Nemecko exportuje nezodpovednosť

Váhanie kancelára Olafa Scholza s pomocou napadnutej krajine škodí Ukrajine, Nemecku i celému Západu

Začnite s chamtivosťou prezlečenou za hlúposť. Potom sľúbte, že sa zmeníte, ale nedodržte to. Toto je nemecká východná politika od roku 1991. Tri desaťročia nemecké vlády hltali lacnú ruskú energiu, čím zaháňali obavy iných krajín z kremeľského imperializmu. Obliekli túto politiku do ušľachtilého jazyka o dialógu a vyjednávaní.

Z krátkodobého hľadiska to bolo lukratívne, ale inak sa to nepodarilo. Režim Vladimira Putina porušil každú dohodu, ktorú Nemci sprostredkovali. Po najnovšom ruskom útoku proti Ukrajine kancelár Olaf Scholz oznámil nástup Zeitenwende, historického zlomu, a sľúbil zvýšiť výdavky na obranu o 100 miliárd eur.

AKÝ MÁ DÔVOD?

Odvtedy je však Scholzova politika nerozhodná, zle formulovaná i zle komunikovaná. Naposledy sme ju mali možnosť sledovať v praxi, keď odmietol umožniť spojencom poslať na Ukrajinu bojové tanky Leopard nemeckej výroby.

Nemecký kancelár má na to podľa mňa šesť možných dôvodov. Po prvé, strach z eskalácie. Po druhé, vina za nemecké správanie ešte počas druhej svetovej vojny. Po tretie, túžba po lepšom povojnovom vzťahu s Ruskom. Po štvrté, túžba vzdialiť Nemecko od upadajúcich a zmätených Spojených štátov. Po piate, obavy z verejnej mienky. Po šieste, osobná tvrdohlavosť.

Spomenuté dôvody sa navzájom nevylučujú. Žiadny z nich však neobstojí. Na začiatok je treba povedať, že lepšou odpoveďou na obavy z eskalácie je odstrašovanie než väčšia slabosť. Po druhé, nacistické zločiny si naozaj zaslúžia, aby si ich náležite pripomínali najmä Nemci. No bola to Ukrajina, kto bol priamou obeťou jedného z nich: paktu Molotov-Ribbentrop z roku 1939. A po útoku Hitlera na Stalina v roku 1941 bolo zničené bojmi celé územie Ukrajiny (na rozdiel od Ruska). Po tretie, je nepravdepodobné, že by ustupovanie Putinovmu režimu prinieslo akýkoľvek profit, keď boje ustanú, zvlášť, ak ste si pohnevali aj najdôležitejších spojencov. Po štvrté, antiamerikanizmus nie je pre Nemecko rozumnou politikou už len vzhľadom na jeho endemickú vojenskú slabosť. Po piate, nemecká verejná mienka veľmi podporuje posielanie tankov na Ukrajinu.

Zostáva nám tvrdohlavosť. Ak by Scholz predvádzal prijateľnú alternatívnu politiku, jej podporu by šlo obhájiť, ba chváliť. Ale on nič také nerobí. Prístup Nemecka k Ukrajine je jednoduchý: sľubovať, predstierať a až potom konať. Skúsenosti naznačujú, že tanky budú nakoniec odoslané v priebehu týždňov, ak nie rovno dní. Ale to bude príliš neskoro na to, aby si Nemecko pripísalo zásluhy. Pre zmrzačených a zabitých Ukrajincov to bude tiež neskoro.

STRATA DÔVERYHODNOSTI

Najdôležitejšie otázky zahraničnej politiky v Nemecku sa označujú ako Chefsache – šéfova vec. Spolkový kancelár tu odsúva ministrov. No jeho rozhodovanie je akoby náhodné. V Nemecku chýba niećo ako Rada pre národnú bezpečnosť, ktorá by presadzovala strategické priority. K výsledkom tohto personalizovaného a slabého prístupu patria katastrofálne plynovody Nord Stream a mäkký prístup k ruskej špionáži.

Scholzov nedostatok skúseností so zahraničnou politikou túto slabosť ešte zhoršuje. Rovnako aj jeho mlčanlivý prístup. Nech už je jeho zdôvodnenie, prečo odďaľuje povolenie pre iné krajiny, aby mohli na Ukrajinu poslať svoje tanky, akékoľvek, rozhodne o ňom neinformuje.

Výsledkom je strata nemeckej dôveryhodnosti. Politici ako jastrabia ministerka zahraničia za Stranu zelených Annalena Baerbock sú osobne obdivuhodní. „Nakoniec však riadi len think-tank,“hovorí zúfalo predstaviteľ jedného z východných susedov Nemecka. Nemecko sa desaťročia snažilo presvedčiť obete nacistickej agresie, že je pokojnou a priateľskou krajinou. Do veľkej miery to fungovalo, stačí sa pozrieť na historické zmierenie s Francúzskom, Holandskom či Poľskom. Napokon, práve táto dôvera vytvorila podmienky, vďaka ktorým sa Nemecko mohlo znovu zjednotiť.

Dnes však Nemecko touto dôverou mrhá. Jeho východní susedia sa už neboja jeho militarizmu. Obávajú sa jeho nespoľahlivosti.