Z depresie už nemám strach

Bod zlomu prišiel, keď žena vyhodnotila, že už je to naozaj priveľa, a objednala ma k odborníkom, hovorí herec Miroslav Hanuš

Český herec a režisér Miroslav Hanuš využil svoju seriálovú popularitu na osvetu v súvislosti s duševnými chorobami. „Keď sa mi niekto zverí so svojimi psychickými problémami alebo má problémy niekto z jeho blízkych, poviem: Urobil som toto, aby som sa spasil, a odporučím mu obrátiť sa na odborníkov. Psychológov-amatérov, ktorí rozprávajú hlúposti, som videl dosť,“hovorí.

Rolu známeho herca a obľúbeného tanečníka v StarDance ste využili na to, aby ste urobili veľkú osvetu liečbe duševných chorôb.

A nechtiac som sa stal rytierom tohto ťaženia.

A ja si myslím, že si za to zaslúžite rytiersky rád. Vážne, od každého, kto sa verejne odváži hovoriť o duševných problémoch, je to cenné. A vy ste o svojich zaliečených depresiách prehovorili pred viac než miliónom divákov, ktorí ten program sledovali. Aj vďaka známym ľuďom, ako ste vy, sa povedomie hádam zlepšuje.

Určite je to lepšie. A je dobre, že sa o tom veľa hovorí, avšak aj tak všetci máme v hlave to, v čom sme vyrástli, v akých spoločenských normách.

Hovoriť o tom ešte neznamená, že sme tú myšlienku prijali. A najviac to pociťujú sami tí, ktorí sa do tých duševných problémov dostanú. Pociťujú ten hendikep. Stále to je hendikep. Zmení sa to možno až s ďalšími generáciami.

Včera som počúvala podcast k dokumentárnej sérii O duši, kde vystupujete. Opisovali ste, ako dlho trvalo, než ste pochopili, že sa prepadáte do nejakých temnôt. Nechceli ste si pripustiť, že máte psychický problém, alebo ste si neuvedomovali, že vôbec nejaký problém máte?

Keď je to pozvoľné a postupuje to mesiace a roky, myslím si, že to nikto nie je schopný sám na sebe odpozorovať. Keď padnete a zlomíte si nohu, je to jasné. Keď vám niekto zomrie a vy sa zrútite, je to jasné. Ale toto ide pomaly a dlho – a potom zrazu nedokážete ísť do práce.

Potom už to je nápadné, aspoň teda pre vaše okolie. Ale ani vaši blízki to nemusia vyhodnotiť správne, trebárs si len povedia: ako starne, je naozaj nemožný.

Kedy teda prišiel bod zlomu?

Keď žena vyhodnotila, že už je to naozaj priveľa, a objednala ma k odborníkom. Už asi nič iné nezostávalo.

Viete – keď už ste skúsený pacient a viete, o čo ide, môžete sa na to pozerať s nadhľadom a komentovať to ako ja teraz. Ale do toho momentu to nejde.

Ako na tom ste?

Už s tým viem zaobchádzať. Chodím k svojmu psychiatrovi, užívam lieky, žijem nejakým spôsobom a hlavne viem, o čo ide, už z toho nemám strach. Strach totiž problémy násobí.

Keď neviete, čo proti vám stojí, keď idete do temnôt a tam je Niečo.

Skôr To! Pardon, ja práve počúvam audioknihu od Stephena Kinga.

Tak sa Toho bojíte! I keď tam bude sused od vedľa so sekerou, je to lepšie. Keď viete, čo tam je, potom proti tomu môžete nejako bojovať. Ale najhoršie je, keď niekde niečo je, ale vy neviete čo. Niečo vás v živote zastaví. Máte bolesti a zápaly kĺbov a zubov a ďalšie problémy a nikto vám nedokáže povedať, v čom je príčina.

Chodili ste po doktoroch?

Chodil. Ale každý vždy preskúmal tú časť tela, ktorá ma bolela, a napríklad povedal: To je zaujímavé, že vás tak bolia zuby, pretože sú v poriadku.

Mám skúsenosť, že súvislosť so psychikou sa volí až úplne na konci. Možno s tým niektorí nemajú toľko skúseností, možno sa vyhýbajú konštatovaniu: Ja už neviem, choďte na psychiatriu.

Možno sa boja negatívnej reakcie.

S takou reakciou však doktor musí počítať. Je predsa v poriadku povedať, že už nevie, čo ďalej, že to môže byť psychosomatické, že by bolo dobré poradiť sa s iným odborníkom.

Veď je to prepojené. Psychika vám naozaj rozhodí zdravie. Vtedy mi to však nedochádzalo. Ale asi by som to už veľmi nerozoberal, myslím si, že som o tom hovoril už mnohokrát… Aby sa zo mňa nestal automat, ktorý to omieľa stále dookola.

Chodia si k vám teraz ľudia po radu?

Občas sa niekto spýta. Ale psychológov-amatérov, ktorí rozprávajú hlúposti, som tiež videl dosť. Takže sa môže stať, že mi niekto opisuje svoje problémy a ja mu poviem: Zdá sa mi, že diskomfort, v ktorom žiješ, je už veľký, skús sa poradiť so svojím praktickým lekárom alebo rovno s odborníkom. Niekto sa zverí, že niečo zažíva s blízkym, tak poviem: Urobil som toto, aby som sa zachránil.

Psychika je polovica z nás. Stále sa musíme vyrovnávať s novými vecami, doba je ťažká, stresujúca, hektická.

Jeden môj kamarát má na svojom profile na Twitteri napísané: „Depresívni ľudia bývajú vtipní. Občas som vtipný.“

To je pravda. Býva to tak, i keď to nie je pravidlo. Pre mňa je zábava tiež metóda, ako sa s vecami vyrovnávať.

Viem o vás, že si vytvárate a píšete niekedy aj veľmi obsiahle „fiktívne“životopisy postáv, ktoré hráte. Postava, vďaka ktorej ste nadobudli obrovskú popularitu, kapitán Josef Korejs z Prípadov 1. oddelenia, bol vraj podľa vášho životopisu záhradník.

Skôr pestovateľ. Pestovateľ vlastných jabĺk. Áno, práve jeho životopis som písal veľmi rozsiahlo. V poslednej sérii už býva sám, pretože mu zomrela žena. A je po dvoch infarktoch, deti sa naňho vykašľali. Urobil som z neho dosť chudáka.

Ale predtým žil s rodinou v Beroune, v takej menšej vile zo 70. rokov s bielym brizolitom. Na záhrade mal tri jablone – nízke, aby na ne dosiahol.

Po záhrade chodieval v takých tých vietnamských teplákoch, ktoré mu kúpila žena zrejme v obchode s odevmi, ktorý bol na námestí v Beroune. Jeho manželka bola vždy sporivá, ale občas mu niečo pekné dopriala.

Tak obávaný šéf prvého oddelenia sa s nehou a láskou stará o jablká, potom ich má uložené v debničkách, ale o jeho produkciu nemá nikto z rodiny záujem. Vlastne vôbec nikto. Tak ich musí zjesť sám.

A tak si ich v každom diele lúpe, krája na časti a ukladá na tanierik.

Zďaleka nie v každom diele. Len zopárkrát, ale ľudia si to veľmi silne zapamätali.

Možno preto, aké je to kontrastné. Policajt – a vôbec nie hlúpy. Ja dúfam, že som ho v tretej sérii trochu obhájil, že je vidieť, že bol vždy len zlý šéf, ale že nie je zlý policajt, ktorý rieši najkrutejšie veci; búchač, ktorý si krája jabĺčko na mesiačiky. Ako by jedol jablko jeho seriálový kolega Kozák?

Jednoducho by sa doň zahryzol, nie?

Áno, vyleštil by si ho o mikinu alebo džínsy a zahryzol by sa. Pre Korejsa je typické, ako sa s tým mazná. Raz mi jedna pani vo vlaku hovorila, že presne vie, čo je to za človeka.

Český herec a režisér. Donedávna bol členom Divadla na Dlouhej, kde v posledných rokoch spolurežíroval niekoľko inscenácií s Janom Bornom, ktorý už bol pre chorobu pripútaný na invalidný vozík. Po jeho smrti Hanuš prácu opustil a je na voľnej nohe. Hrá a režíruje v niekoľkých divadlách. Televíznu popularitu mu priniesla najmä rola starostu v seriáli Ulica a postava kapitána Josefa Korejsa v Prípadoch 1. oddelenia. Zahral si aj v seriáloch Tiene v hmle, Iveta či Podozrenie. Pred rokom začal učiť na DAMU.

sú jeho spory s manželkou, jeho trápenie s dcérou, s ktorou sa akosi míňajú a z ktorej sa stala alkoholička, ale tiež to, akým spôsobom sa dostal do vedenia divadla ABC, a, samozrejme, to, ako to šiel do Národného podpísať.

Mám zodpovednosť za výklad. A na to, aby som to zahral, mám napríklad len tri kroky, keď ide Werich z hľadiska na javisko kvôli podpisu vyhlásenia umelcov. Môžem zahrať, že tam ide veselo alebo že ho k tomu dohnali okolnosti.

Čo je teda v tých troch krokoch?

Celá jeho minulosť. Pokým boli s Voskovcom, robili mainstreamové divadlo, široko obľúbené, boli populárni, slávni, bohatí.

Potom sa všetko pokazilo a pomotalo. A Werich prišiel o svoju polovičku. Boli na seba napojení, tá strata musela byť obrovská. Uviazol tu. Ale táto hra je predovšetkým o Werichovi a básnikovi Vladimírovi Holanovi vo Werichovej vile, kam sa Holan – vtedy ešte uznávaný a oficiálne tvoriaci básnik – nasťahoval niekedy po tom, čo sa Voskovec nevrátil.

Lenže postupne mal Holan nežiaduce reči proti režimu a proti okupácii, bol vyradený zo spoločenského života, nesmeli ho vydávať, stal sa neposlušným a temným anjelom poézie. Ale stále býval v rovnakej vile ako Werich. Zatiaľ čo najskôr bol Werich rád, že tam má parťáka, postupne sa rozchádzali. Aj v tom, ako za totality prežívali. Holan sa uchýlil do úplnej askézy, Werich sa prežieral. Doslova. Jedlom, pitím aj životom. Usporadúval opulentné zábavy, zatiaľ čo Holan si strúhal starý chlieb.

Hore to jednoducho frčalo, každý chcel ísť k Werichovi na návštevu. Werich bol bujarý, veselý, všetkých zabával, ale uspokojenie mu to neprinášalo. Jeho žena bola v psychických problémoch, dcéra Jana sa upíjala, nerozumeli si.

Moja dcéra Jindřiška si vystrihla repliku zo scenára a zavesila ju v izbe: „Tati, je ťažké byť tvoja dcéra.“

Čím viac bol Werich milovaný národom alebo skôr vlastnený, tým viac bol sám.

Rozprávame sa vo vašom dome v Bubenči. Viem, že ste ho stavali s otcom, vlastnými rukami. Pripadá mi obrovský.

Je dvojgeneračný. Ale veľmi veľký vyzerá hlavne z ulice, v skutočnosti tu toľko miesta nie je, pretože je čiastočne zakopaný v skale. Celý spodok tvorí technické podlažie, obytné je v podstate len horné poschodie. A teraz sme na mieste, kde bola strecha, urobili sme si dostavbu.

Pracujete rukami rád?

Áno. Ak by som nebol hercom, asi by som bol remeselníkom. Bavilo by ma to. A ešte by som si slušne zarobil. Na remeslá sa teraz hlási málo ľudí, takže tí, ktorí to vedia, si môžu pýtať pekné čiastky.

Máte v tom dome zabudované spomienky?

Takto to veľmi nevnímam. Skôr som si stále vedomý toho podielu svojej práce, bol dosť veľký. Bol som stredoškolák. V podstate všetku maltu som namiešal ja. Mal som dole veľkú miešačku a železnú búdku s vápnom a cementom a hromadu piesku.

Je to naše spoločné dielo s otcom, ale nie som v tomto smere sentimentálny. Naozaj vidím skôr tú miešačku. A tiež si pamätám, ako sme stavali lešenie, z toho mám aj po rokoch trochu hrôzu. To sa išlo nahor a niekde v piatich, šiestich, siedmich metroch som potom balansoval s dlhou lešenárskou trubkou. Doteraz…

Divíte sa, že ste to prežili?

Áno. Človek dostane závraty. Tá trubka má šesť metrov, sotva ju unesiete, ale musíte ju ešte narovnať a pichnúť do tej, na ktorej už lešenie stojí. Dodnes obdivujem ľudí, ktorí to robia. S úžasom som pozoroval celú opravu Svätého Mikuláša, to bolo niečo.

Takže medzi vaše potenciálne remeslá patrí aj lešenár?

To zase asi nie. Ale trebárs stolár, to by sa mi páčilo.

Vraj tiež rád pečiete.

Kedysi som piekol viac. Ale áno. Na začiatku nášho vzťahu moja manželka Jana vlastne vôbec nepiekla, ale ja som bol na to zvyknutý, pretože som piekol torty a zákusky s mojou mamou a babkou. Tak som piekol ja, keď nepiekla Jana. Dnes už to robia skôr naše dievčatá, nemám toľko času. Ale naučil som ich to ja.

Takže by ste mohli byť aj cukrár?

Sladké mám rád. Živil som sa ním, než som začal veľa priberať. Milujem napríklad aj ryžový nákyp, dobrota. Rezance s makom! Buchty, parené buchty…

Takže by ste mohli byť stolárom, cukrárom, lešenárom, ale ste režisér, pedagóg a hlavne herec. A neuveriteľne ste sa v posledných rokoch rozbehli!

Veď už zase spomalím. Vždy som toho robil veľa, ale najmä divadlo, teraz je do toho zamotané ešte nakrúcanie. Robím v tom odbore všetko. Dabing, rádio, seriály, filmy, divadlo.

Čo vás teraz čaká?

Ďalej natáčam Ulicu. V nejakom strednodobom pláne sú asi štyri filmy, ale tam nikdy neviete, či to klapne a ako to dopadne. Inak samé divadlo.

Teraz chodím do Pardubíc, kde režírujem svoju dramatizáciu pána Kaplana (Pán Kaplan má třídu rád – pozn. red.). Chceli totiž hru, ktorá by odkazovala na vojnovú situáciu… A môj Kaplan je vlastne protivojnová hra.

Ako to?

Kto číta tú knihu, smeje sa… a ja tiež. Ale vždy som cítil úzkosti. Pretože som neschopný naučiť sa akýkoľvek cudzí jazyk. Trpel som s tými ľuďmi, ktorí musia chodiť na staré kolená na kurzy, nejde im to, vytvárajú sled chýb… a my sa smejeme.

Ale hlavne: z ich domovov ich vyhnala vojna. Sú to utečenci z Európy. V tej knihe je to len kontext, ale ja som to vo svojej dramatizácii posunul. Väčšina z tých utečencov sa už asi domov nevráti, zostanú v cudzej krajine, v cudzom jazyku, odkázaní na skutočnosť, že budú hovoriť ako troglodyti (jaskynní ľudia – pozn. red.). Je to protivojnová hra. Vo vnútri je dosť trpká, ba až osudová, ale zabalená do láskavého, milého humoru.