Nielen ekologicky, ale aj eticky

Od prvého vydania tejto knihy ubehlo už vyše sedemdesiat rokov, no mnohé jej poznatky a posolstvá zostávajú stále nepochopené

Sú knihy, ktoré ani po desaťročiach nestratia nič zo svojej aktuálnosti. Hovorí sa im „klasika“. A potom sú také, ktorých aktuálnosť i naliehavosť rastú každým rokom. Kniha Almanach mojej krajiny amerického lesníka a prírodovedca Alda Leopolda medzi ne určite patrí.

„Schopnosť vidieť kultúrnu hodnotu divokej prírody sa v konečnom dôsledku stáva otázkou intelektuálnej pokory,“píše v dnes už legendárnej knihe Almanach mojej krajiny americký lesník a prírodovedec Aldo Leopold (1887 – 1948). Táto veta, ako aj jej rôzne variácie, je akýmsi leitmotívom celej knihy. Áno. Pokora. Umiernenosť. Neprítomnosť. Nezasahovanie. To sú dnes mimoriadne potrebné „nástroje“. Veď ako inak obmedziť zhubný vplyv človeka na živú i neživú prírodu?

Nehovoríme tu však o knihe, ktorá by vznikla v posledných rokoch aj pod vplyvom čoraz nástojčivejších alarmujúcich správ o bezprostrednej blízkosti bodu, za ktorým je už len rozvrat a zánik sveta, aký poznáme. Almanach mojej krajiny (alebo v origináli A Sand County Almanac) vyšiel prvý raz v roku 1949, rok po autorovej náhlej smrti. Od prvého vydania teda ubehol už takmer celý jeden ľudský život, no mnohé z jeho poznatkov a posolstiev zostávajú podnes nepochopené.

ZA ZÁCHRANU DIVOČINY

V čase, keď sa Aldo Leopold narodil, povolanie lesníka ešte neexistovalo. Až na prelome storočí vznikol Federálny lesný dozor a pod jeho hlavičkou sa o americké lesy starali lesníci, ktorí svoje vzdelanie nadobudli v Európe, najmä v Nemecku a vo Francúzsku. Aldo Leopold patril k prvej generácii lesníkov, ktorí vyštudovali v USA.

Začiatkom 20. storočia americká divočina v dôsledku nadmerného pasenia dobytka rýchlo mizla. „Ako vietor a západ slnka, aj divoká príroda sa brala ako samozrejmosť, kým ju nezačal ničiť pokrok. Teraz riešime otázku, či vyššia ‚životná úroveň‘ stojí za tú cenu, ktorú zaplatíme za stratu divokej a slobodnej prírody,“píše v predslove ku knihe Almanach mojej krajiny.

V začiatkoch svojej lesníckej kariéry musel hľadať priestor na manévrovanie medzi úsilím početnej skupiny lesníkov, ťažbárov a poľovníkov speňažiť všetko, čo voľná príroda poskytuje, a menšinou, ktorá hlasno volala po zachovaní divokej krajiny pre všetky nasledujúce generácie. Jeho pozícia však bola od začiatku jasná, vnímal totiž aj duchovný rozmer voľnej prírody: „Pre nás, menšinu, je príležitosť sledovať husi dôležitejšia ako televízia a právo nájsť poniklec považujeme za rovnako neodcudziteľné ako právo na slobodu slova.“

Leopold sa prakticky pričinil o vznik národného lesa Gila v Novom Mexiku – v roku 1924 tak vznikla prvá oficiálne chránená divočina v USA. Roku 1935 sa stal spoluzakladateľom Wilderness Society, ktorá prišla na tie časy s revolučnou myšlienkou zachovania najdivokejších miest krajiny a v tomto smere aj mnohé dosiahla.

Kniha Almanach mojej krajiny je komponovaná zbierka esejí a spomienok, v ktorých prepája vlastné zážitky z prežívania krajiny so staťami, ktorých dikcia a tón vyznievajú ako ostré manifesty za záchranu divočiny.

Na Slovensku vyšla táto knižka už dvakrát. Prvý raz ju v roku 1995 pod názvom Obrázky z chatrče prinieslo vydavateľstvo ABIES Lesoochranárskeho zoskupenia VLK v českom preklade Anny Pilátovej. Až v roku 2022 sme sa však dočkali prvého vydania v slovenčine. V preklade Igora Otčenáša a s doslovom Karola Kaliského ju vydalo mladé vydavateľstvo Bajkal.

LEOPOLDOV KALENDÁR

Knihu Almanach mojej krajiny rozdelil autor do troch častí. O prvej z nich v predslove píše: „Prvá časť rozpráva o tom, čo moja rodina vidí a robí vo svojom víkendovom útočisku pred nadmernou modernosťou. Voláme to tam ‚chatrč‘. Na wisconsinskej farme, ležiacej na piesčitej pôde, najprv obývanej a potom opustenej spoločnosťou, ženúcou sa za niečím ‚väčším a lepším‘, sa snažíme lopatou a sekerou vybudovať to, čo strácame inde.“

Ide o subtílne pozorovania krajiny a jej obyvateľov v priebehu celého roka od januára do decembra. V januári sleduje stopy drobných zvierat v roztápajúcom sa snehu. Skunk, zajac či myš v jeho podaní sa životy neviditeľných a nepatrných zvierat dostávajú do prvého plánu a vďaka odmäku, ktorý obnažil myšacie chodníčky ukryté pod snehom, môžeme takmer na vlastnej koži prežiť aj boj drobného hlodavca o holý život.

Hrdinom februára je zas statný dub. „Narátali sme na ňom osemdesiat letokruhov, čo znamená, že semenáčik, z ktorého vzišiel, musel vytvoriť svoj prvý letokruh okolo roku 1865, teda koncom občianskej vojny.“Pílenie stromu, ktorého život po osemdesiatich rokoch predčasne ukončil blesk, je nádhernou metaforou o plynutí času. Je to vlastne archeológia, keď sa zuby píly prehrýzajú čoraz hlbšie a hlbšie do drevnatého tela, každým milimetrom sme v priečnom reze storočím ďalej od súčasnosti. Je to aj veľmi doslovný obraz toho, čo znamená pamäť stromu a aké dôležité je zachovanie starých stromov v krajine. To už je však otázka skôr kultúry ako ekológie.

Hoci pod povrchom týchto textov znie zreteľný hlas profesionálneho lesníka a ochranára, predsa sú to predovšetkým intímne pozorovania najbezprostrednejšieho okolia jeho farmy; keď s rodinou počúva gáganie vracajúcich sa husí, keď z naplaveného dreva po povodniach číta, čo sa za posledný rok udialo na farmách hore prúdom rieky, alebo keď sa zavčas rána prechádza po okolí a ešte neplatia žiadne listy vlastníctva ani hranice pozemkov, pretože všetko ľudské a pragmatické zatiaľ hlboko spí, sme spoločne s ním súčasťou čohosi jednoduchého, čohosi prirodzeného a večného – a predsa nepochopiteľného.

SO SEKEROU V RUKE

Pre Leopolda je pohyb v krajine aj estetický zážitok. Jeho eseje z prvej časti knihy však nie sú len samoúčelné impresie. Každý z týchto obrazov ide hlboko k podstate problému a rozpráva o tom, ako nenávratne človek zasiahol do prírody, ako narušil krehkú rovnováhu, ako vykĺbil prirodzené. Napriek tomu však z týchto textov vyviera láskavosť, vrúcnosť a vlastne aj poézia.

Napríklad jeho obraz pozostatkov wisconsinskej prérie. Pozoruje ich na jednom dedinskom cintoríne. Jeden z jeho cípov je taký ostrý, že sa tam nedostal nik s kosačkou, vďaka čomu prežila jedna z posledných stôp pôvodnej krajiny, hoci len s výmerou jeden štvorcový meter. Niekto by to pokladal za márnosť, on v tom vidí nádej.

Leopold chápe, že z prírody si človek musí nevyhnutne aj brať. Sám kúri drevom, loví ryby či inú zver. Všetko je však otázkou miery a prístupu. „Čítal som mnoho definícií, kto je ochranár, ba sám som niečo k tomu napísal, no myslím, že najlepšia definícia sa nepíše perom, ale sekerou. Tkvie v tom, o čom človek premýšľa, keď stína strom alebo keď sa rozhoduje, ktorý zotne. Ochranár je ten, kto si je vo svojej skromnosti vedomý, že každým zaťatím sekery sa podpisuje do tváre svojej krajiny.“

Druhá časť knihy Almanach mojej krajiny s názvom Rozmanité obrázky je akousi mapou. Ide o cyklus esejí o rôznych typoch krajín viažucich sa ku konkrétnym miestam od Wisconsinu cez Nové Mexiko až po Manitobu. Píšuc o mokrinách či piesčinách a ich obyvateľoch, opisuje celé ekosystémy dávno pred tým, ako bol tento pojem zavedený do bežného jazyka.

A ukazuje aj ich nenávratné poškodenia, s ktorými sa buď naučia žiť, alebo zaniknú (a vyhynú).

Osádzanie pamätníka vyhynutému holubovi sťahovavému je potom jedným z najdojemnejších a zároveň najnástojčivejších obrazov, ktorý hovorí o ľudskej neschopnosti krotiť vlastnú pustošivú silu. Leopold uvažuje o tom, že ešte stále žijú pamätníci, ktorí si pamätajú obrovské kŕdle holubov sťahovavých. No onedlho si ich pamätať budú iba kopce a knihy. Lenže: „holuby z kníh nemôžu raňajkovať v čerstvo zožatom minnesotskom obilí a večerať čučoriedky v Kanade. Nepoznajú nutkavé striedania ročných období; necítia bozk slnka, nápor vetra. Žijú naveky, no vôbec nežijú.“

ETIKA ZEME

V Leopoldovom ponímaní je ochrana prírody ekologickou, aj etickou otázkou. Ide najmä o prístup človeka k svojmu okoliu. Nemusíme nutne hovoriť len o bezhlavých výruboch, je množstvo ďalších aktivít, ktoré sa na tvár Zeme podpisujú nezmazateľným atramentom. Napríklad rekreácia v prírode. Aj takáto „nevinná“činnosť, ak sa vykonáva bez zmyslu pre mieru, je pre planétu nebezpečná.

So zástupmi turistov sa, bohužiaľ, rozvíja aj takzvaná turistická infraštruktúra. Leopold prízvukuje, že nemusíme vidieť a zažiť všetko, a že aj krajiny, ktoré nenavštívime, pre nás môžu mať nesmiernu hodnotu.

Almanach mojej krajiny

Alda Leopolda, to je súhrn jeho vedomostí a skúseností z práce s divokou prírodou, no do veľkej miery je to aj intímna introspekcia. Keď Leopold pozoruje tanec sluky, skúma aj sám seba. Je to vrúcna kniha, no o to ostrejší je varovný prst, ktorý z nej hrozí. Všetko totiž súvisí so všetkým. Ak z krajiny odstránime prirodzených predátorov, aby bolo dosť jelenej zveri pre vášnivých poľovníkov, fatálne tak narušíme rovnováhu a poškodíme tým aj lesy, ktoré sa pod náporom premnožených stád nestíhajú regenerovať. Podobných príkladov by sme našli mnoho. Vznikajú bludné kruhy, z ktorých by sa dalo vystúpiť, no chýba vôľa.

Leopoldova introspekcia má však presahy. Často aj globálne. A ako sa zdá, čoraz aktuálnejšie: „Všetci sa pachtíme za bezpečím, prosperitou, pohodlím, dlhým životom a jednotvárnosťou. Jeleň so svojimi nepokojnými nôžkami, dobytkár s pascami a jedom, štátnik s perom a väčšina z nás so strojmi, s hlasovaním a peniazmi, ale všetci napokon chceme to isté: mier pre našu dobu. Istá miera úspechu v tomto smere je v poriadku a možno je nevyhnutnou podmienkou objektívneho myslenia, ale zdá sa, že priveľa bezpečia prináša z dlhodobého hľadiska len nebezpečenstvo.“

Schopnosť vidieť kultúrnu hodnotu divokej prírody sa v konečnom dôsledku stáva otázkou intelektuálnej pokory.

Aldo Leopold