Ženy majú šancu vrátiť politike hodnoty

Chýbajú nám osobnosti, ktoré by našej politike dali étos, vraví Anna Koptová, ktorú v nedeľu vyznamenala prezidentka Čaputová

Anna Koptová ako poslankyňa v rokoch 1990 až 1992 pracovala na tom, aby parlament uznal rómsku menšinu ako jednu z oficiálnych národností na Slovensku. Poslanci vtedy schválili jej návrh na založenie profesionálneho rómskeho divadla a aj nultých ročníkov, ktoré pripravovali deti na vzdelanie.

Slovensko oslavuje 30 rokov samostatnosti. Budete to 1. januára oslavovať? Je to pre vás dôvod na oslavu?

Nie, nebudem to nijako mimoriadne oslavovať. Uvedomujem si, že je to výročie samostatnosti Slovenskej republiky, a beriem to na vedomie.

Po revolúcii ste boli v rokoch 1990 až 1992 poslankyňou. Posunula sa podľa vás slovenská politika od tých čias?

Ťažko povedať, k čomu sa mala posunúť. Samozrejme, všetci sme mali ideálne predstavy, ako sa veci zmenia a ako budeme môcť jednoducho robiť to, čo je v našich možnostiach a schopnostiach. Mnohým sa to, samozrejme, nepodarilo. Ale pokiaľ ide o mňa a ľudí, ktorí išli so mnou počas tridsiatich rokov, myslím, že sme dosiahli historické výsledky. Také, o ktorých snívali generácie Rómov aj ďalšie menšiny pred nami. Už len to, že sa zmenila ústava. Tá dovtedy vymenúvala menšiny, ktoré majú právo na svoj rozvoj, na čo dostávali aj peniaze zo štátneho rozpočtu. Rómovia sa medzi nich nerátali.

Považujem za historický krok, že parlament uznal Rómov za menšinu a následne im priznal peniaze na rozvoj kultúry, jazyka a zriaďovanie inštitúcií, ktoré s tým súvisia. Ďakujem teda všetkým poslancom, ktorí v roku 1991 schválili môj návrh na vznik prvého profesionálneho divadla Romathan a na zriadenie nultých ročníkov v školách. Až teraz si uvedomujem, ako bola atmosféra naklonená pokrokovým aktivitám. Atmosféra bola vtedy žičlivá.

Hovoríte, že atmosféra bola žičlivá. Museli ste vtedy poslancov presviedčať alebo ešte bola revolučná nálada a ľudia chceli robiť pokrokové veci?

Mnohí poslanci si neuvedomovali situáciu vo vzťahu k Rómom. Nebolo to zo dňa na deň, čo všetci poslanci súhlasili s tým, aby boli Rómovia menšinou a dostali peniaze na svoj rozvoj. Mnohí s tým aj bojovali. Už si to celkom presne nepamätám, ale zdá sa mi, že vtedy bolo pri hlasovaní prítomných 103 poslancov a schválila to iba tesná väčšina. Jeden jediný hlas rozhodol, že Rómovia dostali peniaze na zriadenie rómskeho divadla a zriadenie nultých ročníkov. Ale aj tak to, že nás štát uznal ako menšinu aj so záväzkom vyčleniť peniaze z rozpočtu na náš rozvoj, bol aj na vtedajšie pomery historický krok.

Keď o dôležitej veci pre budúcnosť celej rómskej menšiny rozhodol iba jeden hlas, nenaznačilo vám to, akým krehkým systémom je demokracia? A to najmä pre menšiny?

Nepochybne, demokracia bola vždy krehká. Všetky naše ďalšie aktivity nám to len potvrdzovali. A najmä to, že demokracia sa nevzťahovala rovnako na všetkých obyvateľov tohto malého Slovenska. Naša nadácia Dobrá rómska víla Kesaj prevádzkovala v čase mečiarizmu kanceláriu právnej ochrany menšín na Slovensku. Išlo o veľký projekt podporený európskymi peniazmi. Vydali sme štyri knihy v slovenčine a angličtine, kde sme monitorovali príbehy jednotlivcov a skupín, kde štátne úrady diskriminovali Rómov či iné menšiny. A to ani nie tak samotné inštitúcie ako jednotliví ľudia, ktorí v nich pracovali. Vtedy sme konštatovali, že k porušovaniu ľudských a občianskych práv rómskych občanov dochádza vo všetkých oblastiach verejného života. Dva prípady sa dostali aj do právneho riešenia a pamätám si, že kým slovenské súdy ich uzavreli s tým, že k žiadnemu porušeniu práv neprišlo, Štrasburg dospel k opačnému záveru a uznal porušenie práv rómskych jednotlivcov aj skupín.

V akých rokoch to bolo?

Boli to roky 1996 až 2012, keď sme knihy vydávali. Bolo to obdobie skinhedov, veľmi náročné a nebezpečné obdobie. Našu nadáciu vtedy sledovala aj Slovenská informačná služba. Dostali sa do našej kancelárie na Hlavnej ulici v Košiciach.

Ako ste zistili, že to bola SIS?

Keď padol Mečiar, SIS v správe, ktorú predkladá parlamentu, uviedla, že aj naša nadácia bola pod ich dohľadom. Ale videli sme to na vlastné oči, keď sme prišli do kancelárie a naše dvere boli rozbité a dokumenty rozhádzané. To bolo pre Rómov dramatické obdobie. Ale súčasne sme robili veci, ktoré nás posúvali dopredu. Zriaďovali sme školy, kde sa zaviedol predmet rómsky jazyk. Študovali ho nielen rómski študenti, žiaci z neho aj maturovali. Otvorili sme im dvere na vysoké školy. Trúfam si povedať, že možno 50 percent Rómov, ktorí sa umiestnili na pozíciách štátnych orgánov, sú ľudia, ktorí prešli našimi školami a aktivitami. Spomeniem príklad študenta, ktorý za socializmu mohol ísť študovať iba učňovku. Nakoniec u nás získal externe maturitu a potom vyštudoval dve vysoké školy. Takéto prípady považujem za malé zázraky.

Mečiarizmus znamenal pre menšiny nebezpečné časy. Nehovorili ste si vtedy, že to s mladou slovenskou demokraciou nevyzerá dobre? A že vlastne dnes môžeme byť radi, ako to máme a že fašisti ešte nesedia vo vláde?

Vtedy sme si to neuvedomovali. Dôležité pre nás bolo, že sme to mohli sledovať, písať o tom, posielať žaloby a sťažnosti na prokuratúru a na policajné orgány. Už len to bolo oproti minulosti veľkým pokrokom, že sme mohli vyjadriť svoj názor a nebyť za to trestne stíhaní. I keď nám to v niektorých prípadoch hrozilo. Ale prežili sme to. Brali sme to ako príležitosť niečo zmeniť, vysloviť svoj názor a brániť sa.

Keď teraz sledujete politikov, tlačovky, rokovania parlamentu – sme na tom po tridsiatich rokoch v politickom živote lepšie?

Pamätám si, že v 90. rokoch som sa stretla s Mečiarom, ešte vtedy nebol predseda vlády. Išla som do parlamentu a pri nejakej príležitosti sme sa stretli na nejakej schôdzke. Pamätám si, že na aktuálne udalosti vyslovil názor, ktorý bol veľmi arogantný. Vtedy som svojim priateľom povedala, že ak sa tento človek dostane k moci, Slovensko nič dobré nečaká. Zdá sa mi, že Slovensko doteraz prežíva analógiu tejto udalosti.

Ako to myslíte?

Chýbajú nám osobnosti, ktoré by našej politike dali étos. Z diaľky vidím príklad pani Radičovej a Čaputovej a hovorím si, že ženy majú príležitosť poľudštiť politiku na Slovensku. A zobrať to z rúk tým alfa samcom, ktorí idú v štýle „bude to tak, ako to chcem ja“. Stále ma prekvapuje, že jeden človek dokáže tak zásadne rozhodnúť o osude národa. S tým sa neviem stotožniť a vyčítam to politikom, že nemyslia na celok, na Slovensko ako národ. Že nebudujú hrdosť, úctu, disciplínu. Tieto cnosti v našej politike chýbajú a zdá sa mi, že to bude chýbať ešte dlho. Pretože dnes v politike nevidím morálku.

Prečo je to tak?

Môžem to iba tušiť. Sme veľmi mladá demokracia a chýbajú nám skúsenosti a historické povedomie. Je to iné ako v Česku, ktorého história vždy spela k tomu, že oni sú ten český národ. Na rozdiel od Slovenska, kde nám chýbalo povedomie ako súdržného národa. Možno sa to trochu budovalo za čias štúrovcov, ale okrem toho nám chýbajú kľúčové osobnosti budujúce súdržnosť a morálku. To sú piliere, na ktorých stojí národná hrdosť. Pritom Slovensko je maličké a žije tu veľa národností. Trúfam si povedať, že možno v každej druhej rodine je príslušník inej národnosti či menšiny. Z tohto pohľadu slovenskí občania, bežní ľudia, sú voči menšinám tolerantní. Rešpektujú ich, žijú s nimi.

Často sa dnes hovorí, ako veľmi je rozdelená slovenská spoločnosť. Ako to vidíte? Sme tolerantní či, naopak, po tridsiatich rokoch sme rozdelení a rozhádaní?

Hneď ako sa preferuje nejaká časť spoločnosti, zvyšok zbystrí pozornosť. Vtedy súdržnosť prítomná nebude. Od čias, keď tu boli skinhedi, necítim, že by to dnes bolo na Slovensku dramatické. Nepozorujem, že by sa teraz veľká skupina ľudí vybrala na námestie a dramaticky ohrozovala inú skupinu obyvateľov. Slovensko dnes nevnímam ako dramaticky konfliktnú spoločnosť.

Ako poslankyňa v 90. rokoch ste sa zaslúžili o to, že na Slovensku boli prvýkrát Rómovia oficiálne uznaní ako národnostná menšina. Čakali ste, že do roku 2023 dokáže krajina pomôcť Rómom viac?

Nie, nikdy sme takto naivne nerozmýšľali. Pamätám si obdobie, keď nastala veľká migrácia Rómov do európskych štátov, situácia bola dramatická. V priebehu desiatich rokov došlo k veľkému civilizačnému úpadku rómskej menšiny. Veľa šikovných Rómov odišlo, uchytili sa, potom sa vracali domov na Slovensko a stavali si tu domy. V zahraničí našli svoje uplatnenie a vrátili sa rozumnejší, vzdelanejší, rozvážnejší. Ale mnohí z tých, ktorí neboli takí šikovní a neodišli zo Slovenska, prepadli cez životnú úroveň. Prepadli sa až cez akúsi civilizačnú úroveň – žili bez pitnej vody, elektriny, kanalizácie, bez kvalifikovaného vzdelania.

Vyčítam slovenským politikom, že nemyslia na celok, na Slovensko ako národ. Že nebudujú v národe hrdosť, úctu, disciplínu.

Takáto situácia nedávala veľkú nádej, že sa za tridsať rokov zlepší. Veď len pred pár mesiacmi navštívili slovenské osady európski poslanci a označili to ako hrôzu, ako európsky exces. Ale myslím si, že v 90. rokoch sme urobili zásadnú chybu.

Akú?

Tým, že vláda vytvorila úrad splnomocnenca pre rómske menšiny. Povedala som to vtedy a hovorím to aj dnes. Verím, že mnohí zástupcovia úradu majú dobré úmysly a robia záslužnú prácu. Ale z politického hľadiska sa úrad zmocnil témy, na ktorú nemá právomoci. Nemá právomoci, nemá rozpočet, a to trvá už 30 rokov. Splnomocnenci sú na to, aby riešili nejakú akútnu situáciu. Vláda tým, že úrad drží, priznáva, že situácia je už 30 rokov akútna. A úradom splnomocnenca sa obhajuje pred medzinárodnými inštitúciami.

Podľa vás je problém, že ten úrad vôbec existuje?

Áno. Pretože skutočné kompetencie sú na ministerstvách. Na ministerstve školstva, kultúry, hospodárstva, jednoducho všade, kde sa riešia otázky životnej úrovne obyvateľov. Ministerstvá navrhujú, na čo sa minú peniaze, a parlament im to schvaľuje – ale iba oni majú právomoc rozhodnúť. Nie úrad splnomocnenca, ten môže iba radiť. Ale viete, ako to je, keď chcete niečo radiť ministrovi. Napísalo sa už milión stratégií, ale ani jedna z nich sa nedostala do praxe v takom rozsahu, aby to zmenilo situáciu.

Čo ste sa počas svojej praxe naučili o tom, ako zlepšiť postavenie Rómov na Slovensku? Čo treba robiť inak?

Netreba robiť stratégie. Všetky kompetencie majú ministerstvá a parlament, ktorí sú zodpovední za to, ako ľudia v tejto krajine žijú. Nič viac. Netreba si komplikovať život, netreba konferencie, kde sa napíše záverečná správa, skrytá v zásuvke.

Lenže ani na ministerstvách sa nedeje zlepšovanie životnej úrovne Rómov. Ako dosiahnuť, aby sledovali aj záujmy menšín?

To je najväčšia chyba nás, samotných Rómov. A to, že nedokážeme vyvinúť iniciatívu, artikulovaný názor, ktorý by nemohol ostať nepovšimnutý. To, že Európska únia vyčlení milióny eur na riešenie nejakého problému, nezmení situáciu na Slovensku. Musí sa zmeniť étos a morálka spoločnosti. Chcela by som však poďakovať všetkým ľuďom, ktorí boli v mojej blízkosti a pomáhali mi, od ktorých som sa veľa naučila. Vyznamenanie od prezidentky vnímam ako ocenenie všetkých týchto ľudí.

Sú Rómovia za 30 rokov sebavedomejší ako národnostná menšina?

V období, keď sme zakladali divadlo, školy, noviny, tam bola prítomná vášeň a sebavedomie. Ale nebolo to agresívne sebavedomie, čo ma veľmi teší. Ale posledných pár rokov sledujem, že vášeň zanikla. Ľudia dnes nemajú schopnosť alebo nie sú takí smelí, aby racionálne vyargumentovali, čo sa dnes deje a ako sa to má zlepšiť. Myslím si, že toto je obdobie tichosti. Nestačí sa ukazovať na schôdzach alebo nechať papalášov navštevovať osady, a keď z nich vyjdú, iba si otrepú blato z topánok.

Nechcem byť veľmi kritická. Ale ak dnes stále existujú osady, kde nie je elektrina ani voda, čo iné si možno po tých tridsiatich rokoch povedať? Pamätám si, že keď som bola poslankyňa, ministerstvo hospodárstva vyčlenilo 50 miliónov korún na sanáciu osád bez pitnej vody a elektriny. Nemali tušenia, ako sa to uznesenie dostalo do praxe. Postupne sa na to pomaly zabudlo. Takýto osud čaká všetky podobné uznesenia či stratégie.

Vy ste sa venovali najmä rómskemu jazyku, ktorý ste rôznymi aktivitami posilňovali, vydali ste aj rómsky slovník. Lenže rómske deti sa v školách so svojím materinským jazykom vôbec nestretnú, tvárime sa, akoby neexistoval. Aký veľký je to problém?

Nechcem ubližovať učiteľom, ktorí učia rómske deti a robia to s vervou, nasadením a nechávajú tam dušu. Často sú nervózni a netrpezliví v tom, ako ťažko sa pracuje s rómskymi deťmi. Jedným z hlavných dôvodov je, že deti im prosto nerozumejú. Pre mnohé deti je slovenčina cudzí jazyk, a to najmä pre deti z osád, kde žijú v podmienkach ohrozujúcich ich život. Na našej škole v Košiciach máme rómsky jazyk a rómskych učiteľov. Všetci vychovávatelia a asistenti na prvom stupni ovládajú rómsky jazyk. Kedykoľvek dieťa nerozumie učiteľke, ona mu vždy pomôže, vysvetlí v materinskom jazyku. Dávame im priestor, aby sa učili jedno aj druhé, aby sa ani jedno, ani druhé nepodceňovalo.

Keď si pozrieme výsledky monitorov, zistíme, že školy s vysokým počtom rómskych detí dosahujú výsledky na úrovni 20 percent toho, čo ovládajú slovenské deti na slovenských školách. Mnohí učitelia sa veľmi snažia, ale nemajú šancu zmeniť celý systém.

Do kurikula sa zavádza slovenčina pre deti s iným materinským jazykom. Má to šancu vyrovnať vzdelávanie?

Vítam každý krok, ktorý bude viesť k lepšiemu porozumeniu žiaka, ktorý neovláda štátny jazyk. Ale sú tu deti, ktoré to najviac potrebujú, ktoré majú dokonca aj samotnú rómčinu obmedzenú, je iba taká kuchynská. Ich samotná vyjadrovacia spôsobilosť je veľmi nízka, v akomkoľvek jazyku. Jednoducho nie sú pripravené na vzdelávanie a nie sú schopné osvojiť si učivo rovnakou rýchlosťou ako slovenské deti. Dôležité je, aby učitelia rómskych detí pochopili, prečo dieťa takto myslí a prečo sa takto vyjadruje. Pretože všetko sa predsa začína v tej detskej mysli.

To mi chýba na dnešných rómskych aktivistoch. Mnohí nevedia jasne formulovať, v čom je problém, a nevedia prinútiť úrady k systematickým riešeniam, ktoré nezávisia len od peňazí. Lebo dnes veci riešime tak, že tu máte milión eur a robte si s nimi, čo chcete.

Ako prví však musia začať protestovať učitelia, ktorí sú spoluzodpovední za vzdelanie detí. Na začiatku zvyknú mať vervu a s nadšením idú meniť pomery a žiakov. Ale postupne zistia, že na to nemajú toľko energie a sily, ako to vyžaduje realita. Preto ma prekvapuje, že samotní učitelia viac neprotestujú za zlepšenie podmienok vo vzdelávaní rómskych detí.

Veľa slovenských škôl má žiakov s rómskym pôvodom, ale len veľmi málo z nich učí deti a ich spolužiakov o bohatstve rómskej kultúry. V školách visia všelijaké obrázky a plagáty, máme deň zdravia, športové dni či mliečne a ovocné dni, ale len málo aktivít na spoznanie rómskej kultúry. Pomáhame v školách budovať rómskym deťom svoje sebavedomie, identitu?

Skôr je to naopak. Keď deti medzi sebou hovoria rómsky, dočkajú sa opačnej reakcie, napomenú ich. Kultúrne rómske dedičstvo nie je veľmi známe, nepoznajú ho ani samotní Rómovia. Vedia možno iba to, čo sa spieva a tancuje na pódiách, ale ani to často nie je kvalifikované. To je chyba nás, samotných Rómov. Nemáme túžbu viac sa o sebe dozvedieť.

Keď som bola v roku 1978 v Ženeve na medzinárodnom festivale Rómov, prvýkrát som tam videla, že Rómovia majú svoju vlajku a hymnu. Bola som z toho šokovaná. Dostalo sa to už aj na Slovensko, ale rómska hymna stále nie je zjednotená na celom svete, slovenskí Rómovia ju vždy interpretujú iným spôsobom. Keď sa v tých základných veciach pohybujeme tak trochu na vode, tak nás to zavedie vždy inam. Nemôžeme sa diviť, že sa veci dejú podobne aj v ostatných oblastiach života a že sme stále na hojdačke. Dúfam, že k takejto jednote raz dospejeme.

Kde by ste očakávali, že budeme v pomoci Rómom o 30 rokov? Bude mať každý dôstojné bývanie a deti budú mať rovnaké vzdelanie?

Určite neočakávam, že už nebudeme mať osady. Viete, to sú také paradoxy – rómsky jazyk bude existovať dovtedy, kým budú existovať rómske osady. Pretože tam sa konzervuje. O 30 rokov bude podľa mňa určite viac rómskych starostov a možno budú aj predsedovia krajov. Pretože rómska populácia oproti tej slovenskej rýchlejšie rastie. Viac Rómov študuje, to je veľmi pozitívny trend. Predpokladám, že budú pribúdať ľudia, ktorí budú zasahovať do verejnej politiky.

Ale hrozí, že títo ľudia sú menej pripravení na riadenie takého úradu – administratívne, ekonomicky, manažérsky. Aj keď verím, že o 30 rokov sa to už zmení. Na to treba vymyslieť kvalifikované vzdelávanie. Možno ako odbor na postgraduálnom vzdelávaní, ako prípravu na vykonávanie verejnej funkcie, ktorá je volená. Pretože ľudia vás môžu zvoliť bez toho, aby ste vôbec vedeli pravopis.

FOTO N – TOMÁŠ HRIVŃÁK