Odcudzený štát – vládneme si sami, ale nerobíme to dobre
Ako sa dá rozumne vládnuť v štáte, kde si takmer polovica ľudí myslí, že by bolo skôr prínosom, keby nevznikol?
Väčšina štátov, ktoré vznikli rozpadom federácie alebo ríše, sa usilovala o nezávislosť spravidla z dvoch dôvodov. Tým prvým bola vidina lepšieho života, tým druhým túžba po obnove nezávislosti, ktorá im bola v minulosti násilím upretá.
Príkladom sú Slovinsko či Chorvátsko, ktoré opustili Juhosláviu, lebo vedeli, že bez Srbska sa budú mať lepšie. Mali pravdu. Alebo pobaltské štáty: túžili po obnove nezávislosti, ktorú im Sovietsky zväz násilím uprel, a zároveň vedeli, že ich životná úroveň raketovo stúpne, keď sa od Ruska odtrhnú. Tiež mali pravdu.
Slovensko je výnimka. Nikto príčetný si na Slovensku nemyslel, že sa nám bude ekonomicky dariť lepšie, keď sa odtrhneme od Česka, a len málokto túžil po obnove tej jedinej historickej samostatnosti s fašistickým režimom z rokov 1939 – 1945.
Dá sa pochopiť, prečo si českí politici na čele s Václavom Klausom želali rozpad Československa: vedeli, že bez Slovákov sa bude Česku dariť lepšie. A mali pravdu.
Ale prečo chceli rozpad tí slovenskí na čele s Vladimírom Mečiarom? V princípe sa ich vidina samostatnej republiky opierala o dve túžby: chceme si vládnuť sami a svet má konečne uznať, že Slováci existujú.
Obe túžby boli rozdelením Československa splnené, ale zároveň sa po 30 rokoch ukazuje, že to nestačí a že žiaden nový cieľ ani túžba nepribudli, o vidine ani nehovoriac. Vládneme si síce sami, ale zrejme horšie, než keby sme vládli spolu s Čechmi, a svet o nás síce vie, ale je nám to nanič, lebo sa o nás nezaujíma. Nemá totiž dôvod – ak práve nelyžuje Petra Vlhová.
To vysvetľuje, prečo si 45 percent ľudí myslí, že rozdelenie Československa nebolo pre Slovensko prínosom (46 percent ho, naopak, za prínos považuje). Vládneme si síce sami, ale ako sa dá rozumne vládnuť v štáte, kde si takmer polovica ľudí myslí, že by bolo skôr prínosom, keby nevznikol?
V inom prieskume len 43 percent hodnotilo vznik Slovenskej republiky kladne (20 percent záporne a zvyšok neutrálne). „Hodnotenie tejto udalosti v minulosti kolísalo, ale nikdy nebolo také kritické ako v súčasnosti,“povedala sociologička Zora Bútorová.
Prieskumy, samozrejme, vypovedajú aj o dnešnej spoločenskej nálade: vzťah štátu vyjadruje čiastočne aj vzťah k vláde, ktorú väčšina úprimne neznáša. Napriek tomu som si istý, že takú vysokú mieru odcudzenia voči vlastnému štátu v žiadnom európskom štáte nenájdeme bez ohľadu na to, akú vládu tam práve majú.
ČESKÉ ZRKADLO
Našou nevýhodou od počiatku bolo, že sme si stále mohli predstavovať alternatívne dejiny, v ktorých by Československo prežilo. Stačí sa totiž pozerať, ako sa ľuďom žije v Česku, prípadne sa tam presťahovať, ako to urobili státisíce Slovákov. V týchto alternatívnych dejinách by síce o nás svet asi veľa nevedel, ale mali by sme sa lepšie.
Pred zhruba 15 rokmi to na chvíľu vyzeralo, že začíname Čechov dobiehať v životnej úrovni, ale už dlhšie sa od nás opäť vzďaľujú. Nielen v ekonomickej výkonnosti, ale aj vo výkonnosti štátu. Rozdiel v kvalite železníc, zdravotníctva, školstva či štátnej správy začína byť viditeľný voľným okom a pripomína nám, že na rozdelenie Československa doplácame horším životom. A našou vlastnou vinou.
Netrpím nostalgiou za Československom, lebo drvivú väčšinu času, ktorý som v ňom prežil, to bol štát s totalitným režimom, na ktorý nemám dobré spomienky. Môj vzťah k štátu je oveľa vlažnejší než môj vzťah k politickému systému, ktorý v ňom vládne. Slovenská demokracia je mi preto oveľa bližšia než československá diktatúra, do ktorej som sa narodil.
Bol som v roku 1992 proti vzniku samostatného Slovenska najmä preto, lebo som vedel, aký režim Vladimír Mečiar zavedie. A napriek tomu by som dnes na otázku, či bolo rozdelenie Československa prínosom, odpovedal kladne.
Je to však prínos, ktorý asi väčšina ľudí neocení, lebo má nemateriálnu povahu. Hovorí sa tomu sebapoznanie.
Svet sa konečne dozvedel, že Slováci existujú, oveľa dôležitejšie však je, že my sami sme sa o sebe dozvedeli veľmi veľa – viac než kedykoľvek v minulosti, keď boli naše skutočné schopnosti a povaha zatienené Maďarmi alebo Čechmi.
Sebapoznanie je však prínosom len vtedy, ak sklamanie z nášho vlastného výkonu a charakteru pochopíme ako výzvu na to, aby sme sa pokúsili byť lepší. Ak túto výzvu odmietneme, potom bolo rozdelenie Československa naozaj zbytočné.*
Bol som v roku 1992 proti vzniku samostatného Slovenska najmä preto, lebo som vedel, aký režim Vladimír Mečiar zavedie. A napriek tomu by som dnes na otázku, či bolo rozdelenie Československa prínosom, odpovedal kladne.