Načo nám je nostalgia?
Spomínanie na minulosť môže do našich životov priniesť pozitívne zmeny
Vedci sa v poslednom čase zamýšľajú aj nad tým, aké účinky môže mať na náš život nostalgické spomínanie. Nové výskumy ukazujú, že v prípade nostalgie ide o dvojznačnú emóciu.
Slovo „nostalgia“má grécky pôvod – vzniklo spojením výrazu „návrat domov“(nóstos) a „smútok“či „bolesť“(álgos). Ako prvý ho použil v 17. storočí lekár Johannes Hofer, ktorý ním pomenoval stav, ktorý si všimol u švajčiarskych žoldnierov v zahraničí. Medzi symptómy domnelej poruchy mozgu podľa neho patrili melanchólia, podvýživa, mozgová horúčka či halucinácie.
Dnes definuje nostalgiu slovník cudzích slov ako „pocit chýbania, túžbu spojenú s chýbaním [niečoho alebo niekoho]; nadmerný smútok narušujúci správanie a vyvolávajúci až telesné príznaky; túžbu po návrate do predchádzajúcich pomerov“.
A čo presne majú pod nostalgiou na mysli tí, ktorí sa jej venujú z hľadiska psychológie? „To je veľmi dôležitá otázka, pretože dnes študuje nostalgiu mnoho ľudí, ale toto slovo môžu používať veľmi rozdielne,“vysvetľuje v podcaste Americkej psychologickej asociácie Krystine Batchoová, profesorka psychológie na newyorskej Le Moyne College, ktorá fenomén nostalgie dlhé roky skúma.
Keď hovoríme o nostalgii, najčastejšie máme na mysli dva emocionálne zážitky. Prvý nazýva Batchoová „historickou nostalgiou“. Ide o zážitok, pri ktorom si maľujeme rozprávkové predstavy o období, ktoré sme sami nezažili, ale aj tak cítime, že nám akosi chýba.
Druhý typ sa už vzťahuje na konkrétne zážitky. „Slovo nostalgia pôvodne pomenovávalo túžbu po domove, sémantickým posunom sa však v priebehu storočia rozšírilo na pocit túžby alebo chýbanie aspektov osobne prežitej minulosti človeka,“vysvetľuje Batchoová ďalej.
Nech už ide o ktorúkoľvek z jej podôb, Batchoová o nostalgii hovorí ako o „úžasne komplexnom paradoxnom zážitku“. Má totiž dvojakú moc – dokáže síce rozvibrovať príjemné predstavy či spomienky, súčasne ju však sprevádza vedomie, že ide o chvíle dávno stratené. A presne taká je podľa Batchoovej nakoniec aj finálna esencia celej emócie. Horká aj sladká zároveň.
ZÁŽITOK, KTORÝ ZJEDNOCUJE
Je to práve „osobná nostalgia“(teda zážitok, pri ktorom sa upíname na vlastné spomienky), ktorej sa stále viac venuje už aj akademický výskum. V posledných rokoch ju vedci skúmali hneď z niekoľkých uhlov pohľadu.
Psychológovia sa pozreli napríklad na to, aké situácie osobnú nostalgiu najčastejšie spúšťajú – sú to explicitné pripomienky minulosti ako prezeranie fotografií, stretnutia s dávnym kamarátom či počúvanie piesne, ktorá sa nám spája s mladosťou, ale aj smutné či osamelé momenty. A neurovedci už dokonca zistili, ktoré oblasti mozgu sa do nostalgického spomínania zapájajú – stredná časť prefrontálneho kortexu, zadná cingulárna kôra či hipokampus.
Tomu všetkému však predchádzala jedna o niečo priamočiarejšia otázka: Načo vôbec nostalgia existuje?
„Väčšina dnes dostupného výskumu vrátane toho môjho sa domnieva, že nostalgia má niekoľko funkcií. Spája ich však to, že nostalgia je emocionálny zážitok, ktorý zjednocuje,“vysvetľuje ďalej profesorka psychológie Krystine Batchoová.
Výskum naznačuje, že nás nostalgia predovšetkým takpovediac pomáha udržať pohromade – v kolose postupujúceho času nám totiž pripomína, kým sme. Zároveň sa však schopnosť zjednocovať prejavuje aj v prepájaní sa s inými ľuďmi, najskôr s našimi rodičmi, súrodencami a priateľmi, a v staršom veku aj s mnohými ďalšími.
„Tým, že nás nostalgia motivuje spomenúť si na našu vlastnú minulosť, nám pomáha zjednotiť sa s naším autentickým ja, pripomenúť nám, kým sme boli, porovnávať ho s tým, kým sa cítime byť dnes. A to nám dáva predstavu o tom, kým chceme byť v budúcnosti,“vysvetľuje Batchoová. „Zároveň však ide o fenomén sociálneho prepájania sa. Nostalgia je v tomto zmysle veľmi zdravá prosociálna emócia,“dodáva.
POZITÍVNA SILA
Čo presne nám teda môže nostalgia priniesť? A aké konkrétne účinky na naše životy môže mať?
„Viac než tucet štúdií v posledných rokoch zaznamenal prevažne ‚pozitívnu‘, ‚obnovujúcu silu‘ nostalgie, a ukázalo, že môže fungovať ako ‚nárazník‘ proti negatívnym emocionálnym stavom a byť ‚dôležitým zdrojom na udržanie a podporu psychického zdravia‘,“píše Washington Post. „Štúdie ukazujú, že určitá miera nostalgie nám môže pomôcť prekonať naše súčasné problémy, či už je to stres z globálnej pandémie, alebo výzvy doma či v práci. Všetko sa odvíja od toho, ako ju používame.“
Pri pozitívnych účinkoch sa v prvom rade treba pozrieť na úroveň jednotlivca. Téza, o ktorej hovorí Batchoová, sa tu totiž naozaj potvrdzuje – zdá sa, že osobná nostalgia nás skutočne motivuje k tomu, aby sme sa priblížili k svojmu „autentickému ja“.
Štúdie totiž naznačujú, že nostalgia nám prináša pocit zmyslu – zvýrazňuje zásadné momenty našich životov, pripomína nám, prečo sú pre nás dôležité, a smeruje nás ku konaniu, ktoré s nimi bude korešpondovať. Vedľajším produktom je tak zvýšená motivácia nasledovať naše životné ciele, ale aj jednoduchšie oslobodenie sa od očakávaní druhých a s ním súvisiaci pocit silnejšej vnútornej slobody.
Navyše sa zdá, že nám zvnútornený pocit zmyslu pomáha aj v momentoch, keď sa cítime stratení, osamelí či smutní. Nedávna štúdia čínskych výskumníkov naznačila, že nostalgia dokáže znížiť vnímanie bolesti, a iná zase dokonca poukázala na to, že vďaka nej môžeme fyzicky cítiť väčšie teplo. Niektorí odborníci ju tak označujú za jednu z „emócií prvej pomoci“, ktoré je vhodné vytiahnuť z našej krabičky emočnej záchrany práve v krízových obdobiach.
Posledné výskumy ďalej potvrdzujú, že osobná nostalgia má pozitívne účinky aj na sociálne vzťahy – dokáže prebudiť väčšiu dôveru v medziľudské putá, zlepšiť pracovné, ale aj romantické vzťahy. Nedávne štúdie poukázali na to, že pri nostalgickom počúvaní piesní či písaní o minulosti sa u párov prehlbuje pocit blízkosti, oddanosti či spokojnosti vo vzťahu. A to všetko dáva v kontexte ďalšieho výskumu zmysel: vďaka nostalgii sa cítime v bezpečí, sami seba vnímame ako väčšiu súčasť sociálnych celkov a ľahšie nachádzame pocit zmyslu nielen vo vlastnom živote, ale aj vo svojich vzťahoch.
DVOJZNAČNÁ EMÓCIA
Čo teda posledné výsledky výskumov znamenajú? Mali by sme všetci začať už len spomínať? To určite nie.
V prvom rade totiž vieme, že hoci sa dá vo všeobecnej rovine považovať osobná nostalgia za pozitívny fenomén, jej vplyv na jednotlivcov sa môže líšiť prípad od prípadu. Výskumy naznačujú, že prínosnosť nostalgického spomínania je ovplyvnená naším vekom, pohlavím či spôsobom, akým nadväzujeme vzťahy. Rolu navyše môže zohrať aj to, aký obsah konkrétna nostalgická spomienka má.
A zároveň nesmieme zabúdať na jedno: hoci nám do života prináša veľa pozitívnych účinkov, vo svojej podstate nostalgia stále zostáva dvojznačnou emóciou.
„Pokiaľ nás nostalgia núti tráviť priveľa času premýšľaním o minulosti, môže nám to brániť v rozpoznaní radosti v našich životoch, ktorá sa odohráva práve tu a teraz. A keďže máme tendenciu poddať sa nostalgii, keď sa v našich životoch vyskytnú negatívne udalosti, môže sa stať stratégiou vyhýbania, ktorá nám bráni riešiť súčasné problémy efektívnejším spôsobom,“píše psychologický magazín univerzity v Berkeley.
„Nostalgia je užitočná na zlepšenie nálady, keď sa cítime skleslo. Ale premýšľať len nad minulosťou a ignorovať súčasnosť nie je zdravé. Aby sme prosperovali, musíme sa vyrovnať aj so súčasnými výzvami,“dodáva v článku Washington Post profesor psychológie z Gwinnett College v Georgii David Ludden.
Premýšľať len nad minulosťou a ignorovať súčasnosť nie je zdravé. Aby sme prosperovali, musíme sa vyrovnať aj so súčasnými výzvami.
David Ludden,
profesor psychológie z Gwinnett College
holokaust nikdy nemohli zažiť, keďže sa obaja narodili v Brazílii ešte pred druhou svetovou vojnou.
Hoci je Santos katolík, tvrdil, že sa pre pôvod starých rodičov identifikuje aj ako nepraktizujúci žid, a často navštevoval podujatia židovskej komunity v New Yorku. Ešte deň pred zverejnením zistení newyorských novinárov sa zúčastnil aj na oslave Chanuky Republikánskej židovskej koalície.
Santos v jednom z mála rozhovorov, ktoré po odhaleniach poskytuje, priznal, že príbeh o svojom pôvode „mierne upravil“.
„Vždy žartujem, že som katolík, ale aj žid, akoby žid. Vyrástol som s vedomím, že moji starí rodičia boli Židia, ktorí pochádzali zo židovskej rodiny a utiekli do Brazílie. To bol príbeh, s ktorým som vyrastal,“povedal v rozhovore pre City & State. Na facebookovom profile jeho zosnulej mamy sa však nenachádza jediná zmienka, kde by sa hlásila k židovskému pôvodu.
Prečo by však niekto klamal o svojom pôvode?
Jedno z vysvetlení ponúka britský denník Guardian. Santos kandidoval na post kongresmana za predmestskú štvrť New Yorku známu ako Tretí obvod. Približne dvadsať percent jej obyvateľov sa hlási k židovským koreňom a zvyčajne sa tu darí kandidátom Demokratickej strany. Politik si preto svoj príbeh gaya a syna migrantov mohol „prikrášľovať“o židovský pôvod, aby ešte viac zapôsobil na tamojších voličov.
Vo svojom volebnom okrese navyše porazil skutočného židovského kandidáta demokratov Roberta Zimmermana.
„To, že klamal o holokauste, aby pomohol propagovať samého seba, nie je urážlivé, ale choré a obscénne,“reagoval rozhorčený Zimmerman.
Republikánska židovská koalícia po odhalení klamstiev vydala stanovisko, v ktorom tvrdí, že Santos „už nebude vítaný na žiadnom podujatí“. Čo sa však týka vzdania sa jeho funkcie, je zdržanlivejšia aj vzhľadom na to, že v snemovni aj na ňom visí väčšina Republikánskej strany.
„Vďakabohu trvá funkčné obdobie v kongrese len dva roky,“okomentoval situáciu člen predstavenstva židovskej koalície Gabriel Groisman.
Nebolo to prvýkrát, čo Santos klamal o svojej rodinnej histórii. Podľa CNN už pred voľbami v roku 2020 rozprával príbeh rodičov, ktorí utiekli pred socializmom v Brazílii a Európe a začali nový život v Spojených štátoch.
CHLAPEC Z CALL CENTRA
Santos v priebehu kampane tvrdil, že pracoval ako „správca aktív“v dvoch spoločnostiach z Wall Street – Citigroup a Goldman Sachs. Obe firmy však pre NY Times popreli, že by pre ne kongresman niekedy robil.
Tvrdenia o svojej kariére vysvetľuje tým, že s nimi spolupracoval ešte v čase, keď bol zamestnaný v spoločnosti LinkBridge Investors, ktorá spája správcov fondov s investormi. Pre New York Post uviedol, že „zvolil zlé slová“.
Hoci niektorí novinári, politickí oponenti aj samotní republikáni označujú Santosa za obyčajného podvodníka, jeho príbeh je oveľa smutnejší.
Namiesto rušných kancelárií v povestnom finančnom centre pracoval pred desiatimi rokmi ako zamestnanec call centra firmy Dish Network, ktorá sprostredkováva domácnostiam satelitné vysielanie. Santos tu mal ako Brazílčan na starosti hlavne poradenstvo pre portugalsky hovoriacich zákazníkov, za čo mal o jeden až dva doláre vyššiu hodinovú mzdu.
Podľa výpovedí jeho starých známych žil skromne v newyorskej časti Queens a jeho hodinová mzda mohla byť maximálne sedemnásť dolárov na hodinu.
„Bývalí priatelia si spomínajú na ambiciózneho mladého muža s vybraným vkusom, ktorého bohaté opisy nehnuteľností v Brazílii, Nantuckete (ostrov na východnom pobreží USA – pozn. red.) a New Yorku pôsobili v kontraste s podnájmami v Queense,“píše The New York Times.
Santos často známym hovoril, že vlastní až trinásť nehnuteľností. V skutočnosti má len jeden byt v Riu de Janeiro a posledných sedem rokov mu úrady v New Yorku dvakrát hrozili vysťahovaním pre nezaplatený nájom. V kampani, naopak, tvrdil, že nájomné mu dlžili obyvatelia jeho bytov. Za nezaplatený nájom dlží dodnes súdu 12-tisíc dolárov a žalobu za nesplatenú pôžičku naňho podal aj bývalý spolubývajúci.
Santos tvrdí, že bol v dlhoch hlavne pre platenie zdravotnej starostlivosti pre svoju ťažko chorú matku. Podľa známych bola žena v domácnosti a Santos žil spolu s ňou a so sestrou istý čas v jednej domácnosti. Neskôr, 23. decembra 2016, zomrela na rakovinu.
„V tom čase sme mali problémy s platením nájomného. Bola to ľudská zraniteľnosť a nehanbím sa za to,“povedal Santos pre New York Post.
NEPRAVDY O LGBTQ KOLEGOCH A TRESTNOM REGISTRI
Santos od začiatku kampane trvá na tom, že nikdy nebol trestne stíhaný. The New York Times však našiel záznamy o obvinení z roku 2010. Podľa nich ako 22-ročný ukradol v rodnej Brazílii šekovú knižku, ktorú použil na nákup topánok.
V tvrdeniach mladého kongresmana objavili novinári aj ďalšie nejasnosti. Keď ho v nedeľu chceli kontaktovať na adrese, ktorú uviedol na čísle účtu pre donorov kampane, človek, ktorý na nej žil, ho nepoznal. Reportérom sa stále nepodarilo zistiť, kde kongresman skutočne býva.
Rovnako nie je jasné, ako sa zadlženému človeku podarilo získať na financovanie kampane 700-tisíc dolárov. Kongresman tvrdí, že peniaze získal vďaka miliónovým ziskom svojej firmy na Floride, o ktorých sa však nepodarilo nájsť žiadne informácie.
Po víťazstve vo voľbách ďalej uviedol nepresnú informáciu, že pri streľbe v orlandskom LGBTQ bare v roku 2016 „stratil štyroch zamestnancov“. Neskôr v rozhovore uviedol, že štyria zavraždení boli v „procese prijímania do zamestnania“. Novinári však nenašli žiadne dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia potvrdili.
Novinári NY Times sa pozreli aj na Santosov životopis, ktorý zverejnil pred voľbami. Podľa neho získal bakalársky titul z ekonómie a financií na Baruch College na Manhattane a študoval aj na New York University, no ani jedna zo škôl nenašla záznamy o tom, že by u nich študoval. Ku klamstvu sa Santos neskôr priznal.
„Neabsolvoval som žiadne vyššie vzdelanie v týchto inštitúciách. Hanbím sa a ľutujem, že som si prikrášlil svoj životopis,“cituje jeho priznanie The New York Times.
ZASADNE V KONGRESE?
Napriek klamstvám a polopravdám Santos o svoje kreslo v snemovni reprezentantov zrejme nepríde. Jeho inaugurácia prebehne v utorok 3. januára a podľa ústavy ho môže snemovňa vylúčiť len dvojtretinovou väčšinou, čo je málo pravdepodobné. V celej histórii Spojených štátov došlo k takejto udalosti len päťkrát.
Vo funkcii však môže čeliť vyšetrovaniu etického výboru snemovne reprezentantov. Výbor je rovnomerne rozdelený medzi republikánov a demokratov, jeho kompetencie sú však veľmi obmedzené. Možnosťou je aj neprideliť Santosovi úlohy v žiadnom výbore, čo je v kompetencii predsedu snemovne.
Väčší problém môžu pre neho predstavovať informácie o tom, že jeho spoločnosť Devolder Organization zarobila milióny dolárov. Napriek tomu, že kandidáti do kongresu sú povinní uviesť zisky svojich firiem nad 5-tisíc dolárov, Santos neuviedol nič a ani novinári nenašli žiadne informácie o verejne dostupnom majetku firmy.
Skreslené vyhlásenia o osobných finančných údajoch sú považované za federálny trestný čin a hrozí zaň trest 250-tisíc dolárov a päť rokov väzenia. Obžaloba však musí dokázať, že porušenie bolo vedomé a úmyselné.
To, že klamal o holokauste, aby pomohol propagovať samého seba, nie je urážlivé, ale choré a obscénne.
Robert Zimmerman
kandidát demokratov