Nechajte moje oči plakať
Blíži sa koniec roka, a tak sa patrí obzrieť sa za tým, čo nám priniesol aj v širšom slova zmysle. Nuž ak niečo, tak veľa dôvodov na pokánie celkom určite
Ometlina smutná, lomikameň urputný, chrastavec slovenský, peniažtek modrastý, žerušničník nebadaný, starček drievkolistý, chudôbka drsnoplodá, kozinec mechúrnatý. Zvukomalebné a významovo priezračné názvy endemitov vyskytujúcich sa na našom území. Spestrujú našu drahomilovanú vlasť, no je málo nadšencov, ktorí by kvôli nim zliezali švachordiny a krkaháje, v ktorých rastú. Kto im dával mená, odviedol naozaj dobrú robotu. Vyzerajú presne tak, ako to ich názvy naznačujú. Kuriózne, nepravdepodobne, no neprehliadnuteľne.
Na chvíľu si predstavme, že to nie sú rastliny, ale poslankyne a poslanci v slovenskom parlamente. Ani to nie sú žiadne šľachtiteľské úspechy. Skôr nadmieru svojrázne vedľajšie produkty hlavného prúdu spoločenskej flóry. Poviem si ometlina smutná a spontánne mi napadne tá pani, čo ju extrémne zaujímajú maternice iných žien. Chudôbok Drsnoplodých či Kozincov Mechúrnatých je na hradnom vrchu tiež dosť, stačí si vybrať. Ak dávate prednosť koalícii pred opozíciou, treba sa poponáhľať. Zajtra môže byť všetko inak.
Citlivejšie povahy si možno povedia, že aj poslankyňa či poslanec je napriek všetkému, čo jeho vegetatívny systém produkuje, predsa len človek a takéto pohrávanie sa s ľudskou dôstojnosťou je príkra dehumanizácia ľudského jedinca. Veď od nejakej dengľavej, neduživej bylinky je už len krôčik k panôžkam a odtiaľ sme pri odpornom hmyze razdva. S procesom dehumanizácie som však v tomto prípade nezačal ja. To oni ma zredukovali na štatistický údaj, volebný lístok, účastníka protestov, bezmocného subskribenta ikstej petície. Ak nechcem stratiť ľudskú dôstojnosť vlastným pričinením, brániť sa musím.
Som občan, ktorý narába so slovom, nuž pracujem. Snažím sa pomenovať to, na čo sa musím pozerať, čomu sa nedá vyhnúť, nech sa zvrtnem kamkoľvek. A predovšetkým – dôsledky ich orgiastického opájania sa chvíľkovou mocou musím žiť. Pravdaže, netreba všetkých hádzať do jedného vreca. No ak by sme vychádzali z toho, že v tých stopäťdesiatich klasoch treba oddeliť zrno od pliev, kúkoľ od pšenice, zlikvidovať námeľ, nuž neviem, či by vydalo aspoň na podpecník toľký ako dlaň.
Za posledných dvanásť mesiacov vo svojich veľkolepých plánoch na rekonštrukciu toho, čo za predošlý rok zbabrali, sa z veľkej časti zaoberajú len a len sebou. Navzájom sa opľúvajú jedovatými slinami plnými zloby, neúcty a bohorovnosti. Dennodenne ohlasujú krízu demokracie, pričom oni sami sú jej nositeľmi. Aj krízy, aj demokracie. Lebo veď keby museli vykrikovať pod oknami oficiálnej moci, nepoviem. Majú ju v rukách, no narábajú s ňou ako s kyjakom. Nie, kríza demokracie vyzerá inak (pozri Maďarsko). To, čo žijeme my, je kríza autorít.
Pán poslanec Lomikameň Urputný sa ide posadiť do rozhlasového či televízneho štúdia a v tej sekunde sa z kšeftára s hlasmi stáva neochvejný bojovník za principiálne hodnoty. Proti nemu sedí Žerušničník Nebadaný, a kým jeho debatný partner hovorí, dusí sa od spravodlivého rozhorčenia. Ešte ráno žongloval s občianskymi cnosťami (slušnosť, právny štát, boj proti korupcii) a hľa – už je horlivým apoštolom všeobecnej skazy. Nastane sekundu po tom, ako on prestane dostávať poslanecký plat aj s náhradami, ako inak!
Volení zástupcovia ľudu, ktorí vzišli z parlamentných volieb 2020, sa napospol správajú ako počasie na jeseň 2022 – inverzne. Tam, kde by súdny človek očakával skutočnú solidaritu a primeranú mieru pragmatizmu, veď naozaj nežijeme idylické časy, počuť len permanentne hysterickú fistulu poslankyne či poslanca pištiaceho z pasce mátožných predstáv o vlastnej neomylnosti. Z jeho argumentov, slovníka a intonácie presakuje do verejnej debaty toľko toxického odpadu, že náčelník enviropolície by ich všetkých mal dať zataviť do sudov z plastu a zamuro… Pardon, to som sa len nechal nakaziť skratkovitými riešeniami, ktorými nás ctení volení zástupcovia zásobujú dennodenne.
Starozákonní proroci, novozákonní evanjelisti prinášali zjavenú pravdu – rozumej aktuálne novinky kolektívneho vedomia. Aktuálny stav poznania, nevyhnutného v metaforickej rovine, zapisovali do proroctiev, evanjelií, podobenstiev či jednoducho do porekadiel a prísloví. A ľudia im načúvali, lebo im to pomáhalo žiť. Vybudovali nám systém hodnôt a premís, na ktorých stojí a padá civilizácia a kultúra spoločenstiev v tom najširšom slova zmysle. Dnešní správcovia verejného blaha fungujú ako preplnená kanalizácia; všetok kal a hnus, vedľajšie produkty boja o moc, vytláčajú nahor, zamorujú vodu, pôdu i povetrie a ani sa za to nehanbia.
Tempo, akým sa z uchádzača o moc stáva jej zvrchovaný majiteľ, by stálo za preskúmanie aj z fyzikálneho hľadiska.
Tam, kde by súdny človek očakával skutočnú solidaritu a primeranú mieru pragmatizmu, veď naozaj nežijeme idylické časy, počuť len permanentne hysterickú fistulu poslankyne či poslanca pištiaceho z pasce mátožných predstáv o vlastnej neomylnosti.