Po dvadsiatich rokoch reliéf opäť žiari
V bratislavskej čokoládovni sa podarilo obnoviť dielo sochára Juraja Gavulu z 80. rokov, ktoré bolo dlho skryté pod sadrokartónom
Keď sa sochár Juraj Gavula naposledy pred pár rokmi zastavil v bratislavskom závode na výrobu cukroviniek, po jeho monumentálnom reliéfe z 80. rokov tam nebolo ani stopy. Na jeho mieste bola len hladká biela stena. „Bol som sklamaný, ale čo sa dalo robiť,“vraví osemdesiatnik Juraj Gavula.
Dnes je už všetko inak. Pomaly prechádza rukou po detailoch reliéfu z vračanského vápenca, ktorý sa podarilo vďaka združeniu Čierne diery a otvorenému prístupu vedenia fabriky obnoviť, a je to moment, z ktorého idú zimomriavky.
Hladko opracovaný kameň opäť žiari, no nielen to je dôvodom na oslavu.
Tvorba Juraja Gavulu bola roky v tieni. Dnes má vďaka výstavám a novej knihe pozornosť a rešpekt, aké si zaslúži. Obnovený reliéf je zároveň inšpiratívnym príkladom toho, že chod malých dejín sa dá napraviť.
TAKÚ POZITÍVNU REAKCIU ANI NEČAKALI
Pred pár mesiacmi nebolo vôbec jasné, či reliéf ešte vôbec existuje. Mnohé umelecké diela do architektúry, ktoré vznikali počas minulého režimu, skončili po revolúcii zanedbané, v skladoch alebo rovno na smetisku.
Reliéf Juraja Gavulu, ktorý vznikol v roku 1982 pre čokoládovňu Figaro na Račianskej ulici, mal v podstate šťastie. Stena, ktorou ho prekryli niekedy v 90. rokoch, bola zo sadrokartónu.
„Pre nás, ktorí nepracujú v závode tridsať rokov, to bola obyčajná stena. Sami by sme možno nikdy nezistili, že pod ňou niečo je, keby sme na to neboli upozornení,“hovorí Tomáš Gonos, vedúci výroby v bratislavskej čokoládovni, ktorá dnes patrí medzinárodnej spoločnosti Mondelēz.
E-mail poslal do závodu Martin Lipták zo združenia Čierne diery, ktorý spolu s Matejom Gavulom, synom Juraja Gavulu, a združením Július Koller Society, pracoval na knihe o tvorbe Juraja Gavulu. „Matej tušil, že reliéf by mohol byť iba prekrytý. A keďže my sme už mali pozitívnu skúsenosť s obnovou diela Alexandra Trizuljaka v Piešťanoch, povedali sme si, že nemôže byť zlý nápad, keď sa skúsime ozvať,“vraví Martin Lipták.
Takú pozitívnu odozvu, s akou sa stretli, ani nečakal.
„Nadchlo nás to,“hovorí Tomáš Gonos z čokoládovne. Najprv urobili sondy do sadrokartónu. Keď sa potvrdilo, že dielo je v zachovalom stave, rozhodli sa, že ho obnovia. „Tento závod je najstarším fungujúcim závodom v Bratislave, má svoju 126-ročnú históriu a toto dielo je jej súčasťou. Chceli sme, aby ju pripomínalo,“vraví šéf výroby.
Podarilo sa. Niektorí zamestnanci si na reliéf ešte spomínajú spred tridsiatich rokov. Dielo je umiestnené vo vstup
Tento závod je najstarším fungujúcim závodom v Bratislave a toto dielo je jeho súčasťou.
Tomáš Gonos
vedúci výroby Mondelēz SR, bývalé Figaro
nej hale, ktorou denne prechádzajú do výroby. Dnes tadiaľ chodia aj ukrajinské rodiny, ktorým čokoládovňa v nevyužívaných priestoroch po vypuknutí vojny poskytla ubytovanie. „Na obnovu diela sme mali veľmi pozitívne reakcie,“vraví Tomáš Gonos. S úpravami priestoru by radi pokračovali a v spolupráci s ateliérom 2021 plánujú prerobiť celý vstupný priestor do závodu.
NOTOVÝ ZÁPIS VÝROBY ČOKOLÁDY
„Urobil dobrú prácu,“komentuje Juraj Gavula robotu reštaurátora Denisa Dvorského, ktorý nedávno skončil školu. Bok po boku stoja pred reliéfom a prechádzajú rukami drobné detaily.
Najväčším problémom reliéfu boli po odkrytí sadrokartónu vrty, ktorými bol pripevnený, ale najmä žltý fľak v strednej časti reliéfu, ktorý zrejme vznikol haváriou potrubia a asi desať rokov sa vžieral do kameňa. „Potrubie obsahovalo látky, ktoré sa vyzrážali na žlto. Keď sa raz niečo dostane do kameňa, je ťažké to odstrániť, ale kombináciou mechanických postupov a chemických látok sa to našťastie podarilo,“vraví Denis Dvorský.
K dielam Juraja Gavulu má veľmi blízko. „Nielen tento reliéf, ale aj jeho ďalšie realizácie sú vynikajúce a veľmi sa mi páčia. Sú to dobré ukážky toho, že diela z čias socializmu nemusia nevyhnutne zobrazovať iba budovateľov a rôznych pohlavárov,“vraví Denis Dvorský.
Reliéf vo Figare úzko súvisí s výrobou čokolády, ktorá sa v závode začína spracúvaním kakaových bôbov. Tie do fabriky prichádzajú v surovom stave. Vôňa, ktorá sa okolo fabriky šíri, vzniká, keď prechádzajú tepelnou úpravou.
„Samozrejme, boli sme sa pozrieť aj do výroby,“hovorí Juraj Gavula na otázku, ako prišiel k motívu kakaovníka na reliéfe. Do projektu ho oslovil architekt Michal Dzurenka, s ktorým sa poznali z predošlých realizácií. „Chodieval sem často, mal tu kontakty, a tak nás previedli po závode. Aj nejakú bonboniéru vždy dostal,“vraví Gavula.
Na reliéfe pracoval vo svojom ateliéri v Prievoze. Kameň, vračanský vápenec, ktorý sa k nám vozil z Bulharska a Chorvátska, dal narezať kamenárom v Leviciach, s ktorými zvykol spolupracovať. Zvyšok dokončoval vlastnoručne. „Pracovalo sa s ním dobre, akurát bol veľmi prašný,“spomína si na tvorbu reliéfu. Okrem kakaových bôbov, ktoré pripomínajú notový zápis, doň umiestnil aj siluetu ženy, keďže v budove bol aj internát pre dievčatá, a fragment tabuľky čokolády.
„Osádzanie reliéfu bolo dosť náročné, lebo to boli veľké kusy kameňa. Keď som ich sem viezol, dokonca som si zničil zadnú nápravu. Kým sme všetky diely osadili na stenu, zabralo nám to asi dva týždne,“spomína si Juraj Gavula.
Keď sa dozvedel, že reliéf sa podarí zreštaurovať, veľmi sa potešil.
OBDIVUHODNÝ VÝKON
Za touto úspešnou „akciou“je do veľkej miery Matej Gavula, ktorý je takisto sochárom. Diela svojho otca dôverne poznal z domu, no keď objavil jeho rozsiahly archív negatívov, uvedomil si, že by to nemalo zostať iba v zásuvke. V spolupráci so združením Július Koller Society inicioval rozsiahly archívny a terénny výskum.
Jeho výsledkom bola výstava Homo Faber v roku 2020. O rok na ňu nadviazala prvá retrospektíva tvorby Juraja Gavulu v Galérii mesta Bratislavy, na ktorej pracoval rozšírený tím s historičkou umenia Vladimírou Büngerovou. Výstava mala aj reprízu v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Pomyselnou bodkou za výskumom je čerstvá publikácia Liečba sochami, sumarizujúca Gavulovu tvorbu. „Je to fantastické,“neskrýva nadšenie Juraj Gavula. Keď svoje diela dokumentoval aparátom Yashica Mat-124 G, netušil, že raz budú jeho zábery dôležitým krokom na ceste opätovného objavovania jeho tvorby. „Že z toho raz bude kniha, to mi nikdy ani len nenapadlo,“vraví. Matej Gavula sa po rokoch výskumu na tvorbu svojho otca pozerá trochu inak než na začiatku. „Mám pred ním oveľa väčší rešpekt, lebo vidím, aké množstvo realizácií, neraz technicky veľmi náročných, bol schopný urobiť v priebehu dvadsiatich rokov.“To, že si dokázal udržať kreativitu a reagovať na všetky objednávky, je pre neho inšpirujúce a obdivuhodné. „Musel mať v sebe obrovskú vnútornú disciplínu a energiu. Som veľmi vďačný, že som mohol byť posledné dva roky tak intenzívne pri tom a že sa našli aj ďalší ľudia, ktorí vstúpili do výskumu, a stala sa z toho spolupráca,“vraví Matej Gavula. Teraz podľa neho dielo jeho otca môže opäť začať žiť vlastným životom. Verí, že jeho objavenie pre verejnosť podnieti aj iných, aby bádali v nedávnej minulosti.
A možno časom pribudnú aj ďalší osvietení majitelia, ktorí budú chcieť zanedbané diela obnoviť. „Príklad z čokoládovne môže slúžiť ako dobrá argumentácia aj pre ďalších majiteľov – tu vidíme, že to nestojí až tak veľa námahy, a okrem toho, že to mnohých ľudí potešilo, to má aj kultúrny význam pre celú spoločnosť,“vraví Martin Lipták.
Dokonca sa už stretli aj s prípadom, keď sa majitelia Gavulovho diela sami pustili do obnovy. Ešte pred pár mesiacmi zarastená a zanedbaná fontána v bratislavskom Horskom parku je dnes opäť funkčná. „Ani sme nevedeli, komu sa poďakovať, ale už nás majitelia diela oslovili. Niektoré diela pritom vôbec nie sú v takom zlom stave, ako bola táto fontána, a stačilo by ich aj len očistiť. Dúfame, že to bude pokračovať,“dodáva Lipták.
RTVS uvedie onedlho aj nový dokument o Jurajovi Gavulovi. Kniha o jeho tvorbe Liečba sochami je už takmer vypredaná, ale zopár kusov sa ešte dá kúpiť.