Tri dekády slovenskej ekonomiky: od biedy k rozkvetu a stagnácii
Slovenská ekonomika oslávi 30 rokov samostatného fungovania. Ako začala a kam sa za ten čas dostala? Z karpatského tigra sa stal krívajúci kocúr
Treba povedať, že Slovensko si nemohlo vybrať horší čas na svoj vznik. Naša ekonomika bola vtedy na úplnom dne. V porovnaní s rokom 1989 klesol hrubý domáci produkt takmer o štvrtinu a inflácia presiahla 23 percent.
Podobné ťažkosti v tom čase zažívali všetky ekonomiky prechádzajúce zo socialistického centrálneho plánovania na trhový model. V porovnaní s Českom však Slovensko malo omnoho horšiu štartovaciu pozíciu. Výroba a export sa zameriavali na hutníctvo, ťažké strojárstvo a výrobu zbraní. Väčšina tejto produkcie sa vyvážala do ostatných socialistických krajín. Tieto trhy sme po roku 1989 takmer okamžite stratili.
To vysvetľuje, prečo bol ekonomický prepad taký hlboký a miera nezamestnanosti stúpla na 13 percent. Česko, ktoré malo omnoho lepšie diverzifikovanú ekonomiku, malo len šesťpercentnú nezamestnanosť. Rozdiely v ekonomickej výkonnosti sa rýchlo prejavili aj v kurze národných mien. Za jednu českú korunu bolo treba zaplatiť 1,15 až 1,20 slovenskej koruny.
S ekonomickou transformáciou sa Slovensko trápilo celé
90. roky. Trvalo desaťročie, kým sa nám podarilo prebudovať výrobnú štruktúru a preorientovať náš vývoz na Západ. Ťažké obdobie prechodu od štátnej k trhovej ekonomike poznačili aj excesy politikov. Kupónová privatizácia Václava Klausa a Mečiarova privatizácia veľkých podnikov vytvorili na Slovensku vrstvu oligarchov, ktorej vplyv cítime doteraz.
Zlom prišiel po voľbách v roku 1998. Slovensko jasne vyjadrilo záujem o vstup do Európskej únie a už v roku 1999 dal samit členských krajín EÚ zelenú na začatie prístupových rokovaní.
Na tieto správy reagovali aj zahraniční investori. Vstup Slovenska bol podmienený nielen politickou, ale aj ekonomickou stabilitou a prijatím európskej legislatívy upravujúcej hospodárstvo, podnikanie, trh práce a finančný systém.
Po Volkswagene, ktorý vstúpil na Slovensko už v roku 1991, ohlásili svoj príchod aj vtedajší Peugeot a Kia/Huyndai. Obdobie rokov 2000 – 2007 bolo zlatým vekom slovenskej ekonomiky. Autá (lacno) vyrobené v Bratislave, Trnave a Žiline dobýjali svetové trhy.
Ekonomický rast lámal rekordy, najmä po vstupe do Únie v roku 2004. Úžasným spôsobom klesol počet nezamestnaných – z 518-tisíc v roku 2000 na 250-tisíc v roku 2007. Inflácia v tom istom období spadla z 12 percent na 2,8 percenta. Rástli reálne mzdy a životná úroveň. Slováci prestali nosiť na dovolenky v Chorvátsku konzervy a namiesto toho si dali v reštaurácii pizzu. Zahraničné ekonomické týždenníky uznanlivo písali o „karpatskom tigrovi“.
Zahraničný kapitál k nám, prirodzene, neprišiel z lásky, ale za lacnou pracovnou silou a daňovými výhodami. Áno, boli sme lacní a pracovali sme tvrdo. Veci ako kvalitné vzdelanie či zdravotníctvo vtedy neboli témou.
ZÁZRAK NEBOL ZADARMO
Koncom 90. rokov nechýbalo veľa, aby sme sa stali Albánskom v strede Európy. Vďaka trhovým (a často veľmi tvrdým) reformám sa príbeh Slovenska stal príbehom ekonomického úspechu. Z bezvýznamnej chudobnej krajiny sme sa dostali na mapu Európy. Sme členmi Európskej únie. Našou menou je euro.
Náš pas a našu menu akceptujú vo veľkej väčšine krajín sveta. Ekonomický úspech však vrhá aj dlhý tieň. Základná veta ekonómie hovorí že „neexistuje obed zadarmo“. Ani slovenský ekonomický zázrak nebol zadarmo. Mal svoju cenu, ktorú platíme dnes.
Cenou transformácie bol dramatický prepad životnej úrovne, vysoká nezamestnanosť a extrémny nárast regionálnych rozdielov. Západ Slovenska (a najmä Bratislava) je úplne iným svetom ako slovenský juh a východ. Práve tam počúvame najviac nostalgických spomienok na „zlatý socializmus“.
Vysokú daň platíme aj za neriešené demografické problémy. Sloboda cestovať, masový prístup k vzdelaniu, možnosť podnikať a robiť kariéru sa najprv prejavili v odkladaní pôrodov a následne aj v prudkom poklese pôrodnosti. Dnes patrí Slovensko k najrýchlejšie starnúcim krajinám Európy.
Úžasný pokles nezamestnanosti nebol len o príchode automobiliek a ekonomickom zázraku, ale aj o emigrácii Slovákov do Británie, Írska, Nemecka a Rakúska. Počas niekoľkých rokov odišlo do týchto krajín 300-tisíc prevažne mladých a vzdelaných ľudí. Starnutie v kombinácii s vysokou emigráciou vytvára hrozbu elementárnej udržateľnosti krajiny.
UŽ NEMÔŽEME BYŤ LACNÍ
Model lacnej pracovnej sily a nízkych daní dosiahol svoje limity. Už nemôžeme byť lacní. Potrebujeme viac investovať do vzdelania, zdravia a životného prostredia, v ktorom žijeme. To všetko stojí veľa peňazí a vyžaduje rozsiahle reformy. Bolestivé reformy však ľudia akceptujú len vtedy, keď je naozaj zle.
Ekonomický úspech pred dvoma desaťročiami sa dostavil práve vďaka takýmto reformám. Odvtedy sme už žiadnu významnú reformu neurobili. Najmä v školstve a zdravotníctve ich však zúfalo potrebujeme. Plán obnovy ponúkol šancu tieto reformy urobiť. Reformy však sabotujú záujmové skupiny, ktoré sa v nefunkčnom systéme dobre zabývali a nechcú na ňom nič meniť.
Často sa vedú (oprávnené) diskusie, dokedy budeme montážnou dielňou, či nie sme až príliš špecializovaní na výrobu áut a čo sa stane, ak raz automobilky odídu. Faktom je, že nič lepšie nemáme k dispozícii. Z karpatského tigra sa stal krívajúci kocúr. Áno, naša ekonomika ešte stále rastie. Ale už omnoho pomalšie ako kedysi. Už sa viac nepribližujeme európskemu priemeru, ale sa od neho vzďaľujeme. Predbiehajú nás aj krajiny, na ktoré sme kedysi hľadeli zvrchu (Litva, Lotyšsko).
Ak nechceme skončiť ako Grécko a Portugalsko, musíme zvrátiť alebo aspoň zastaviť únik mozgov. Inak nemôžeme vybudovať ekonomiku založenú na výskume a inováciách. Aspoň takú, akú ma Česko. Natvrdo treba povedať, že potrebujeme aj vyššiu imigráciu. A nielen z Ukrajiny. Imigráciu podporuje bohaté Nemecko i Škandinávia. Nemôžeme si dovoliť byť prieberčiví. Inak nedokážeme udržať ani súčasnú kvalitu života.
Výzvy, ktoré na nás čakajú, nie sú o nič menšie ako tie, ktoré sme už prekonali. A závisí len od nás, ako sa k nim postavíme.
Ak nechceme skončiť ako Grécko a Portugalsko, musíme zvrátiť alebo aspoň zastaviť únik mozgov. Inak nemôžeme vybudovať ekonomiku založenú na výskume a inováciách. Aspoň takú, akú ma Česko.