Nechajte moje oči...
Osobne som presvedčený, že rýchlosť svetla prinajmenšom atakuje, a keby sa potvrdilo, že ju dokáže aj prekonať, bolo by potrebné rozdať všetky karty nanovo, zemskú príťažlivosť nevynímajúc.
Keby boli naši vládni či parlamentní (koaliční či opoziční) činovníci na Mojžišovom mieste, udalosti na hore Sinaj by sa odohrali takto: každý z nich by tam priniesol svoj poslanecký návrh Desatora a trvali by na tom, aby Jahve do kameňa od a po zet vytesal práve ten ich. V skrátenom legislatívnom konaní. Spolu s pozmeňujúcimi návrhmi by prikázaní bolo nakoniec stodvadsať a čo na tom, že väčšina z nich by bola nevykonateľná a v rozpore s Božími, ľudskými zákonmi? Keď si uvedomíme, že Slovensko v hodnotovej púšti medzi právom a bezprávím, medzi Východom a Západom blúdi už tri desaťročia a nie sme ešte ani tam, kde Izraeliti pred tisíckami rokov, neostáva mu nič iné, len si cez internet objednať semeno manny nebeskej. A veľa.
Je mi ľúto, že neprichádzam s ničím novým. Toto, o čom tu píšem, viac než deväťdesiat percent obyvateľov Slovenska vidí a vie a celých sto percent to musí žiť. Som učiteľ a spisovateľ, rád by som sa nechal unášať radosťou, ktorou ma zásobujú žiaci, kolegyne, kolegovia, čitatelia, susedia. Rád by som sa tešil z toho, že sa mi pre vnučku podarilo zohnať rrrružovú drrrrnčiacu gitarrrru, lebo okrem toho, že sa naučila vyslovovať er, zdá sa, že má aj hudobné nadanie. No blíži sa koniec roka, a tak sa patrí obzrieť sa za tým, čo nám priniesol aj v širšom slova zmysle. Nuž ak niečo, tak veľa dôvodov na pokánie celkom určite.
Roky rokúce som žil v presvedčení, že som sa narodil, vyrástol a žijem v krajine, ktorá sa, pokiaľ ide o aktívnu účasť na zveľaďovaní ľudstva ako takého, akosi z nežičlivosti osudu ocitla v závetrí. Mýlil som sa. Nie je to závetrie, je to zle vetraná špajza. A sme to my, kto sem ani Boha, ani čerstvý vzduch nepustí, ako tí Kocúrkovčania do kostola bez okien. Doliny, dediny a mestečká od Dunaja k strmým štítom Tatier stáročia vysávajú európske a zámorské centrá obchodu a vzdelanosti. A doma? Ostalo tu len to holubičie a krkavčie plemeno? Sokoli a lastovice ufrnkli?
Vezmime si tému Ukrajina. Nepatrí sa vybaviť ten boj za demokraciu jedným odsekom. No nemám, čo by som ku konštatovaniu, že je to zo strany Ruska nezmyselná a bohorúhačská agresia, dodal. Budem to teda aspoň opakovať dovtedy, kým agresor nebude porazený a zbavený možnosti svoju odpornú expanziu zopakovať. Horšie však je, že skoro polovica mojich spoluobčanov má viac pochopenia pre počínanie
Putinovej Moskvy než pre statočný boj Kyjiva. A ak ho priamo neschvaľuje, tak ho prinajmenšom chápe. Po všetkých historických skúsenostiach s týmto mocenským centrom, s týmto zle nastaveným Tretím Rímom, hovoria, že chyba je na strane Ukrajiny, Európy, Západu. Kto sú v tomto prieskume holubičie a kto krkavčie nátury?
Ak mám túto príšernú geopolitickú a historickú anomáliu dajako usúvzťažniť s domácim dianím, za všetkým tým úžasom nad krátkozrakosťou našich manichejských predsa len vidím malé svetielko nádeje – tá polovica občanov, ktorí dnes drukujú Moskve, ešte včera žiadny vlastný názor nemala. Nemá ho ani dnes, hovorí z nich iba ustráchaná potreba pritakať tomu, kto kričí hlasnejšie. No po desaťročiach, ktoré ich učili prikrčiť sa, už predsa len našli v sebe odvahu aspoň zaujať stanovisko. Aj to je blahodarné pôsobenie demokracie, či sa nám to páči, alebo nie. Nie je to veľa, nie je to žiadne víťazstvo a do budúcnosti to zakladá iba jeden predpoklad – aj nabudúce pritakajú iba a len víťazom. Historická skúsenosť nás však učí, že hlupák, grobian, sebec, násilník, vrah a okupant sa nikdy v dejinách víťazom nestal.
Spočítané a zrátané, ako vidno vo virvare týchto dní, neostáva nám nič iné, než sa po posmelenie ducha obrátiť k urtextom. Ak si vyberieme Bibliu, u Jeremiáša (14:17) nájdeme tieto verše: „Slzy ronia moje oči, neprestávajú noc a deň.“Poplačme si, hádam sa nám uľaví. Nehanbime sa, svoju dobu veru nežijeme nijako hrdinsky. No napriek tomu a práve preto, že sa nachádzame v hlbokom závoze, máme právo dúfať a povinnosť hlásať, že zajtra svitne deň nový, deň radostný. Kto v to neverí, nech okamžite sfúkne všetky štyri adventné sviece a vianočným stromčekom umláti miestneho kňaza, drahí veriaci.
P. S.: Tesne pred odoslaním tejto lacrimosy nad stavom vecí verejných na Slovensku v roku 2022 som sa dozvedel, že onen veľduch, ktorého si minister financií, ktorý sa nehanbí šesťdesiatkrát za minútu zmeniť názor, vybral za svojho guru, človek, pre ktorého vytrhol svoju riadne podanú a podpísanú demisiu z rúk pracovníka prezidentskej kancelárie, je Jozef Pročko. Jozef Pročko. Jozef. Pročko. Potom onen minister tú informáciu dementoval, no v jeho podaní každé dementi vyznieva, ako keby bolo odvodené od podstatného mena dement. A ja si vravím, že to chápem. Všetko si viem vysvetliť. Ale ako raz vysvetlím žiakom, kto bol Jozef Pročko, to naozaj netuším. Ale možno mi pomôže botanický atlas karpatských endemitov a heslo: chrastavec slovenský.