Toto nie je začiatok tretej svetovej vojny, ale koniec druhej

Putin sa snaží byť dedičom totalitných režimov 20. storočia a vrátiť dejiny späť. Ak vyhrá, nezastaví sa

Chcete povedať, že toto je začiatok tretej svetovej vojny? Nie, je to koniec druhej. Keby som mal pero ako Julian Semjonov, napísal by som novú verziu Sedemnásť zastavení jari, ale na inom materiáli. Mal by som agenta britskej rozviedky pracujúceho v prestrojení za plukovníka NKVD (oficiálne – vysokopostaveného sovietskeho diplomata blízkeho Molotovovi), ktorý naruší nie fiktívne rokovania Britov a Američanov s Himmlerom, ale naozaj vážny a strašný – a takmer nerealizovateľný, a preto nerealizovaný! – plán. Plán na pripojenie ZSSR k Osi.

Rokovania – v skutočnosti, nie v nenapísanej detektívke – pokračovali v roku 1940, ale veľký Führer sa s veľkým vodcom nedohodol na otázke území: Stalin podľa neho požadoval príliš veľa. Stalin sa tak ocitol v neprirodzenom spojenectve s nepriateľmi nacistov.

Pripojenie ZSSR k Osi by bolo pre ľudstvo katastrofou. Hitler a Stalin by s pomocou Talianska, Japonska a menších satelitov dosiahli fantastické vojenské úspechy, obsadili by celú Európu vrátane Britských ostrovov a postúpili by do Ázie a severnej Afriky. Nakoniec by s Amerikou aj tak prehrali a ešte predtým by pravdepodobne bojovali medzi sebou, ale vojna by trvala ešte dlhšie, straty by boli nesmierne veľké a rany by sa hojili desaťročia.

Druhá svetová vojna bola veľmi zvláštna. Na rozdiel od prvej a pravdepodobne aj väčšiny vojen v histórii sa v nej nebojovalo o konkrétne územia alebo prístup k moru.

Nešlo ani o oslobodenie jednej krajiny od koloniálnej závislosti od druhej. Bola to vojna za ľudskú slobodu, proti diktatúre a agresii za to, aby sme nemuseli pochodovať v rade, za to, aby bol jednotlivec dôležitejší ako štát. Bola to vojna demokracie proti totalite.

Ak by Hitlerova koalícia zvíťazila, nebol by to svet s inými hranicami ako po väčšine vojen – bol by to iný svet. A ten svet, ktorý dal Shakespeara a Čechova, Mozarta a Čajkovského, ktorý mal Paríž a Londýn, Prahu a Berlín – áno, áno, predvojnový Berlín, ktorý bol emanáciou slobody a rozmanitosti – ten svet by navždy zmizol.

Táto vojna sa mala skončiť len úplnou porážkou jednej zo strán. Nepriatelia nedokázali spolunažívať na jednej planéte.

CHÝBA LEN ŠIALENÝ ANTISEMITIZMUS

Ale presne tak je to aj teraz, v tejto vojne. Lenže miesto Hitlerovho režimu, ktorý bol vtedy zničený, zaujala naša krajina, či skôr náš štát. Jediné, čo v Rusku stále nemáme, je Hitlerov šialený antisemitizmus, ktorý neodrážal záujmy Nemecka – bol s nimi v rozpore – , ale jeho patologickú osobnosť. Všetko ostatné tam je.

Rovnako ako vtedy fantastická brutalita vojny. Ak to nefunguje proti nepriateľskej armáde, urobme to proti civilistom. Len zo zloby, ale aj v nádeji, že sa ľudia zachvejú a prinútia svoju vládu kapitulovať. Hitler konal rovnako, keď zhadzoval bomby na britské mestá. A nacisti vtedy tvrdili, že britské vedenie môže ukončiť utrpenie ľudí – stačí len prijať spravodlivé požiadavky Nemecka. A dnes Peskov (Putinov hovorca – pozn. prekl.) tieto slová doslovne opakuje, len Nemecko nahrádza Ruskom a britské vedenie ukrajinským vedením.

Celým krajinám a národom sa opäť upiera právo na existenciu. Ukrajinský národ neexistuje – je len súčasťou (málo rozvinutého?) ruského národa. A jazyk neexistuje a nikdy neexistoval, kým ho nevymyslel Lenin. Takže Ukrajina by nemala byť. Ako napríklad podľa Molotova Poľsko. Pravda, v Poľsku sa mýlil – nie je mŕtve!

A opäť „nám nenechali iné východisko“. Hitler to povedal, keď napadol Poľsko, a Putin to povedal, keď napadol Ukrajinu. Ale nie: všetci útočia na nás – na nás aj na Hitlera – a my sa len bránime!

V hororoch a najrôznejších blockbusteroch v kritických okamihoch odpadne príšere dobre vyzerajúca tvár, stratí všetku ľudskosť a objaví sa vo svojej skutočnej, strašnej a odpudivej podobe. A naše domáce monštrum – Putinov štát a tí, ktorí ho zosobňujú – sa čoraz viac približujú Hitlerovmu monštru. Samozrejme, aj Stalinovi.

Už teraz obnovujú buď pionierov, alebo Hitlerjugend: treba mať vymyté mozgy už od materskej školy! Rusi ešte nie sú rasou pánov, ale zjavne sa od všetkých ostatných líšia niečím lepším. Dokonca aj ich chromozóm je špeciálny, nie ako u ostatných. Opäť tváre ako v Rommovom filme Obyčajný fašizmus: Nebenzya, Surovikin. Opäť vymenúvajú nepriateľov ľudu, bojujú proti národným zradcom (priamy citát z Hitlera), proti nesprávnemu umeniu a proti nesprávnym knihám. A opäť je vaším hlavným osudom zomrieť za svoju vlasť. O živote nemôže byť ani reči. Opäť ste jej dlžní, ale jej dlh voči vám neexistuje.

Opäť je tu všemohúca bezpečnostná služba, represia, strach. Opäť fraška namiesto súdneho procesu. A pokrytectvo preniká všetko a všetkých.

O SPOJENCOCH RUSKA

Rusko vraj v tejto vojne nemá spojencov. To nie je celkom pravda. Nikto v skutočnosti nechce ísť do vojny s Ruskom – prečo sa zapájať do takéhoto bláznivého projektu? Existujú však aj ideologickí spojenci. Iránski ajatolláhovia, Maduro, Kim Čong-un a v mnohých ohľadoch aj Čína. A vôbec neprekáža, že niektorí z nich sú radikálni islamisti, zatiaľ čo naši prisahajú vernosť pravosláviu (niektorí sa dokonca naučili, ktorou rukou sa má žehnať). To sú ozdôbky.

Tak ako kedysi Stalin cítil sympatie k Hitlerovi, pretože v ňom videl človeka svojej krvnej skupiny, tak aj diktátori sveta sú pripravení stotožniť sa s Putinom, explicitne alebo implicitne. Rovnako ako stúpenci diktatúr vo všetkých krajinách vrátane tých veľmi demokratických, pre ktorých je vojenský systém ideálom spoločenského poriadku, považujú Putina za hrdinu a snívajú o tom, že budú mať takého ako on.

Všetkých spája nenávisť k slobode, presvedčenie o práve demiurga rozhodovať o osudoch ľudí, o bezvýznamnosti jednotlivca, ba aj národov. Spája ich sen o poriadku, ktorý budú stavať podľa svojho vlastného chápania a ktorému sa budú všetci podriaďovať. V skutočnosti ide o fašizmus. Ten istý, ktorý sa zdal byť zničený v roku 1945.

Víťazstvo nad Hitlerom v koalícii s demokraciami zabránilo súdruhovi Stalinovi dokončiť fašistický režim v ZSSR – takmer sa mu to podarilo, ale stále nie definitívne. V ceste mu stál duch slobody, ktorý so sebou priniesli víťazi – nie nadarmo ich tak nenávidel. Prekážala mu rétorika, ktorá sa používala na potlačenie Hitlera: „Vojak kráčal na život a na smrť.“Boli to ľudia, ktorí dúfali v oslobodenie. Spomínate si na chýry o rozpustení kolchozov? A potom súdruh Stalin zomrel a fašizmus zostal nedokončený. Hoci krajina bola aj za jeho nástupcov diktatúrou, už sa nepodobala Hitlerovmu Nemecku ani dnešnej Severnej Kórei.

A teraz s novou silou. Západ sa vládcom opäť zdal slabý a nerozhodný a ľudia sa nechali oklamať rovnako, ako sa to svojho času podarilo Goebbelsovi. A bonusom bolo, že na rozdiel od Hitlera nič nefungovalo ani v ekonomike, ani v sociálnej sfére, tak vojna všetko vyrieši. Preto musíme ísť do vojny.

Ak Putin vyhrá, nezastaví sa. Tak ako sa Hitler nezastavil pri Sudetách a Rakúsku. Tak ako tá vojna aj táto je zameraná na zničenie demokracie a slobody na zemi. Ide o samotnú druhú svetovú vojnu, jej záverečnú časť.

Vtedy mnohí ľudia pochopili, „čo je teraz na vážkach“– Churchill sľúbil, že im „zlomí chrbát“, a svoje slovo dodržal. Výsledok vojny závisí od toho, či to ľudia teraz pochopia.

Ak to nefunguje proti nepriateľskej armáde, urobme to proti civilistom. Len zo zloby, ale aj v nádeji, že sa ľudia zachvejú a prinútia svoju vládu kapitulovať. Hitler konal rovnako, keď zhadzoval bomby na britské mestá.