O nedokonalých otcoch a synoch
Nové spracovanie klasického príbehu vo verzii režiséra Guillerma del Tora chce tiež vychovávať, ale iným spôsobom
Mohlo sa to skončiť úplne inak. Dvaja banditi zavesia Pinocchia dole hlavou na strome a odchádzajú preč.
Taliansky autor Carlo Collodi (1826 – 1890) chcel svoj novinový seriál pre deti ukončiť v tomto momente. Neposlušný drevený hrdina sa dostane tam, kam patrí – do zošnurovanej reality, kde platia jasné pravidlá a deti sa majú správať slušne. Bodka.
Veľký čitateľský ohlas však spôsobil, že Collodi písal ďalej. Pribudli ďalšie postavy, zápletky a nakoniec prevtelenie bábky do skutočného chlapca. Autor následne populárne príbehy spísal do knihy, ktorá v roku 1883 vyšla pod názvom Pinocchiove dobrodružstvá.
Nevznikla však len kniha, ale univerzálny kultúrny fenomén. Pinocchio je dnes tretím najprekladanejším dielom vôbec (predbehli ho len Biblia a Malý princ) a naďalej žije v nespočetných literárnych, divadelných či filmových adaptáciách.
Niekedy pritom stačí len modernými prostriedkami a malými úpravami zopakovať Collodiho originál. Iná možnosť je uvedomiť si, že Pinocchiov príbeh je významová hmota, s ktorou sa dá pracovať. Nový animovaný film Pinocchio Guillerma del Tora (Netflix) určite patrí do tejto kategórie.
ODMENA ZA SLUŠNOSŤ
Na prvý pohľad ide o happyend, no dá sa vnímať aj ako katastrofa. Keď sa vo finále klasickej predlohy drevený panáčik zmení na chlapca, je to odmena za jeho umiernenie. Nie je to však víťazstvo hrdinu, ale triumf výchovy a pedagogiky. Spontánnosť, neregulovanosť a anarchia sa strácajú – správanie je upratané do stanovených mantinelov.
Obrúsené hrany však môžu znamenať, že sa zahatajú cesty, ktorými mladá duša mohla ísť. Hravosť dostane opraty, mládež je usmernená podľa predstáv vedenia rodiny. Z Pinocchia sa teda stáva bežný (nudný?) chlapec.
Práve s týmto zásadným motívom mexický režisér Guillermo del Toro pracuje.
PRAVIDLÁ A EMPATIA
V novom filme majster Geppetto stratil svojho skutočného syna v prvej svetovej vojne. Ničený traumou a smútkom sa rozhodne vystrúhať si z dreva jeho náhradu. V alkoholickom delíriu búši v noci do dreva a ráno ho čaká oživený výsledok jeho zúfalej kreativity.
Od začiatku je jasné, že Pinocchio nebude ako zosnulý Carlo. Zblíženiu medzi Geppettom a drevenou figúrkou bráni práve rodičova predstava o tom, ako by sa jeho potomok mal správať. V jednej z kľúčových scén filmu tento konflikt vyústi do emocionálneho výlevu, v ktorom Geppetto označí živý kus dreva za záťaž, ktorá mu len komplikuje život.
Toto zásadne ovplyvní líniu príbehu. Geppetto si totiž musí uvedomiť, že cesta k (náhradnému) synovi sa otvorí až vtedy, keď ho prijme takého, aký je. Namiesto pedagogického zoznamu pravidiel správania musí nastúpiť empatia.
U Pinocchia to zase znamená, že premena na živého chlapca nie je podrobením sa normám správania. Del Torov hrdina sa zrieka nesmrteľnosti bábky v situácii, keď chce zachrániť život svojho tvorcu. Väčší akt lásky si nemožno predstaviť a prerod do
Režisér vo svojom Pinocchiovi zvečnil aj vlastný zážitok budovania rodinných vzťahov so všetkými jeho úskaliami.
sveta ľudí je za to adekvátnou odmenou.
RODINNÁ PEDAGOGIKA
Hrdinovia del Torovho filmu nie sú dokonalí. Geppetto je nervózny a frustrovaný alkoholik, Pinocchio je odtrhnutý z reťaze už zo svojej podstaty. My diváci by sme sa mali s nimi identifikovať, no vidíme, že majú veľké nedostatky.
Ale nie je práve v tom cesta? Úplne rovnako nedokonalí sme aj my, a práve preto dennodenne zlyhávame v rodinných medzigeneračných šarvátkach. Del Torov film tiež chce byť výchovný, ale v úplne inom zmysle.
Stačí si pripomenúť scénu, v ktorej hovoriaci cvrček a rozprávač príbehu smutnému Pinocchiovi vysvetľuje, čo robiť, keď vás blízky človek zraní slovami. Poučka chrobáka, ktorý preberá rolu vzťahového poradcu, znie: neprepadať panike, veď slovný útočník si môže svoj prešľap neskôr uvedomiť a správanie voči vám zmeniť.
Rodinná pedagogika, s ktorou sa tu pracuje, nie je o direktívach, ale o hľadaní ciest, na ktorých sa dá stretnúť.
KTO JE SKUTOČNÁ BÁBKA
Urobiť súčasnú adaptáciu takmer stopäťdesiatročného príbehu by mohlo znamenať, že drevený hrdina bude po svete pobehovať s mobilným telefónom, blúdiť na sociálnych sieťach alebo sa stane metaforou robotiky (ako napríklad vo filme A.I. Umelá inteligencia Stevena Spielberga).
Del Toro nič také nerieši. Namiesto toho sa sústreďuje na základné kontúry bežného ľudského života, v ktorých sa stále nanovo musíme orientovať. To však neznamená, že sa nemôžeme posunúť od skostnatených názorov k otvorenejším prístupom.
Pri pozeraní aktuálneho Pinocchia si napríklad uvedomíte, že ovládanou marionetou nie je on, ale mnohí jeho súčasníci z reálneho sveta.
Del Toro si volí dejinný rámec predvečera druhej svetovej vojny v Taliansku, keď sa rodí Mussoliniho fašistický kult. A je jasné, kto tu koho ovláda. Vo filme na to upozorňujú aj subtílne vtipy spojené s poslušným zdvíhaním pravice. Máme tu správanie ľudských bábok ako vyšité.
Aj klasický motív predlžujúceho sa nosa pri klamaní zažíva revíziu. Vidíme, že všetci ostatní okolo Pinocchia môžu klamať a nič sa s ich orgánom medzi očami nedeje. A sme tiež svedkami toho, ako užitočná lož môže zachrániť životy. Debata o tom, čo v ktorej situácii znamená nehovoriť pravdu, môže začať odznovu.
UVIDIEŤ VLASTNÚ RODINU
Je fascinujúce sledovať, akými rôznymi cestami sa Pinocchiov príbeh od konca 19. storočia vydal. Máme tu slávne animované spracovanie v štúdiu Disney z roku 1940, ktoré naštartovalo dráhu tohto príbehu v americkej fabrike na sny. Tejto línii zodpovedá až príliš učesané a láskavé podávanie príbehu.
Druhú silnú tradíciu začala aj u nás známa kniha Alexeja Nikolajeviča Tolstého Zlatý kľúčik alebo Buratinove príhody, ktorá v ruštine prvýkrát vyšla v roku 1936. Namiesto oživenia drevenej figúrky sa vo finále diela dožijeme revolúcie bábok, ktoré si založia vlastné divadlo a utečú od tyranského principála. Je jasné, kde tu ležia hlavné hodnoty.
Del Toro vo svojom filme blahorečí dve veci. Po prvé, zručnú prácu, ktorá je už v pôvodnom príbehu zachytená v profesii tesára Geppetta. Režisér jej vzdáva hold mikroskopickou technikou klasického animovaného filmu, postupným skladaním obrázka po obrázku a až neuveriteľne detailnou prácou na vizáži jednotlivých postáv.
Film je zároveň venovaný del Torovým rodičom. A z toho plynie druhá hlavná motivácia. Režisér vo svojom Pinocchiovi zvečnil aj vlastný zážitok budovania rodinných vzťahov so všetkými jeho úskaliami.
To je pozícia, ktorá sa ponúka aj každému divákovi.