak sa k nám do postele vždy po polnoci nasťahovali do svojich šiestich rokov. Som rada, že si mohli „zvyknúť“na niečo také normálne: byť tam, kde im je príjemne.

Spätne som si povedala, že som bola vtedy hlúpa, keď som sa bála toho, že si na niečo „zvyknú“, lebo je to podobné, ako keby som o dieťati povedala, že ho nemôžem toľko ľúbiť, lebo si zvykne na lásku.

Rady ohľadne výchovy sa vás teda už dnes nedotýkajú?

Stále sa ma dotýkajú, ale skôr vo mne spúšťajú rôzne inšpiratívne procesy. Hľadám cesty, lepšie si vďaka nim definujem, čo vyhovuje nám. Alebo sa im rada bránim svojím cynickým humorom.

Dnes je také obrovské množstvo informácií o výchove a štýloch rodičovstva, že je ťažké si z nich vybrať to, čo bude naozaj vyhovovať nielen rodičom, ale aj deťom. Povzbudzujem iné matky, aby čítali menej kníh o výchove a počúvali menej diskusií. Sme takí zahltení informáciami o tom, ako byť dobrými rodičmi, že sa nám vytráca intuícia. Nie sme sami sebou, ale snažíme sa vtesnať do pravidiel niekoho iného a potom sme sklamaní, že nám to nefunguje.

Aj ja už dnes čítam knihy o výchove, ale skôr kvôli inšpirácii alebo na utvrdenie sa v mojich domnienkach. No už pri dvojičkách som si vždy vravela, že to nejako zvládnem, lebo veď aj väčší babráci, ako som ja, majú deti. To je moje heslo.

Máte aj nejaký konkrétny výchovný štýl, ktorým sa riadite?

Mne sa najviac páči teória bezpečnej vzťahovej väzby. Škoda, že som o nej viac nevedela pri dcérach, ale doháňam, čo sa dá. A postupne sa učím, získavam zručnosti. Je to životný štýl. A je krásny – dá sa preniesť aj do iných vzťahov.

Veľa toho o výchove však nečítam, nemám na to čas. Ak niečo potrebujem vedieť, opýtam sa. Som obklopená množstvom múdrych ľudí, ktorým v tomto dôverujem. Neviem si napríklad predstaviť, že by som deti nechávala s opatrovateľkou, aby som si sama doma čítala, ako byť dobrým rodičom. Podľa mňa je niekedy dôležitejšie byť. Byť tam, pri deťoch, a pozorovať.

Čo z toho, čo ste čítali, najviac pomohlo vám?

Podľa mňa úplne stačí knižka Psychológia pre milujúcich rodičov od Janky Zemandl a jej spoluautoriek. To je podľa mňa základná kniha – či vyznávate biostravu, barefoot, nosenie, kočíkovanie, čokoľvek. Škoda, že som ju nemala skôr, nemusela som uvažovať nad tým, či mám alebo nemám nechať dieťa vyplakať, keď ma plačom „vydiera“, čo je, samozrejme, nezmysel. Raz som to skúsila urobiť a dodnes mi je z toho nepríjemne. Ale zase vtedy nastal úplný zlom – nepočúvať takéto veci a ísť svojou cestou.

Dnes by som človiečicu zobrala do nosiča a nosila, kým by sa neupokojila. U mňa však asi trochu hrá rolu aj spomienkový optimizmus, lebo s dvojičkami je nosenie trochu iný vesmír než pri jednom dieťati. Nieže si teraz budete myslieť, že som pokojná matka, ktorá sa nezosypáva. Jedna vec je, ako to chceme robiť, a druhá vec je realita. Rodičovstvo je zručnosť. Musíme sa to naučiť. Snáď to do osemnástky svojich detí stihnem, už som v polovici.

Koľko detí treba mať, aby sme sa to naučili?

Tri mi úplne stačia, nebláznite! My s manželom zlepšujeme svoje rodičovské zručnosti aj vďaka našej dobrej bubline. Veľa sa o týchto témach rozprávame, hľadáme riešenia. Niekto to však zvláda sám už pri prvom dieťati – to sú tie sebavedomé mamy, ktoré veľmi obdivujem.

No neučíme sa to len vo vzťahu s deťmi, ale aj vo vzťahu k samým sebe – dať sebe tú bezpečnú vzťahovú väzbu. Vďaka pokusom o také to normálne, láskavo rešpektujúce rodičovstvo som sa začala inak správať aj sama k sebe. Musím povedať, že toto je pre mňa veľký objav a vôbec som nečakala, že to k tým pokusom o rodičovanie dostanem takto grátis. Čím som k deťom láskavejšia a pristupujem k nim ako k malým partnerom, ktorých sa snažím pochopiť, tým som tolerantnejšia a láskavejšia aj k sebe. A zase opačne. Znie to pekelne ezotericky, ale logiku to má a hlavne to funguje.

Čo je pre vás aj dnes na výchove najťažšie?

Rozdeliť sa medzi troch malých ľudí a ich individuálne potreby.

Niekedy sa rodičia môžu báť aj toho, že nebudú vedieť určiť hranice, a vychovajú tak rozmaznané deti. Neobávate sa toho?

S hranicami mám trochu problém, priznávam. Pri troch deťoch sa vedia pekne zviesť jeden na druhom a bezhranične fungovať. Naše deti však zrejme rozmaznané nebudú. Zatiaľ sa tak nejavia. Samozrejme, často a hlavne večer mám pocit, že sú to nevďačné bytosti, a ide ma picnúť. Ale to je o mne, nie o nich.

Viete, ako si popri starostlivosti o deti nájsť čas pre seba? Vám sa to darí?

Nedarí. No pre mňa je napríklad aj toto stretnutie časom pre seba. Mám to šťastie, že moja práca ma neskutočne baví, a keďže mám tých prác viacero, môžem ich aj striedať. Ja pri práci oddychujem. A potom od práce oddychujem mamovaním. A neviem si nájsť čas pre seba. Vidím, že normálne sa chodí ku kaderníčkam a na manikúru, ale mňa to neláka. My to máme doma tak, že môj manžel vyháňa mňa a ja vyháňam jeho. Paradoxne náš vzťah stužuje aj to, že sa vzájomne vyháňame. Aj vďaka tomu máme potom energiu a chuť byť všetci spolu, lebo nie sme „vyponorkovaní“. Začala som poctivo chodiť do divadiel. To ma lieči.

Mňa rodičovanie baví. Vždy som chcela mať deti, a keď sa mi narodili dcéry, brala som ich ako parťáčky. Hneď ako sa dalo, som s nimi cestovala, chodila po festivaloch, koncertoch, divadlách. Nebola som nikdy tá mama, čo sedí doma a umára sa pocitom nepochopenia. Zažívame toho spolu veľa a myslím si, že spoločné zážitky sú pre rodinu najviac. Nemám rada tú známu vetu, že „stačí pekne žiť a deti sa pridajú“. Neviem, kto z nás dokáže o sebe povedať, že žije len pekne. Ja teda určite nie. Podľa mňa skôr platí, že stačí robiť to, čo vás baví, a pokiaľ to baví aj vaše deti, pridajú sa a môže z toho byť príjemný čas na naplnenie potrieb všetkých členov rodiny. Toto podľa mňa môže byť tá cesta.

Nikdy ma nič tak veľmi nebavilo ako mamovanie, no zároveň bez okolkov priznávam, že som nikdy nebola z ničoho tak strašne frustrovaná a unavená. Je to taký schizofrenický láskavý masochizmus.

Vy ste začali otvorene hovoriť o svojom duševnom zdraví a depresii ešte v časoch, keď to u nás nerobil skoro nikto. Ako to vnímate s odstupom rokov?

Ja som o tom začala hovoriť približne pred pätnástimi rokmi. Cítila som sa vtedy zle a nevedela som, o čo ide. Obehla som všetkých možných lekárov – gynekológov, endokrinológov, dala som si vyšetriť krv. Myslela som si, že je to nejaká chyba v mojom tele. Vlastne aj bola, ale v mozgu. Až som sa nakoniec dostala k psychiatričke. Odchádzala som odtiaľ s diagnózou úzkosť a depresia.

Ako vyzerala liečba?

Začala som brať lieky. Bola som totiž v takom stave, že na to, aby som dokázala so sebou pracovať, som sa najskôr potrebovala upokojiť, dať trochu dokopy. Potrebovala som pomôcť vstať, aby som vládala sama bežať. Lieky pomohli spustiť správne chemické procesy v mojom mozgu, ktoré nefungovali tak, ako mali. A ten účinok bol úžasný. Nepredstavujte si to však tak, že som si dala lieky a na druhý deň som videla trblietky a jednorožce. Bola to dlhodobá liečba s postupným účinkom. Áno, sú lieky, ktoré človeka dostanú hneď do pohodového stavu, avšak len na chvíľu, to rozhodne nebola moja cesta a ani sa mi nepáči.

Moja cesta je cesta. Bola dlhšia, no veľmi poctivá. No keď sa mi potom uľavilo, bolo to také úžasné, že som mala potrebu to všetkým povedať: „Počúvajte, vy sa vôbec nemusíte trápiť, normálne sa s tým dá niečo robiť!“

Chcela som, aby o tom vedeli všetci. Aj preto som vtedy zavolala do Ligy za duševné zdravie s tým, že im chcem nejako pomôcť. Myslela som to tak, že by som pre nich roznášala letáčiky alebo predávala na ulici nezábudky. Lenže oni to zobrali inak: keď mali o mesiac tlačovku, mala som pred všetkými novinármi rozprávať o tom, že mám depresiu. Trochu ma to zaskočilo, ale povedala som si, prečo nie, ak to má niekomu pomôcť.

Katka Koščová nedávno v rozhovore pre Denník N spomínala, že aj vďaka vám sa dnes mnohým o duševných problémoch hovorí ľahšie.

To ma veľmi teší. Niekedy mám až pocit, že všetky tie nepeknosti, ktorými som si musela prejsť, mali nejaký význam. Áno, myslím si, že som k tomu naozaj prispela aj ja. Pred tými pätnástimi rokmi ešte ani neexistovali linky na pomoc s duševnými boľačkami. A tak sa mi po tom rozhovore začali ozývať úplne cudzí ľudia. Písali, telefonovali a ja som, samozrejme, mala pocit, že ich musím všetkých nejako ošetriť. Bolo to naozaj šialené obdobie, pretože som cítila obrovskú zodpovednosť, a tak som zháňala kontakty na psychológov.

Keď sa po tých pätnástich rokoch pozerám na to, ako sa dnes o týchto témach všade hovorí, už zostávam v úzadí. A som veľmi spokojná.

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ