Musíme pochopiť uhorské základy slovenskej štátnosti
Na Slovensku máme tendenciu vnímať Uhorsko ako štát starých Maďarov, ktorý vznikol zničením Veľkej Moravy
Tridsať rokov od vzniku Slovenskej republiky sme si svojou štátnosťou stále neistí. Stačí, že si maďarský premiér Viktor Orbán s provokatívnym vtipkárstvom jemu vlastným zavesí niekde na futbale nevkusný tržnicový šál s mapou veľkého Uhorska, a už je na Slovensku niekoľko dní oheň na streche. Už sa tu organizujú televízne debaty v hlavnom vysielacom čase, už počuť vyjadrenia vrcholných predstaviteľov štátu a už sa tu skoro všetci znepokojujú a rozhorčujú.
Odhliadnime teraz od toho, že Orbán a jeho režim skutočne v strednej Európe podnikajú dlhodobé a ideologicky podložené kroky na destabilizáciu nášho regiónu. Sústreďme sa na reakciu slovenskej spoločnosti, ktorá sa ani po takmer dvoch dekádach členstva v EÚ a NATO nedokáže zbaviť strachu z veľkého Uhorska. Súvisí to s tým, že nemáme stabilne spracované a pochopené naše vlastné dejiny a úlohu Uhorska ako stredovekého štátu pri rozvoji základov našej dnešnej štátnosti. Ak to trochu zjednoduším, pre mnohé naše občianky a občanov sa slovenská história začína Veľkou Moravou, potom sa skoro tisíc rokov akoby nedialo takmer nič, no a potom už prišli štúrovci, následne Československo a zvyšok v 20. storočí už poznáme. Lenže týmto vytesňovaním Uhorska z nášho chápania vlastnej histórie sa zbavujeme porozumenia, akým spôsobom boli naša krajina a spoločnosť súčasťou kľúčových procesov v stredoveku a novoveku, keď sa formovali moderné štáty a s nimi aj kľúčové inštitúcie štátnych zriadení v Európe.
Neuchopovaním našej úlohy v Uhorsku teda prehliadame kľúčové procesy, ktoré prispeli k formovaniu našej dnešnej štátnosti. Pokúsim sa tu preto v krátkosti načrtnúť, prečo by sme pri uvažovaní nad modernou štátnosťou Slovenskej republiky mali brať Uhorsko vážnejšie.
EVOLUČNÁ PERSPEKTÍVA PRI SKÚMANÍ VÝVOJA ŠTÁTOV
Moderný suverénny štát ako inštitúcia má dnes po celom svete viacero spoločných prvkov. Podľa klasickej definície Maxa Webera ide o politickú štruktúru, ktorá si úspešne vyhradzuje monopol na výkon legitímneho násilia na určitom území. Zároveň však je každý štát ako inštitúcia ukotvený v sociálnej štruktúre spoločnosti, ktorá ho tvorí. A tu ide o špecifické prvky, ktoré vedú k odlišnostiam vo vývoji štátov a v ich prispôsobovaní sa zmenám v globálnom prostredí.
Slovenská republika, Nórske kráľovstvo, Spojené štáty americké, Čínska ľudová republika a Spojené arabské emiráty sú všetko moderné suverénne štáty, ale ich vnútorné nastavenie a spôsoby fungovania sa líšia. Rozdiely sú aj v tom, ako sa rôzne štáty dokážu meniť a prispôsobovať zmenám v globálnom prostredí.
Ako vo svojom výskume ukazuje americký politológ Sven Steinmo, pri skúmaní zmien v štátoch je potrebné pozrieť sa, ako sú štáty inštitucionálne „skonštruované“. Ide o identifikáciu historických a politických udalostí, ktoré viedli k stabilizácii konkrétnych a dnes už zabehaných štruktúr a spôsobov výkonu politiky v danom štáte. Vývoj štátu podľa Steinma je možné vnímať ako evolučný proces, kde jednotlivé inštitucionálne prvky, ktoré vznikli v konkrétnych historických súvislostiach, nadobudnú stabilitu a pretrvávajú aj po celé storočia a následne majú výrazný vplyv na to, ako daný štát a spoločnosť fungujú a ako sa prispôsobujú zmenám v globálnom prostredí.
V prípade dnešnej slovenskej štátnosti je okrem iného potrebné pozrieť sa na to, ako je ukotvená vo vývoji Uhorského kráľovstva.
VEĽKOMORAVSKÚ TRADÍCIU MÁME VĎAKA ANTI-NOMÁDSKEMU UHORSKU
Na Slovensku máme kolektívnu tendenciu vnímať Uhorsko trochu zúžene ako štát nomádskych starých Maďarov, ktorý vznikol zničením Veľkej Moravy. Výsledkom je vnímanie slovenskej histórie ako snahy o návrat k štátnosti, ktorú sme nadobudli na niekoľko dekád vo veľkomoravskom období – zrejme z toho pramení aj súčasný odkaz na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a na historický odkaz Veľkej Moravy v Preambule Ústavy SR.
Ak sa však pozrieme bližšie na vznik Uhorska a na princípy jeho fungovania, pochopíme, že Uhorské kráľovstvo založené korunováciou kráľa Štefana I. v roku 997 bolo všetko iné, len nie kráľovstvo nomádskych starých Maďarov. Štefan I., ktorý mimochodom, ako uvádzajú historici Zsigmond Pál Pach alebo Ján Steinhübel, vládol v rokoch pred svojou korunováciou ako knieža v Nitre, vytvoril na svojom novom kráľovskom dvore v Ostrihome spolu s manželkou kráľovnou Gizelou Bavorskou centrum feudálnej moci zložené z veľkej časti z civilných a vojenských administrátorov z Bavorska a iných častí západnej Európy, ako aj z elít slovanského a staromaďarského pôvodu. Prišlo tu k určitej fúzii štruktúr feudálneho vládnutia vytvorených počas veľkomoravského obdobia s mechanizmami a praktikami importovanými novou kráľovskou administratívou zo západnej Európy s cieľom získať legitimitu medzi európskymi kráľovskými rodmi.
Jedným z kľúčových cieľov pri upevňovaní kráľovskej moci Štefana I. teda bolo potlačiť vplyv stepných kočovných praktík politickej organizácie, ktoré v tom čase medzi kmeňovými spoločenstvami starých Maďarov v strednej Európe ešte prevládali. Hlavným nástrojom takéhoto presadzovania kráľovskej moci sa stalo rozširovanie kresťanstva po celom kráľovstve. Počas štyroch dekád svojej vlády Štefan I. násilne potlačil odpor staromaďarských kniežat proti vplyvu kráľovskej koruny a zaviedol princípy štátnej správy bežné v západnej Európe.
Uhorsko bolo teda od svojich počiatkov anti-nomádskym štátnym projektom zameraným na stabilizáciu západoeurópskych praktík vládnutia. Základom štátu boli princípy kresťanského univerzalizmu a inkluzívnosti voči rôznym etnikám. Ako hovorí známy citát z knihy ponaučení, ktorú Štefan I. venoval svojmu synovi, „kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“(citované z knihy Dejiny Uhorska od historika Petra Kónyu a kol.).
V nasledujúcich storočiach sa tento princíp pretavoval do praxe a neplatil len pre rôzne etniká, ktoré sa usádzali na území Uhorska (a teda aj dnešného Slovenska). Platil aj pre politické elity. Kľúčoví panovníci, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Uhorska ako mocnosti – teda napríklad Karol Róbert z Anjou, Žigmund Luxemburský alebo Matej Korvín – boli z rôznych európskych aristokratických rodov a maďarčinu síce (aspoň trochu) ovládali, ale nebola ich rodným jazykom. Ako uvádza Paul Lendvai vo svojej dnes už klasickej monografii Maďari, jednou z najzásadnejších charakteristických čŕt Uhorska počas celej jeho histórie bolo, že prevažná väčšina osobností kľúčových udalostí uhorskej politiky, vojenstva, vedy, literatúry či iných umení, ktorých si maďarskí nacionalistickí historici či esejisti často mytologizujú, „boli plne alebo čiastočne nemeckého, chorvátskeho, slovenského, rumunského alebo srbského pôvodu“. Stredoveké Uhorsko umožnilo udržanie a spoluexistenciu rôznych etník, ako aj rôznych tradícií vo svojej pôvodnej podobe.
Ak sa teda vrátime k bežnému slovenskému naratívu o historických východiskách našej dnešnej štátnosti, tak veľkomoravská tradícia – ak niečo také dodnes existuje – či slovenčina ako jazyk, pretrvali vďaka a nie napriek vzniku Uhorského kráľovstva.
TERITORIALITA DNEŠNÉHO SLOVENSKA VZNIKALA V 16. STOROČÍ
Princíp teritoriality – teda predstava o tom, že suverénny štát má byť definovaný aj jednoznačne vymedzeným územím – bol v Európe zavedený do praxe postupne v 15. až 16. storočí a formálne bol akceptovaný Vestfálskym mierom, ktorý v roku 1648 ukončil tridsaťročnú vojnu. Tento mier sa v historickej i politologickej literatúre často berie ako míľnik, od ktorého sa dá hovoriť o vzniku moderného systému teritoriálne suverénnych štátov v Európe. Samozrejme, v praxi sa teritorialita štátov tvorila už v predošlých storočiach a trvalo ďalšie jedno, dve storočia, kým tento princíp skutočne platil v celej Európe.
Práve v tomto zlomovom
Uhorsko bolo teda od svojich počiatkov antinomádskym štátnym projektom zameraným na stabilizáciu západoeurópskych praktík vládnutia. Základom štátu boli princípy kresťanského univerzalizmu a inkluzívnosti voči rôznym etnikám.
období európskej histórie bolo územie Uhorska rozdelené na tri časti (Kráľovské Uhorsko, nové dobyté provincie Osmanskej ríše v bývalom strednom Uhorsku a Sedmohradské kniežatstvo), ktoré sa vyše stopäťdesiat rokov – teda približne od 30. rokov 16. storočia až po 90. roky 17. storočia – vyvíjali ako v praxi odlišné štátne útvary. Bol to výsledok osmanského ťaženia do strednej Európy, keď sa v rokoch po porážke uhorského vojska pri Moháči v roku 1526 podarilo rozšíriť územie Osmanskej ríše až po Budín (1541) a Ostrihom (1543).
Prevažná časť dnešného územia Slovenska spadala pod Habsburgovcami ovládané Kráľovské Uhorsko, ku ktorému patril aj dnešný rakúsky Burgenland, a severozápadné časti dnešného Chorvátska. Hlavným mestom a politickým centrom Kráľovského Uhorska bola Bratislava (Pressburg), ktorá od roku 1563 (do roku 1830) slúžila aj ako korunovačné mesto uhorských kráľovien a kráľov. Ostrihomské arcibiskupstvo – kľúčová inštitúcia cirkevnej správy Uhorska – bolo od roku 1543 (do roku 1820) presunuté do Trnavy.
Odpoveďou na osmanský tlak bolo opevňovanie juhovýchodných hraníc Kráľovského Uhorska, čo viedlo k reorganizácii vojenskej administratívy do nových kapitanátov a k výstavbe moderných pevností ako Komárno a Nové Zámky, resp. k modernizácii hradov ako Fiľakovo či Šomoška (pozri k tomu Peter Kónya a kol., Dejiny Uhorska). Ak sa pozrieme na mapu, zistíme, že hranice Kráľovského Uhorska s Osmanskou ríšou prebiehali na našom území približne v rovnakých oblastiach ako dnešná slovensko-maďarská hranica.
Okrem samotného vytyčovania a opevňovania hraníc sa v Kráľovskom Uhorsku na území dnešného Slovenska vyvíjalo i politické a právne myslenie, ktoré konceptualizovalo úlohu štátu, vladára či práva a povinnosti občanov v štáte. Ako vo svojich prácach ukazuje historička Eva Frimmová, spomínaným témam sa vo svojich dielach venovali významní renesanční učenci ako Martin Rakovský, Leonard Stöckel, Valentín Eck či Juraj Kopaj, ktorí v 16. a 17. storočí pôsobili v dynamicky sa rozvíjajúcich centrách vzdelanosti ako Bardejov, Trnava či Bratislava.
Okrem toho práve v tomto období môžeme zaznamenať nové praktiky pri písaní priezvisk učencov, ktoré odrážali miestne názvy ako napríklad Schemnicensis (Banskoštiavnický), Tyrnaviensis (Trnavský) alebo Cassoviensis (Košický). Tento trend Frimmová označuje ako teritoriálny patriotizmus.
No a v neposlednom rade sa v období Kráľovského Uhorska objavuje už aj koncepcia Slovákov ako národa – napríklad v básnickej zbierke „Slzy, vzdychy a prosby národa slovenského“vydanej v r. 1642 v Levoči. Jej autor, český kňaz Jakub Jacobeus pôsobiaci v Prešove, sa v nej odvoláva na Veľkú Moravu ako na slávne obdobie slovenskej histórie a volá po obnove jej tradícií.
Kráľovské Uhorsko bolo samozrejme súčasťou nadštátneho útvaru Habsburskej monarchie. Celkovo sa teda nedá tvrdiť, že by Slovensko v období existencie Kráľovského Uhorska nadobúdalo štátnosť. Avšak praktiky politickej organizácie a vznikajúce štruktúry politického myslenia v tomto období v praxi a de facto začali vymedzovať teritorialitu, ako aj miestne, respektíve etnicky definovanú identitu Slovenska ako entity odlišnej od zvyšku Uhorska. Zaujímavé samozrejme je, že tento proces bol výsledkom vonkajších okolností – vplyvu dobyvačnej politiky Osmanskej ríše, ktorá na jeden a pol storočia de facto aj de iure odstránila stredoveké Uhorsko z mapy Európy.
UHORSKÉ PRÁVNE ZÁKLADY VYČLENENIA SLOVÁKOV Z UHORSKEJ ŠTÁTNOSTI
V podstate paralelne s geopolitickými turbulenciami vedúcimi k vzniku Kráľovského Uhorska prišiel krok kráľovského dvora, ktorý nepriamo vytvoril právne predpoklady na postupné vyčlenenie rôznych národností vrátane Slovákov z uhorského štátu. Bolo to spísanie a vydanie uhorského obyčajového práva v r. 1514.
Autorom bol rodák z ukrajinského Vrbovca Štefan (István) Werböczy – nižší šľachtic a popredný právny expert na dvore kráľa Ladislava II. Jagelonského. Jeho dielo Opus Tripartitum definovalo uhorský politický národ ako tých, ktorí sú súčasťou uhorskej koruny, a tí pozostávali z rôznych vrstiev uhorskej šľachty. V praxi sa týmto súborom noriem zvykového práva, ktoré v Uhorsku ostalo v platnosti viac-menej ešte ďalšie štyri storočia, udržiavali privilégiá šľachty vrátane nižších zemanov a, naopak, upevňovalo sa nevýhodné postavenie nearistokratických vrstiev spoločnosti.
Ako uvádza Paul Lendvai, sedliaci a nearistokratickí obyvatelia miest boli vlastne definovaní ako aktéri mimo svätej koruny, a tým pádom vlastne aj mimo štátu. Výsledkom bol – v konečnom dôsledku v neskorších storočiach – aj útlak rôznych národností v Uhorsku, ktorých široké nearistokratické vrstvy boli týmto súborom právnych noriem zadefinované do nevýhodného poddanského postavenia bez možnosti priamo sa zúčastňovať na správe štátu.
Ako vo svojej prednáške na pôde Univerzity Komenského v r. 1932 poznamenal popredný slovenský právnik a vtedajší minister školstva Ivan Dérer, „od Werböczyho datuje sa naša bezpríkladná mravná a národná poroba“. Uhorsko totiž, ako uvádza Dérer, na rozdiel od Francúzska alebo Rakúska, do konca svojej existencie nezaviedlo občianske zákonníky vychádzajúce z rímskeho práva a zavádzajúce práva a slobody občanov, čím sa v západnej Európe oslaboval vplyv feudálneho systému a silnel vplyv podnikateľských vrstiev a občianskej spoločnosti. Werböczyho Tripartitum teda bolo podľa Dérera ešte aj začiatkom 20. storočia právom, „ktoré nemalo na zreteli záujmy ľudu, ktorému pracujúci slovenský človek bol nie subjektom, ale predmetom práva, ktorého hlavnou úlohou bolo zabezpečiť privilegované postavenie zemianstva a šľachty, tak vo verejnom, jako i v súkromnom práve“.
Aj neschopnosť uhorských feudálnych elít vzdať sa tohto súboru noriem stredovekého zvykového práva viedla k snahám širokých vrstiev rôznych národností Uhorska oslobodiť sa – k snahám nadobudnúť aj právne zabezpečenú slobodnú občiansku existenciu. V prípade Slovákov sa to podarilo od roku 1918 v novej demokratickej Československej republike.
SLOVENSKO JE NOSITEĽOM UHORSKÝCH TRADÍCIÍ
Maďarizácia, ktorá sa od polovice 19. storočia snažila pretvoriť Uhorsko na národný štát Maďarov, sa odcudzila od kľúčovej uhorskej tradície tolerancie k rôznorodosti, a tým Uhorsko definitívne vnútorne rozvrátila a pochovala. Slováci v roku 1918 získali možnosť nadobudnúť štátnosť vďaka vzniku spoločného demokratického štátu s Čechmi.
Napriek populárnym československým anti-uhorským a anti-habsburským naratívom však je dnešná slovenská štátnosť v mnohom aj výsledkom stáročia trvajúceho politického a spoločenského ukotvenia Slovenska v stredovekom Uhorsku. Ak sa dnes pozrieme na náš stredoeurópsky región, tak Slovensko je jedinou krajinou V4, kde spoluexistujú autochtónne národnostné menšiny s väčšinovým národom. Zároveň je Slovensko jediným štátom V4, ktorý sa dokázal vzdať plnej suverenity v menovej politike a vstúpiť do eurozóny. Pre krajinu so stáročia trvajúcou politickou praxou fungovania v rámci väčších nadštátnych celkov predstavuje dnešná Európska únia kontinuitu.
Naopak, Viktor Orbán a jeho „führerdemokracia“(Paul Lendvai) alebo „volebná autokracia“(Európsky parlament) je revolučnou odchýlkou od najzásadnejších stáročných uhorských tradícií. Je to odvracanie sa od všetkého, za čím kedy stál Štefan I. S trochou odľahčenia by sa teda dalo povedať, že v mnohom dnes hlavným nositeľom uhorských politických a spoločenských tradícií vlastne nie je ani tak Maďarsko, ako Slovensko. Vážnejšie však treba dodať, že by bolo vhodné uhorské základy slovenskej štátnosti systematicky preskúmať.
Aj neschopnosť uhorských feudálnych elít vzdať sa tohto súboru noriem stredovekého zvykového práva viedla k snahám širokých vrstiev rôznych národností Uhorska oslobodiť sa – k snahám nadobudnúť aj právne zabezpečenú slobodnú občiansku existenciu.