Malá rozprava o láske
Každý z nás si hlboko vo vnútri pestuje nejakého toho démona
Jedna z mnohých definícií lásky hovorí, že láska je, keď sa dvaja ľudia nedívajú na seba, ale dívajú sa rovnakým smerom. Táto definícia sa mi veľmi páči, pretože hovorí o naozajstnej, zrelej a perspektívnej láske a zároveň definuje aj zamilovanosť. Teda stav, keď si dvaja ľudia vystačia sami so sebou, keď sa opájajú jeden druhým a v odraze aj sami sebou, hypnotizujú sa navzájom, idealizujú si jeden druhého a nezriedka sa úplne izolujú od okolia – zabúdajúc alebo ignorujúc fakt, že v stave zamilovanosti kontrolu nad ich telom aj mysľou preberajú obyčajné inštinkty a biochémia a navyše je to dočasný stav.
Dívať sa rovnakým smerom však už nie je záležitosťou chémie, ale vedomého rozhodnutia a schopnosti mať dlhodobú víziu. Rozhodnutia, kam chceme ísť, s kým tam chceme ísť a čo pre to musíme urobiť. Takéto rozhodnutia sa nerodia ľahko a samy od seba ako takmer všetko, čo sa deje v stave najväčšej zamilovanosti. Treba mať na ne dostatok odhodlania, statočnosti a rozumu. Čo má láska spoločné so statočnosťou a s rozumom? Nie je láska z rozumu už dávno prekonaný koncept z čias, keď boli na konci spoločnej cesty namiesto harmonickej romantickej lásky len scelené pozemky?
Ak lásku definuje cesta rovnakým smerom, tak predtým, ako sa na ňu vydáme, musíme najskôr oddaný pohľad na tváre partnera, partnerky odtrhnúť a možno sa aj trochu vzdialiť, aby sme sa mohli pozrieť do vlastného vnútra. Zmeniť pohľad z oddaného na kritický, pretože najskôr potrebujeme vedieť, kto v skutočnosti sme, čo chceme, po čom túžime, aký život chceme žiť, čo alebo koho chceme cestou stretnúť a čo chceme na konci tej cesty nájsť. Musíme myslieť sami na seba, premýšľať sami o sebe, mať dostatok statočnosti, aby sme sa sami sebe postavili, pretože nie všetko, čo vo vlastnom vnútri objavíme, bude pekné a hodné zverejnenia. Každý z nás si hlboko vo vnútri pestuje nejakého toho démona. Musíme byť odhodlaní učiť sa, meniť sa, pracovať na sebe. A potom sa môžeme každý sám za seba a osamote rozhliadnuť naokolo do všetkých smerov, aby sme rozpoznali možnosti, ktoré nám ponúka svet. Ak nezávisle od seba zacielime na rovnaký bod a rozhodneme sa, že sa k nemu dopracujeme spolu, hoci aj s početnými zraneniami a celkom neromanticky plaziac sa v prachu, môžeme si povedať – toto je tá naozajstná láska.
Nie je to vec biochémie, je to vec vedomého rozhodnutia a rovnaký vzorec platí v tých najužších partnerských a rodinných vzťahoch, medzi blízkymi priateľmi, v širšej komunite, v práci, v škole aj v politike. Prajem vám, aby ste mali dostatok rozumu, odhodlania a statočnosti, nielen pokiaľ ide o lásku.